|
Práve som podpísala petíciu za znovuotvorenie nemocnice v Moutiers. Hoci každú zimu jej pohotovosť prijímala 7500 zranených a na jej streche denne pristávali helikoptéry, v roku 2015 štátnu nemocnicu so 60 lôžkami zavreli. Od jej zavretia má nemocnica v Albertville problém prijať všetkých zranených, prevozy z lyžiarskych stredísk do Chambéry alebo Grenoblu trvajú z mnohých stredísk dlhšie ako hodinu.
Moutiers je francúzske mestečko pod Alpami, ktoré sa nám pri lyžovačke pred troma rokmi navždy vrylo do pamäti a do dcérinej zdravotnej karty.
Z večernej sánkovačky priniesol manžel dcéru na rukách s bolesťami prechádzajúcimi do straty vedomia. Rodičovskou intuíciou som hneď stanovila diagnózu zlomenej nohy, čo nám po 40 minútach na pohotovosti v štátnej nemocnici v Moutiers röntgenom potvrdili.
Omietka stien bola zničená, miestami padala, farba rokmi vyblednutá, na stenách nemocničných chodieb neviselo žiadne umenie. Po tom, ako dcére oznámili, že doktor rozhodne, či netreba operovať a že noha bude najmenej šesť týždňov v sadre, medzi jej vzlykmi so slovami „a balet, a pedále na harfe a schody v škole a školský výlet do Senátu“, som držiac ju za ruku, so stiahnutým hrdlom nasledovala trajektóriu postele na kolieskach do nemocničnej izby.
Doviedli nás do jednotky izby, pre mňa priniesli prístelku, hygienické potreby pre obe, ospravedlnili sa, že večeru už roznášali, ale že nejaké zvyšky pre nás nájdu. Za dve minúty prišli s táckou s bagetou, syrmi, kompótmi a jogurtami. Nasledujúce ráno chirurg rozhodol, že zlomenú kosť treba pod narkózou napraviť. Mne priniesli raňajky, dcéru pripravili k narkóze a mne navrhli, aby som išla s ňou až po operačnú sálu. Stála som pri nej, keď jej zavádzali infúziu. Zdravotná sestra, uvedomujúc si moje materinské pocity a strach, mi ráznym zvonivým hlasom povedala, nech sa idem trochu von vyvetrať, že ona mi zavolá, akonáhle sa dcéra z narkózy prebudí. Dala mi do ruky predpis na barle a dodala nech dcére kúpim nejaký darček, že za tú bolesť si ho zaslúži.
Po vyjdení z lekárne s detskými oranžovými barlami som išla do kníhkupectva. Pri výbere knižky, ktorá aspoň trochu rozveselí prostredie nemocničnej izby, som počúvala rozhovor majiteľky kníhkupectva so zákazníčkou o tom, že nemocnica už aj tak funguje len štyri mesiace cez zimnú sezónu, nemá od štátu pridelený rozpočet, má problém s fungovaním a že určite ju zatvoria.
Pokiaľ bola nemocnica otvorená, vedela prijať pacientov na izbe so snehovo bielym posteľnou bielizňou, WC, sprchou a prísteľkou pre rodiča, večerou a raňajkami (aj pre rodiča), hygienickými potrebami. Hneď ráno bol k dispozícii anesteziológ a chirurg, niekoľko hodín po sadrovaní prišla zdravotná sestra a dve hodiny dcéru učila chodiť s barlami, aby vedela zvládnuť aj schody. O dva dni nám nemocnica dala k dispozícii sanitku na prevoz naspäť do lyžiarskeho strediska a poisťovňa preplatila prevoz sanitkou z Álp do Paríža.
Napriek tomu, že ju štát uvrhol do rozpočtovej nemilosti, mala peniaze na to, aby sa pacienti cítili ako ľudia. Štát nedovolil, aby nemocnica klesla pod ľudskú úroveň.
Prečítajte si aj Deti rastú počas dovolenky
