|
Za mnou je krásnych päť dní v Tatrách. A Tatry, tie sú najviac. Príjemní ľudia, krásna príroda, vysoké štíty, priehľadné plesá, husté lesy. Kamzíky skáčúce neďaleko od vás a naozaj, naozaj čistý vzduch. Tatry sú RAJ. V Tatrách som nezažila nikoho nepríjemného. Všetci ochotne vysvetlia, poradia, pozývajú. Tatranci sú pohostinní a večne usmiati. Rytmus mestečiek tu udáva pravidelný klepotavý zvuk tatranských elekričiek. Cez okno sa na vás usmieva mohutný Gerlach a vy si môžete vyskúšať, že na vrcholoch je naozaj ako v raji.
Pod Vami je celé Slovensko, ako na dlani. Krajina rovina čistá jak ľudská dlaň, tam medzi horami. Spievam si v duchu. Nepočujem nič, iba tlkot svojho srdca, ako stúpam hore. Vystúpim až k nebu. Nebo je tak blízko, že sa môžem takmer dotknúť. V nebi sú len vrcholky štítov a ticho. Ľudia hore v kopcoch sú na seba ako med. Pozdravia, usmejú sa.
Poliak, Angličan, Nemec, Čech. Dali by vám vodu, aj chlieb. Keby bolo treba, možno aj ľudské teplo. Lebo tam hore, tam sa prejaví to najlepšie, čo v nás je. Tam držíme spolu, lebo vieme, že príroda tu má veľkú moc a my musíme byť pokorní. Nikto nevyhodí papier, nikto nehreší, nikto sa neháda. Lebo tu hore, tu býva Boh.
Cestujem vlakom domov. Vonku je horúco, Tatry sú už v nedohľadne. Teplomer ukazuje vonku cez tridsať, vo vlaku aj o desať viac. Prosíme sprievodkyňu, či by nepustila klimatizáciu. Začne kričať na staršiu pani, ktorej je zle na srdce. Vraj sme my na vine, že klíma nejde, lebo otvárame okná. Cestujúci protestujú – okná sme otvorili až teraz, lebo nám je na odpadnutie a vôbec, ako to súvisí?
Sprievodkyňa vynadá celému vozňu. Vraj sme to pokazili. Ideme skúsiť vedľajší vozeň, je plne klimatizovaný a poloprázdny. Presúvame sa tam, pomôžeme aj pani, ktorá je ešte stále v strese, že otvorením okna “pokazila” klímu. Sprievodkyňa ani slovom nenaznačí, že vedľa je miesto, neospravedlní sa, nepovie pekného slova. Po hodine a pol odíde aj druhá klimatizácia, tak sa presunieme znova. Nikto neprotestuje, pán sprievodca nám nenadáva. Nerobí nikomu zo života peklo, lebo horúco tam je už dosť.
Či máme v živote nebo, peklo, alebo dokonca raj, záleží len na nás. Na tom, akými ľuďmi sa obklopíme, čo si necháme “páčiť” a čo nedokážeme prepáčiť. Či vieme povedať mrzí ma to, priznať chybu, či chybu napraviť. Verím, že dobrý pocit neba si z tatranských štítov ponechám ešte dlho v srdci. Dopriala by som ho aspoň kúsok aj pani sprievodkyni.
