|
Leto - čas dovoleniek a návštev. Nás tento rok, okrem iného, navštívil istý manželský pár s dvomi deťmi. Už sme zabudli, že ich troj a šesťroční synovia sú dosť rozmaznaní a nároční. Ako to myslím? No, že rodičia si s nimi často nevedia poradiť.
Na začiatku je to vždy fajn, lebo je to nové miesto, očakávania, emócie. Potom to však prišlo. Vracala som sa s návštevou z termálnych kúpalísk. Otec chlapcom sľúbil zmrzlinu, ale v areáli kúpaliska stánky nefungovali, preto sme sa po ceste zastavili v obchode. Chlapci od únavy zaspali, tak sme im zmrzku odložili do mrazáku u nás doma. Keď sa chlapci vyspali, hneď si na zmrzlinu spomenuli. Otec chcel splniť ich požiadavku, ale keď maškrtu vybral, mladší syn sa rozplakal. „Ja nechcem takú zmrzlinu, ja chcem inú!“ vykríkol. Otec mu rýchlo ukázal iný druh zmrzliny, ale ani tá nebola dobrá. Plač zosilnel. Otec sľuboval ďalší deň lepšiu, takú, o akej dieťa sníva. Nepomohlo. Hrozna avantúra! Otec si chlapca zobral do náručia, túlil ho a upokojoval. Nereagovali sme s manželom. Veď to nie sú naše deti, my ich nevychovávame. Ale bolo to trápne a nepríjemné.
Ráno sme sa stretli na raňajkách. Bez chlapcov, lebo ešte spali. Rodičia im odložili na taniere jedlo, ktoré majú radi. Po chvíli prišli. Nadudraní. „Dnes sú bez nálady,“ vysvetlila mama. Už aj moja nálada sa zhoršovala, ale povedala som si v duchu, že to vydržím. Veď ich mám rada, dlho sme sa nevideli, dobre si rozumieme. Až na tému týkajúcu sa výchovy deti. Tú radšej nezačíname, lebo rodičia sú zjavne precitlivelí. Chlapci s nechuťou odsunuli taniere – také oni nebudú jesť. Mama ešte vymýšľala, čo by si mohli dať, ponúkala, snažila sa. Konečne na to prišla – uvarené vajíčka! Ale ako sme potom zistili, ani to nebola výhra – odnášala som taniere so žltými guľkami uprostred, lebo... chlapci nemajú radí žĺtka. Oni jedia len bielka.
Ďalší deň sa ráno objavili všetci na čas. Čakali, čo naservírujem na stôl, ale ponuka mladšieho zjavne vyviedla z miery a hneď začal kopať do stola a plakať. Ešte chvíľu som váhala, čo spraviť. Už sa to vo mne hromadilo. Už som bola nervózna - veď som väzňom vo vlastnom dome! Nepáči sa mi to! Prehltla som slinu.
„Marek, keď chceš plakať, mame tu plačiareň a môžeš tam stráviť nejaký čas, kým sa neupokojíš,“ povedala som a sama som bola prekvapená, že som sa odvážila. Plač na chvíľu ustal. Chlapec neveriac pozeral raz na mňa, raz na rodičov. Mlčali. Tak tí mi teraz dajú, pomyslela som si, ale na počudovanie čakali, čo bude ďalej. Starší syn s otvorenou pusou neveriac sledoval, čo sa udeje. Nadýchla som sa a vybrala som ďalší argument: „To to je náš dom a u nás pri stole nikto neplače a nefrfle, lebo my máme radi, keď je počas jedla príjemná atmosféra a prosím vás, aby sme to pravidlo všetci dodržiavali“. Mladší pozeral veľkými očami. Vyviedla som ho z miery, ale ešte to nevzdával a hľadal pochopenie u rodičov. Práve skladal pery do podkovičky, čo bolo predzvesťou plaču. Už, už bolo počuť nejaké kňučanie, ktoré by sa určite zmenilo na hlasný hysterický plač, ale včas som ešte zopakovala informáciu o izbe vedľa, v ktorej sa dá plakať, a z ktorej, keď sa vyplače, sa k nám môže vrátiť. Na záver som to priklincovala azda najdôležitejším argumentom, lebo som spomenula môjho manžela, ktorého chlapec zbožňuje: „Keď príde Stano, len to potvrdí, lebo ani on nemá rád, keď sa pri stole plače“.
A bolo. Bolo po plači. Vážne! Raňajkovali sme v milej atmosfére. A chlapcom dokonca chutilo. Zjavne sa im v ten deň zlepšila nálada. Nikto nespomínal incident spred raňajok. A keď sa celá rodinka vrátila z výletu po Bratislave, kamarátka mi pošepkala: „Predstav si, že tá tvoja metóda funguje“. Neverila som vlastním ušiam. Bola som zvedavá, čo konkrétne mala na mysli. Aha, išlo o dôslednosť. Podarilo sa im presvedčiť syna, aby neplakal, keď bol hladný, ale išiel s celou rodinou do bufetu. Vysvetlili mu, že je to jediná možnosť, ako sa naobeduje. Že nikto mu jedlo na kolotoče nedonesie. Nikto ho ani nezoberie na ruky, aj keď otec bol už k tomu blízko. Vyčkali. Malý pochopil, že nič nevybojuje, že, ak má hlad, musí sa dostať k stánku. Po vlastných. Rozmyslel si to.
Z výletu sa vrátili všetci šťastní. Bratislava sa im páčila. Kto vie, komu viac. Chlapci si odniesli perlový kameň na remienku, magnetky na chladničku a loptu. Je dosť možné, že rodičia si odniesli omnoho viac. A nemyslím tým len zážitky z hlavného mesta Slovenska, gaštanové pyré, či slovenské víno, ale predovšetkým kľúče. Kľúče k výchove deti. Tie kľúče sa volajú vymedzenie hraníc a dôslednosť. Bože, len aby ich po ceste nestratili!
Prečítajte si aj Ovládnu ufrflaní svet?
