|
Niekoľko mesiacov pred letom klikám po mape Francúzska, predstavujem si dovolenku v Bretónsku, pri Sarlat, v Ardèche, v Alpách, v Arcachon, mapujem celé Azúrové pobrežie, Provensálsko, hľadám bazény a pláže, terasy s reštauráciami s ustricami a farebnými šalátmi. Po hodinách váhania, napriek širokej palete výberu, sme sa po prvýkrát rozhodli pre dovolenkový návrat.
Batožiny sme zložili v obývačke pri dôverne známych kožených bordových kreslách pri kamennom kozube. Vrátila som sa do zelenej provensálskej kuchyne s lustrom s kovovými slnečnicami, kamennou bustou dievčatka, tvár ktorého zachytáva lúče večerného slnka. Vrátili sme sa do domu, v ktorom viem, pod akým uhlom začne o pol deviatej ráno na mramorový stôl terasy dopadať slnko, kde mám svoje miesto na zelenú šálku s instantnou kávou.
Vieme, kde sú najkrajšie a najmenšie pláže, na ktoré sa ide po skalných zrazoch, kde nehrá komerčná hudba z plážových barov a nie sú posiate zástupmi slnečníkov a lehátok. Večer chodíme pozerať na lietajúce šarkany kite surfistov a kŕdle plameniakov a čajok.
Talian robiaci na ohni tie najväčšie a najtenšie pizze na svete, vie, že syn má rád chorizo salámu a vie aj že ja som zo Slovenska, i keď namiesto Slovaquie vyslovuje Solvaquie. Syn predavač a ovocia a zeleniny, kučeravý chlapec čokoládovej pleti, má od našej poslednej dovolenky o niekoľko centimetrov viac a novú sestričku nosiacu sa vo farebnej šatke svojej madagaskarskej mamy. Vrátili sme sa tam, kde viem ako voňajú rajčiny, akú chuť majú marhule a broskyne. Na pultoch obchodu pozbíjaného z drevených dosiek, sa stretajú melóny z Cavaillon, citróny z Mentonu a avokáda z Peru.
Budia nás cikády, horúčavy zmierňuje mistrál, na zmrzlinu sa chodí do Carqueiranne, na ranný trh do Toulonu a po nový klobúk a kožené sandále do Saint Tropez. Najlepšie milkshaky sú v mestečku Giens, do prístavu Port du Niel chodíme sledovať návrat rybárskych člnov ráno z mora a pod platanmi kaviarne „Café du Duc“ pri kostole poobedná káva chutí najlepšie.
O siedmej ráno zaškrípu drevené dvierka starej knižnice a deti nájdem v kreslách na terase čítajúc komiksy príbehov Tintina a Obelixa a Asterixa.
Vrátila som sa do domu na poloostrove Giens, kde som po nociach pred dvoma rokmi čítala Sto rokov samoty od Gabriela Garciu Márqueza a trilógiu provensálskeho autora Jeana Giona. Kovovým kľúčikom som opäť otvorila starú knižnicu, vybrala Mademoiselle de la Ferté od Pierre Benoit a našla v nej vetu: „Treba sa vracať na tie isté miesta, aby sa nám niektoré detaily znovu vybavili.“
Prečítajte si aj Od dvadsiatky k štyridsiatke
