|
Nedávno som videla jeden z mnohých teraz tak populárnych sociálnych experimentov. V krátkom videu sa chalan v Košiciach pýtal okoloidúcich, čo si myslia o konflikte medzi Bratislavou a Košicami a prečo podľa nich vznikol. Odpovede nie sú pre tento článok až také podstatné, aj keď náhodná vzorka mi jasne ukázala, akí vieme byť tolerantní.
Čo sa kto čuduje nad našim strachom z príchodu utečencov na Slovensko, keď sa navzájom neznášajú ľudia žijúci v tej iste krajine takých maximálne 500 km od seba. S rovnakým jazykom, kultúrou, históriou. Chalan vo videu sľúbil, že sa môžeme tešiť na ďalšie podobné video, v ktorom položí rovnakú otázku Bratislavčanom. Naozaj ma to už nezaujíma.
Ale akosi podvedome som sa zamyslela nad našim správaním Často som chodila na pracovné cesty do Nemecka, kde žije veľmi veľa prisťahovalcov. Sú takí, aj onakí. Sú ľudia, ktorí sa prispôsobili a sú vďační za možnosť bývať v krajine, kde je mier, a ktorá im dáva veľké sociálne istoty. Sú aj takí, ktorí podporujú rôzne násilnícke skupiny a hnutia, a majú dojem, že práva ich menšiny nie sú v Nemecku dostatočne podporované. Často sme sa s kolegami bavili vtipom, že ideme na služobnú cestu do Turecka, nie Nemecka, keďže Turkov je v Nemecku asi najviac. Národné jedlo? Kebab...
Z môjho pohľadu sa Nemci po 2. svetovej vojne veľmi snažia, aby ich svet a cudzinci nevnímali ako nacistov, pretože sa toto označenie s nimi už nejaký ten piatok spája a dávajú možnosti a príležitosti cudzincom. Tiež nie všetci plošne, samozrejme. Zažila som aj taxikára, ktorý nám nahlas povedal, že je Árijec a máme divný prízvuk. Ale to je iný príbeh. Je otázne, ako to pôjde v Nemecku týmto smerom ďalej, lebo každá ekonomika má limity, aj tá európska. Tieto služobné cesty mi ale ukázali iný pohľad na odlišnosť.
Keby som v Nemecku nebola aspoň raz za mesiac, tiež by som pravdepodobne trpela krátkozrakosťou ako mnohí, ktorých stretávam v našich uliciach. A nejde o vzťah k cudzincom. Ide o vzťahy medzi nami, na našom malom slovenskom piesočku. Správame sa jeden k druhému ako nepriatelia, nie ako cudzí ľudia. Koľkokrát sa mi rozum zastavoval, keď som bola svedkom bezohľadného správania sa dospelých ľudí.
Minule som si vyšla cez obed do nákupného centra. V strede boli vystavené naleštené veterány a starý pán si fotil svoju manželku pri jednom z nich. Aké milé, po toľkých rokoch. Bolo by, keby mu do záberu nevošiel nič netušiaci muž, ktorý sa zjavne ponáhľal a nevšimol si pár, ktorý si robil spomienkové fotky. Z milého dedka zrazu vyšlo: „Ty ..... sprostý! Nevidíš, že fotím? Takto mi do.... fotku?“ A tak ďalej. Nebudem tu rozpisovať vulgarizmy.
Podobne na úradoch. Vždy tam idem nastavená tak, aby som bola čo najmilšia, lebo inak veru toho veľa nevybavím. Niekedy však ani úsmev nepomôže, a teta úradníčka vám dá pocítiť, že nie ste vítaní.
V MDH. Každý pozerá na svoju stranu, žiadna ohľaduplnosť, skôr naopak. U lekárky v čakárni? Ženy si nadávajú a predbiehajú sa, pretože potrebujú byť vybavené čo najrýchlejšie. Každá má totiž ešte ďalší program. Aj ja mám. Ale potom ako som raz jednu slečnu upozornila, že som prišla skôr a čakám na pani doktorku aj ja, aby bola taká dobrá a počkala kým budem na rade...a namiesto ospravedlnenia sa mi dostalo spŕšky vulgarizmov, ktoré sa ozývali po celej chodbe...potom som sa rozhodla, že keď idem k lekárke, zásadne sa neponáhľam. Zdravie je dôležitejšie ako stihnúť seriál, alebo vrátiť sa rýchlo za kancelársky stôl. Proste tam idem s vedomím, že budem čakať a že to bude trvať. Zároveň je to môj čas, tak si vezmem knihu a aspoň nejako zvýšim kvalitu čakania.
Pomaly ale isto rezignujem a nevysvetľujem. Správam sa tak, ako chcem, aby sa ľudia chovali ku mne. Je smutné, že ma často prekvapia svojou krátkozrakosťou, aroganciou a hnevom. Možno máme veľa starostí, musíme sa obracať, aby sme ako tak prežili, ale po svete behá veľmi veľa ľudí, v očiach ktorých sme boháči. Ľudí, ktorí vo chvíli, keď sa slečna tlačíte k lekárke do ordinácie, bojujú o život, alebo sedia pod mostom.
Čím viac sa ponáhľame, a tak veľmi stresujeme, tým rýchlejšie nám náš život uteká. Náhlime sa, lebo je nám stále málo, chceme viac, ale pravda je, že viac strácame. Prajem si, aby som mohla dnes niekomu urobiť pekný deň, aby som mohla uchopiť čaro tejto konkrétnej chvíle. Lebo život je tu a teraz, nie keď odídem od lekára, alebo vystúpim z MHD.
Prečítajte si aj dalšie blogy
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
