Prekročiť hranicu. Hranicu tam, kde jeden mávne rukou nad nezáväzným flirtovaním, iný už pozerá na začiatok niečoho lákavého. Vzrušujúceho. Zakázaného. O to viac priťahujúceho. Románik nielen na pracovisku. Možno taká „bokovka“, krátky úlet. Ukradnutých zopár popoludní, nocí, víkendov. Taká „normálka“ dnešnej doby. Nevadí, že doma čaká manžel, manželka, priateľ, priateľka. Všetko je v najlepšom poriadku. Čas plynie, až pokým nie je dotyčný až po uši v tom, keď s tým nevie prestať. Jedovaté tajomstvo, ktoré sa drie z každej strany von. Najčastejšie prezradené mobilom, alebo zabudnutým emailom. Je to len otázka času. Nič príjemné. Pre oboch. Odrazu nevie ani jeden ako ďalej. Komunikácia viazne, všetky pokusy končia hnevom. Je veľmi ťažké sa cez to preniesť.
Navonok sa zdajú páry ako spokojné, ba priam ukážkové. Rodinná idylka. Ani náznak blížiacej sa pohromy. Až keď zistíme, čo vnáša nevera do našich životov. Vhupneme do siete lží, nedôvery. Začneme si klásť otázku „prečo“? Stále dookola, ako v začarovanom kruhu. Ako to, že sme si nič nevšimli? Veď sme fungovali ako partneri a manželia so všetkými „náležitosťami“.
(2).jpg)
Aj keď si budeme nahovárať tak, či onak, nevera bolí a poriadne. Do hĺbky srdca. Zraňuje. Je predovšetkým tvrdým úderom pre deti. Myslíme si, že si nič nevšimnú, ale kdeže. Všetko vnímajú ešte citlivejšie ako my. Majú pocit viny. Nahovárajú si, že je to všetko kvôli nim. Nevera je devastácia úplne všetkého, čo si dvaja ľudia vybudovali. Šliape po ideáloch, snoch. Navyše pred očami blízkych, známych, najbližších.
Odpustiť, alebo neodpustiť? Ako sa s neverou popasujeme, je to iba na nás. Záleží s čím dokážeme bojovať, čo dokážeme uniesť. Nenechajme iných rozhodnúť. Nechajme sa viesť svojim rozumom a srdcom. Emócie musia ustúpiť. Ja som si tiež niekedy myslela, že keby som sa dozvedela o nevere, zbalím kufor a „vyhodím“. Teoreticky. Až keď také niečo prežijeme potom zistíme, čoho všetkého sme schopní, ako častokrát zmeníme postoj, konanie. Odpustila som. Prišlo to akosi prirodzene. Aj keď sme naše pätnásťročné manželstvo nezachránili, viem, že som pre záchranu urobila maximum, čo som len najlepšie vedela a cítila. Aj keď mi mnohí dohovárali, aj keď mi radili, čo mám urobiť a čo nie. Aj keď krútili nado mnou hlavou aká som naivná.
Vôbec nič neľutujem. Ani ten stratený čas. Bolo to možno bolestivejšie, ale teraz som o to silnejšia a vyrovnanejšia. Ale netreba zúfať. Treba veriť. Mnoho párov totiž neveru ustálo. Odpustenie nie je vôbec jednoduché. Nie každý to dokáže. Ale úprimná snaha oboch partnerov robí zázraky. Život je príliš krátky. Aby sme si raz nevyčítali, že sme jej, jemu, mohli dať ešte aspoň jednu, jedinú šancu.
Prečítajte si
