|
Pred rokom vyšla správa vedcov z Medzinárodného panelu o zmene klímy (IPCC), podľa ktorej máme len niekoľko rokov, aby sme udržali oteplenie planéty pod hranicou 1,5 stupňa, inak čelíme globálnej katastrofe. Panikárite?
„Nie som ten typ. Zatiaľ. Ale som veľmi nešťastná a bojím sa. Podľa poslednej správy panelu síce máme 12 rokov, no údajne to môže byť aj oveľa menej. Možno nemáme ani polovicu tohto času. Desím sa, v akom svete žijeme a čo sa reálne deje. Nejde iba o topiace sa ľadovce, extrémnejšie a častejšie hurikány, suchá, záplavy či požiare vo svete. Meniace sa vzorce počasia a extrémy vidíme už aj na Slovensku. Nedochádzajú nám aj mnohé ďalšie súvislosti – problémy s potravinovou bezpečnosťou, nedostatkom vody, klimatickými migrantmi, so stabilitou v spoločnosti, od všetkého sme závislí.
Nikto ma v mojom živote neupozorňoval na klimatickú krízu. Bola som šťastný človek, ktorý si žil vo svojej bubline, zachraňoval zvieratá, lebo rodičia ma naučili milovať prírodu a mať k nej rešpekt. Ale nikto ma nepoúčal o zmene klímy, ani doma, ani v škole. Mám strach, že sme zvyknutí žiť v predstave – nič sa nedeje, také hrozné veci sa nám predsa nemôžu stať. Nikto z nás nemá reálnu skúsenosť s tým, čo nás čaká, nikto z nás si nevie následky klimatickej krízy reálne predstaviť.“
Nazvali ste to bublinou, v ktorej väčšina obyvateľstva zeme žije. Kedy pre vás tá bublina „všetko je okej, nás sa to netýka“ praskla?
„Vtedy, keď som spoznala môjho priateľa Petra, ktorý sa dlhodobo venuje environmentálnym témam. Ako človeku, ktorý miluje prírodu mi bolo jasné, že sa k nej správame hrozne. Staviame v hierarchii života na ten najvyšší stupeň, bez rešpektu a úcty.
Na priateľovi som si všimla, ako ho frustruje, že sa týmito témami u nás takmer nikto vo väčšom meradle nezaoberá. Ako klimatický líder (projekt bývalého Viceprezidenta USA Al Gora známy ako The Climate Reality Project) absolvoval mnoho projektov v zahraničí a vnímal ten rozdiel. Začala som sa s ním o témach viac rozprávať, pozerať dokumenty, čítať jeho odborné knihy a spomínam si, ako mi v hlavou preleteli novinárske otázky – toto musím preskúmať, toto je celé veľmi zvláštne. Skutočne je to také vážne, alebo ide o konšpirácie? Rozhodla som sa hľadať odpovede, oslovovala som slovenských aj zahraničných odborníkov.
Bohužiaľ, prišla som na to, že nejde o žiadne konšpirácie, že to nie je paranoja nejakej skupinky ľudí s iným pohľadom na svet. Odpovedali mi odborníci, ktorí sa téme zmeny klímy venujú desiatky rokov, publikujú, robia osvety, participujú na štúdiách zverejňovaných v kredibilných informačných zdrojoch. Hovorím o klimatológoch, biológoch, ale aj psychológoch, či tzv. ekologických ekonómoch. Všetci upozorňujú, že klimatická kríza je existenčný problém 21. storočia. A tam som pochopila, že ide o veľa. Moja bublina – život je a bude krásny, spľasla.“
Foto - archív DP
Ešte pred rokom bol problém dozvedieť sa niečo z médií o zmene klímy. Všetci sme riešili plasty, ktoré sú síce problémom, ale s klimatickou krízou nesúvisia. Najnovšie majú denníky špeciálnu sekciu o tejto téme a dostáva sa aj do hlavných správ. Kde nastal podľa vás zlom, že sa o tom viac hovorí?
„Spomínam si na rok 2017. Vtedy som založila klimatickú konferenciu ako výsledok mojej maximálnej frustrácie ako novinárky – redaktorky, ktorá síce robí v médiách, ale s touto témou sa vie len ťažko niekam dostať.
Keď sa v roku 2015 schválila na COP 21 Parížska klimatická dohoda, sledovali sme to celé s priateľom live v kaviarni. Vtedy 196 krajín sa konečne zhodlo, že je nutné konať a stanoviť si plány a stratégie, ako ciele v boji proti zmene klímy dosiahnuť. Prežívali sme to. Cítili sme nádej, že sa téme otvoria dvere a dostane sa do médií a do riešení zo strany politík.
Avšak, skoro nikde nič. Bola som zhrozená a začala som ešte viac rozumieť frustrácii môjho partnera. Vtedy sa zrodila v mojej hlave myšlienka vlastnej klimatickej konferencie. Ja mám svoje možnosti a zručnosti, priateľ vedomosti a prehľad a obaja máme túžbu konať. Dali sme hlavy dokopy a 1. ročník konferencie bol na svete.“
Prišli aj novinári, alebo bol problém ich zohnať?
„Deň pred konferenciou Donald Trump vyhlásil, že odstupuje od Parížskej klimatickej dohody. Aj vďaka tomu sme zrazu na konferencii mali skoro všetky médiá. Keď sa deje niečo za veľkou mlákou, záujem je na svete, to nám vtedy pomohlo.“
O čom bol prvý ročník konferencie?
„Ako laikovi mi v téme klimatickej zmeny chýbalo miesto, kde sa ľudia môžu porozprávať s odborníkmi, ktorí im tému a súvislosti dokážu vysvetliť jednoduchšie. Chýbalo mi také poľudštenie témy, ktorá je veľmi komplexná a zložitá, najmä jej súvislosti.
Cieľ bol, aby ľudia porozumeli, čo všetko zmena klímy znamená, ako sa prejavuje u nás či v zahraničí, aké sú jednotlivé súvislosti. A najmä, ako nachádzať riešenia, kam ich smerovať a na aké zdroje sa spoliehať.“
Koľko ľudí prišlo?
„Do dvesto ľudí. Tešilo nás pestré publikum, splnilo naše očakávania. Snažili sme sa obsah vyskladať tak, aby sme zaujali čo najviac cieľových skupín – od škôl, médií, podnikateľov, cez verejnú a štátnu správu, tretí sektor, až po obyčajných ľudí. Podarilo sa nám to, bolo tam celé toto zastúpenie.“
Predpokladám, že na druhom ročníku už nebudete hovoriť, čo je klimatická kríza. Na čo sa teda zameriate?
"Podobnosť tam bude. Chceme sa držať konceptu poľudšťovania témy. Opäť nie príliš odborne, aby sa ľudia nebáli, že nebudú rozumieť.
Orientujeme sa viac na porozumenie nášho správania sa, argumentáciu a komunikáciu. I na to, ako a prečo sme zmenu klímy stále ochotní ignorovať.
Venovať sa budeme témach, ktoré u nás doma v poslednom období rezonujú najviac – ochrana lesov, vody, biodiverzity. Vybrali sme však aj také témy, ktoré sú pre u nás skôr tabu – environmentálny žiaľ, otázka mať, či nemať deti, alebo uhlíková daň, ako systémové riešenie.
Chceme, aby sa účastníci viac angažovali a boli aktívni, preto budú aj workshopy. V nich majú ľudia možnosť naučiť sa niečo o udržateľnej architektúre, elektromobilite či o argumentačných zručnostiach v environmentálnych témach."
Budete zerowaste?
„V rámci našich možností chceme byť bez odpadov. Spolupracujeme aj s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky, ktorý dohliada na čo najnutnejší výber spotrebného tovaru. Radili sme sa, aké riady máme použiť. Na základe toho sme vyberali aj gastro partnerov, aby sme divákov nenechali hladných. Aj keď mi napadla taká kacírska myšlienka – ponúknuť konferenciu bez vody, kávy a jedla, aby sme šli zážitkovou formou (úsmev).
Riady máme biodegradovateľné, zo pšeničných otrúb. Poháre a šálky na kávu len zdieľané, ktoré si požičiame. Chceme ísť príkladom. Takmer nič nebudeme predávať, namiesto podpory konzumu sme dali priestor spolupráci s neziskovkami, ktoré sa odprezentujú so zmysluplnými projektmi.“
Často čítam komentáre pod príspevkami či článkami. Niektorí by mohli o vašej konferencii napísať, že pôjde len o také stretnutie na efekt v Starej tržnici, kde sa zídu eko-bio-raw hipsteri. Porozprávate sa, dáte si vegánsky obed a pôjdete domov.
„Konferencia je výsledkom práce mňa a môjho priateľa v našom voľnom čase. Organizujeme ju popri našich zamestnaniach, ako našu ďalšiu snahu urobiť viac pre seba, aj ostatných. Náš zámer je na 100 percent úprimný. Chceme ľuďom ponúknuť priestor, kde sa môžu stretnúť a diskutovať s ľuďmi zo zahraničia i Slovenska, ktorí majú reálne skúsenosti a dokážu byť inšpiráciou, nádejou v tejto náročnej téme.
Cítim potrebu urobiť niečo viac. Som strašne sklamaná, frustrovaná z toho, akým spôsobom drancujeme prírodu. Berieme všetko ako samozrejmosť, nezáleží nám na faktoch, nechceme ich vidieť, pretože sa nám nepáčia, nie sú nám po chuti, bojíme sa ich, nevieme, ako sa s nimi vysporiadať. To však nie je v poriadku. Navyše, chce to od nás viac vzdelávania sa a obmedzovania komfortu, konzumu a to sa nám nepáči."
Stretnú sa tam takmer štyri stovky ľudí. Nemohli by ste namiesto diskutovania zobrať každý jeden strom a ísť ho vysadiť?
"Vysádzanie stromov je dobrý spôsob, ako niečo robiť. Avšak, ak pomáhať, tak s rozumom. Neexistujú štúdie, ktoré by potvrdili, že vysádzanie stromov je jediný a najefektívnejší spôsob, ako zachrániť planétu. Komunikujem o tom s najlepšími odborníkmi zo sveta, ani jeden z nich to nepotvrdil.
Každý jeden apeluje – áno, vysádzanie stromov je lepšie ako nič, najpodstatnejšie však je ochraňovať tie stromy a lesy, ktoré tu máme. Vidíme, čo sa deje v našich národných parkoch, na Sibíri či v Amazónii.
Ak chce niekto sadiť stromy, tak fajn, ale nech sa informuje o súvislostiach. Keď niekto teraz naraz vysadí štyristo stromov, ktoré sú už v súčasnosti stále menej odolné voči zmene vzhľadom na to, že nestačia odolávať extrémnym suchám, škodcom či záplavám, tak to nepomôže vôbec ničomu. Ak si človek chce pohladiť ego, že urobil niečo, tak super. No pre mňa to nie je žiadna pomoc.
Namiesto toho radšej poviem tým 400 ľuďom, že vysádzať stromy je fajn, ale podstatnejšie je porozumieť mnohým iným súvislostiam. Tou kľúčovou je obmedziť svoj vlastný komfort. A bojovať za to, aby politici prijímali systémové riešenia.
Nesmieme sa nechať uchlácholiť jednoduchými a rýchlymi riešeniami „stačí keď“. Budem stále apelovať na tieto súvislosti. Najväčším problémom – príčinou zmeny klímy je ťažba a spaľovanie fosílnych palív, bezodný konzum, masová spotreba. A to spôsobujeme my, ľudia.“
Každý, kto začne robiť osvetu v oblasti klimatickej krízy musí počítať s útokmi na jeho životný štýl. Používanie auta, jedenie, spôsob bývania. Ako ustať tieto útoky, aký máte arzenál argumentov?
„Je to súčasť reality každého, kto sa environmentálnym témam venuje. Obdivujem odborníkov, aktivistov či organizácie, ktoré idú do tohto večného boja. Namiesto toho, aby hľadali spôsoby, ako v téme pomôcť, byť osožní, či reálne ponúkali riešenia, musia veľa času stráviť často až absurdnou konfrontáciou a argumentáciou s ľuďmi, ktorí majú svoje vlastné fakty a názory. Som z toho smutná.
Aj mňa sa ľudia pýtajú, čo robím v osobnom živote, či len nekážem vodu. Odkedy sa zmene klímy venujem, zmenila som asi na 90 percent spôsob života. Jedlo, oblečenie, kozmetika, domácnosť, koníčky či cestovanie. Zamýšľam sa inak nad tým, čo naozaj potrebujem, čo robím, ako a prečo žijem...
Obmedzila som najviac, čo som schopná, podľa toho, aké sú moje aktuálne možnosti. Robím zmeny vo svojom živote, aby som mohla byť príkladom pre ostatných.“
Stačí to?
„Nie. Napriek tomu ľudia útočia. Priateľ mi vraví, aby som nereagovala, ale mne to nedá. Mám už svoj mechanizmus. Ponúknem informácie a fakty, s ktorými pracujem ja. Buď to človek prijme, alebo odmietne. Ak prejaví záujem, komunikujem s ním, ak nie, svoju energiu posuniem inam.
Vždy sa nájde minorita, ktorá bude ukazovať prstom. Žiaľ sú to zväčša práve tí, ktorí robia najmenej a nemajú to v hlave asi v poriadku. Ale stále ma prekvapia aj ľudia, o ktorých mám veľmi vysokú mienku, inteligentní, vzdelaní, zcestovaní – neveria, že máme problém. Pri tom argumentujú, žiaľ, len vlastnými názormi či faktami. To ma vždy zarazí. Pretože, keď sa dnes 99 percent vedcov z celého sveta zhodne, že klimatická zmena prebieha a je to problém, ktorý spôsobil človek, tak pre mňa, ako racionálneho človeka, ktorý rešpektuje kredibilnú vedu a fakty, tu končia akékoľvek pochybnosti.“
Možno je to tým, že klimatická kríza je ťažko uchopiteľná. Nevieme, ako pomôcť. Cítime sa bezmocní a tak si často vyberieme skôr útočenie, ktoré je jednoduchšie, ako ochotu vzdať sa komfortu.
„Neviem, čo je lepšie. Či ísť cestou negatívnych informácií a ľudí vystrašiť. Nie je to vždy prospešné, lebo človek pri tejto konfrontácií má tendenciu zatvárať oči a problém nevidieť. Ak zase idete naňho iba pozitívne, povie si – už sa niečo deje, už nemusím robiť nič. Fascinuje ma, kde je tá správna cesta, ktorá zafunguje. Asi nás ľudí treba trochu vydesiť, ale aj nám dať zároveň nádej.“
Podporili ste štrajk študentov z iniciatívy Fridays for Future?
„Áno. V ten deň sme mali rozhovor v jednom rádiu. Tam sme do éteru vyzvali ľudí, aby štrajky podporili svojou účasťou. Po interview sme na štrajk aj osobne prišli.
Spomínam si ešte teraz na ten pocit, keď som vyšla na schody parlamentu a pozrela sa na tú masu ľudí, ktorí držali trasparenty. Prešiel mi až mráz po chrbte. Kedysi by som to vnímala inak, ale s vedomosťami, ktoré už poznám, to bolo naozaj silné.
Pevne verím, že sa štrajky budú robiť aj naďalej a budú omnoho väčšie. A najmä, že to bude mať vplyv na politikov, ktorí sedia v parlamente a vo vláde. Mali by si konečne uvedomiť, že majú silu vďaka nám - voličom. Nech začnú počúvať naše potreby aj v tejto téme."
Čo môžeme urobiť my?
„Prestať ukazovať na Čínu či Ameriku, že to nemá zmysel. Áno, sú to tí najväčší znečisťovatelia a bez ich radikálnych riešení sme len malou kvapkou v mori. No aj my máme svoju silu. Musíme vytvárať potrebný tlak aj na nich.
Zároveň, nezabúdajme, že ako jednotlivci máme obrovskú silu v našom dopyte. Ak nie je po niečom dopyt, nie je ani ponuka. Môžeme tú ponuku zmeniť a dať najavo firmám, korporáciám a politikom, že už nechceme žiť v bubline. Nemôžeme ekonomicky rásť donekonečna a konzumovať bez dna.
Keď si začneme už teraz postupne ukrajovať z nášho pohodlia, tak to možno o tých 12 rokov nebudeme musieť robiť až tak radikálne. A najmä mali by sme voliť politikov, ktorí majú v programoch progresívne, zelené riešenia. Nečakajme na to, či začnú oni."
Žiada sa na záver rozhovoru o klimatickej kríze pozitívna bodka?
„Podľa mňa tam patrí 25 výkričníkov a ďalších 25 otáznikov. Zo smajlíkov by som bola na pochybách. Vždy som skôr bola optimista, ale uvedomujem si obrovskú dôležitosť a urgentnosť tejto témy. Reálne premýšľam, či sa na tom, čo tu my ľudia predvádzame, niečo pozitívne dá nájsť.
Skôr chcem apelovať, aby sme sa prestali pýtať, či to je problém a ukazovať prstom na sprostosti. Začnime počúvať odborníkov a vedcov. Snažme sa meniť veci u seba a inšpirujme tým ďalších, tešme sa z úspechov, nevdzávajme sa. Sme planéte veľa dlžní, robme s tým niečo."
