Mám pocit, že všetko čo má ruky a nohy kašle, kýcha, či nestíha dobehnúť na záchod.  A aj niekoľkokrát za zimu.  Aj lekárka mi povedala,  že sa jej do ambulancie vracajú pacienti, ktorí sa z ochorenia nevedia dostať týždne.  Koľkí z nich však reálne aj ochorenie vyležali?? Poznáte to. Vieš, keď ja musím. Musím do práce, musím sa stretnúť, musím to vybaviť, musím ...

Keď mi do telefónu priateľka bez hlasu po tretí raz od januára sotva  povedala, že je opäť chorá, ale že ona musí ísť do práce, už som ju ani neľutovala, aj keď je na financovanie syna sama.  Má už takmer 50 a nepamätám si, že by niekedy nejaké ochorenie vyležala. Čo bude robiť, keď jedného dňa opäť chorá povie, že musí, ale telo odpovie, že už definitívne nemôže?! Čo bude robiť potom?? Zareagovala, viem som hlupaňa .....

Alebo takí mladí ambiciózni kolegovia s teplotami, kašľom, či kýchaním v práci, že hypotéky, šeky, zástupy čakajúcich na vašu pracovnú pozíciu... Nejde ale náhodou aj o egocentrický hyenizmus  prísť chorý do práce a ešte sa nechať aj ľutovať?  Veď čo tam po kolegoch čo majú doma deti, partnerov, či dokonca ťažko chorých rodinných príslušníkov, ktorých môžu nakaziť?

Nikdy nezabudnem na agresívnu infekciu oka, ktorú do práce zaniesla mladá kolegyňa. Celé dni tvrdila, že to je len prievan. Pritom išlo o závažné infekčné ochorenie a ako sa neskôr ukázalo, vedela to. Ochorenie sa rozšírilo chodbami firmy ako pliaga. Na „nezastupiteľnú“  bez rodiny som nie len ja  s manželom doplatila nezvratným poškodením zraku. Ale viete ...

Dotyčná bez rodiny vraj musela! Chápem strach zo straty zamestnania, ale naozaj sa z nás už stali takí egoisti, že nám je jedno, že môžeme nezodpovednosťou ublížiť ďalším? Nenahraditeľných sú plné cintoríny. Určite tam ležia aj takí, ktorí si mysleli, že zemeguľa sa bez nich prestane točiť. Nespôsobujeme si tie epidémie náhodou aj vlastným egoizmom? Naozaj to stojí za to? Osobne poznám dvoch ľudí po transplantácii srdca, ktorí v mladosti v práci prechodili chrípku. 

Takmer 4 mesiace som sa liečila na komplikovaný zápal pľúc. Keď som konečne mohla medzi viac ľudí, v divadle si zasa v horúčkach sadla vedľa mňa asi 60-ročná pani s chrípkou. Keď som jej zhrozene vytkla, prečo je taký egoista a prišla do divadla všetkých nakaziť, vraj čo mala robiť, veď mala lístky! Do piatich dní sme s manželom obaja zaľahli...

 

Prečítajte si aj: My vieme, že plasty zabíjajú!