Som v siedmom mesiaci tehotenstva. Aj v kalendári máme siedmy mesiac, tak sa to ľahko počíta. Vonku 30 stupňov, u nás v kancelárii 25. Fuj, potím sa a cítim sa.
Výhodou veľkých open officov je, že sa stále nájde niekto, s kým si človek pokecá, dokonca sa môže stať, že sa ľudia sediaci spolu v takejto kancelárii po mesiacoch spriatelia. Nevýhodou je, keď odídu a prídu noví, s ktorými sa nespriatelíš. Ženy v tehotenstve nadväzujú priateľstvá ťažšie, než v akomkoľvek inom období svojho života. Som o tom presvedčená. Aspoň u mňa je to určite tak. Ja vlastne ani nemám záujem o nových kamošov, som protivná a nevrlá a užívam si to. A už vôbec nehľadám priateľstvá na pracovisku. Na čo sa viazať, keď o mesiac dvihnem kotvy smer trojročná dovolenka.
A preto, keď mi niečo nie je po vôli, neváham to okomentovať. Kedy keď nie teraz, keď na mňa a moje brušisko všetci berú ohľad. Nie vždy to vyjde podľa mojich predstáv. Laco u nás pracuje asi druhý rok, nevšímala som si ho, kým si nenašiel tiché miestečko v našom open office. Budú to už dva dlhé mesiace. Tento protivný, namyslený a arogantný päťdesiatnik mi strpčuje život. Okrem otázok typu:
„Vandi, ako sa máš?“, ktoré kladie vždy vtedy, keď sa najviac sústredím a je to na mne vidieť, ešte rád rozpráva. O čomkoľvek a veľa. Veeľmi veľa. A rád sa počúva. Myslí si, že je šarmantný, a že stále dokáže zaujať aj o generáciu mladšie kolegyne. Nedokáže. Všetky ho slušne vypočujú a poza chrbát prekrúcajú očami. Ja nie. Nepočúvam ho. A on už vlastne ani nechodí na pokec. Sú to približne dva týždne, čo sa znovu zastavil a zízal mi ponad rameno do počítača. Už len pocit, že ťa niekto sleduje pri práci je rušivý. A keď videl, ako sa mi z kečky parí, tak si povedal, teraz je tá pravá chvíľa!
„Vandi, ako sa máš?“
V duchu som ho bila po hlave a fackovala.
„Toto si urobil schválne.“
„Čo?“
„Nerob zo seba hlupáka. Schválne si počkal na moment, kedy sa sústredim najviac, aby si ma práve vtedy mohol vyrušiť.“
Tie jeho veľké oči sa mu rozšírili ako Lucke Bílej. „Nieee, to v žiadnom prípade.“
Zvyšujem decibely. „Naschvál si ma vyrušil, a netvár sa že nie!!!“
Už o nás vedia všetci prítomní. Veď nech vedia. Aspoň mi dajú pokoj. Teda v prípade, že sa dokážu poučiť z Lacovej chyby.
„Čo si to chcel?“
„Ja už ani neviem.“ Tvári sa vystrašene a dotknuto. S takýmito pretvárkami na mňa nechoď môj.
„Tak to potom skutočne nestálo za to, aby si ma vyrušil.“
Odišiel bez slova. A už sa nevrátil. Ale pomstil sa mi inak. Využil vplyvy tlakovej výše. Teraz, keď sa matky potia viac ako nematky, a dokonca určite viac, ako 50-tnici mi schválne ten starý dedo vypína klímu. Minule sa tu nedalo dýchať. Okná som otvorila dokorán, ale dostala som akurát tak facku od teplého vzduchu zvonku. Keď všetci odišli na obed, využila som vzácnu chvíľu samoty, zavrela všetky okná a zapla klímu, nech sa miestnosť vychladí, kým tu nie sme. Aby ste si nemysleli, v našom open office je asi 30 pracovných stolov. Ale sedí nás tu 5,5. Rátam aj svoje bábo, samozrejme J. A nevieme sa dohodnúť, či je tu zima alebo teplo. Nám s bábätkom je teplo, Lea sa z princípu nevyjadruje k ničomu, tak sa jej už človek ani nepýta, či môže, či nemôže na chvíľu zapnúť klímu. Veronika je tu 2 dni do týždňa, inak pracuje z domu, ale my dve sa vždy vzácne zhodneme. Beáta je tu pre istotu iba raz do týždňa, ale vždy má plné ústa argumentov, prečo na ňu fúka, a prečo nemôžem zapínať rádio. A Laco? To je starý dedek, ktorému asi vymrzli kosti počas zimy 1932. Ten starý zákerák mi vypol klímu. Upotená sa ponáhľam aj s brušiskom z mesta a teším sa ako vojdem do vychladenej miestnosti. A čo ma čaká? ČO????
Laci s úsmevom na tvári, pozatváranými oknami a VYPNUTOU KLÍMOU. Chcela som si búchať hlavu o stenu. Ale už som nevládala, teplo ma úplne vyčerpalo. Chcela som búchať o stenu aj jeho starú, šedivú, veľkú hlavu. Ale namiesto toho som si porazená sadla na stoličku a kúpala sa ešte hodnú chvíľu vo vlastnom pote a v beznádeji. Hormóny zaúčinkovali a aj slza mi vyšla.
Keď odchádzal z práce, prišiel ma na rozlúčku pozdraviť. S úsmevom na tvári. Tak som na neho vychŕlila síru, že tu trpím, a či doma nepoužívajú okná, a že ho nenávidím.
„Vandi, stačilo povedať.“ Ešte sa k tomu tvári aj dotknuto. Mám chuť po ňom niečo hodiť, ale v tejto firme je všetko upevnené káblami. Veď počkaj ty starý, zlý človek.
Dnes zas hic. Zapínam klímu, kým tu nie je Laco. Konečne úľava. Poobede znova ten istý scenár. Ten Laco si zo mňa robí zábavný program. Tak a dosť! Tehotné ženy do boja! Vyzúvam topánky a s rukou na krížoch, náležite prehnutá sa prechádzam po kancelárii a ťažko odfukujem. Stačí sa prejsť hore a dole a už je klíma zapnutá. Má srdce ten Lacko. Nado mnou nevyhráš! A zajtra pre istotu budem pracovať z domu.
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
