Uponáhľaný deň. Po práci, po toľkých povinnostiach treba ešte nakúpiť. Chladnička zíva prázdnotou a chce sa jesť. Ako na potvoru sú po ceste do hypermarketu zápchy. Potom niet miesta na parkovanie, tak treba niekoľkokrát krúžiť, kým nájdete jedno miesto. No a, samozrejme, keď už zaparkujete, dostanete sa do obchodu, kde treba obehnúť niekoľko uličiek, aby ste všetko nakúpili. Bože, keď zabudnete na zemiaky, treba sa vrátiť úplne na začiatok prvej uličky. Toľko sa človek nachodí! A ešte pri pokladni šóry! Samozrejme, že si ako na potvoru zvolíte pokladňu, kde sa niekomu niečo rozleje, vysype, pokladníčka nevie nájsť kód alebo si zákazník neodvážil ovocie a tak všetci musia čakať, kým to urobí. Nie! Už toho máte dosť!

„Máte zákaznícku kartu? A nechcete mať? Zbierate body?,“ opýta sa pokladnička. Nie, už nie! Chcete byť čím skôr doma a nie odpovedať na hlúpe otázky. Prečo otravuje?

Má to v náplni práce. Musí. Inak jej to strhnú z platu. Sledujú ju kamery, sledujú ju manažéri. Musí sa opýtať, či máte vernostnú kartu, či zbierate body, musí ponúknuť, prehovoriť. Musí sa usmiať a ukázať invenciu. Podľa toho, do ktorého hypermarketu prídete, sa zásady trošku líšia. Ale všade je to podobné. Aby boli zisky. Aby „ste chytili“ zákazníka na to alebo tamto. Aby o tom porozmýšľal, súhlasil, kúpil, objednal.... Viete. A ona? Alebo on? Pokladníci, pokladníčky?

„Ráno, keď prídem, musím prebrať balík s mincami, bankovkami. Pod dozorom manažérky a kamery. Obe presne sledujú, čo robím, ako robím. Potom mám pár minút na to, aby som ich prerátala, podpísala. Nestíham. Riskujem,“ opisuje mi pokladníčka. Potom nasledujú ďalšie procedúry, o ktorých priemerný človek nemá ani šajnu. Otravné, únavné. Aby nikto nekradol, neulieval sa, aby ten, čo stráži, niekoho chytil, aby zarábali pre firmu.

Tá pokladníčka je moja kamarátka. Je to jej nová práca. Po štyridsiatke. Podnikateľské aktivity napriek veľkej snahe nevyšli. Bolo treba rýchlo reagovať, ako ďalej. „Možno je to len prestupná stanica, chcem tomu veriť. Možno na povýšia,“ dúfa kamarátka. Musela zmeniť všetko. Nie, žeby nemala ambície. Nevyšlo. Ale nevzdala sa.

Koľké pokladníčky alebo pokladníci prežívajú čosi podobné? Koľkých tlačia reštrikčné predpisy, ktoré platia vo firme, kde robia?

Pred nedávnom som pozerala film Woodyho Allena Poznáš muža svojich snov. Hlavný hrdina napísal jednu dobrú knihu a chce napísať ďalší bestseller. Trvá to dlho a on z niečoho musí žiť, tak v noci robí taxikára.

Možno aj pokladníčka alebo pokladník majú väčšie ambície. Možno píšu knihu. Možno majú dobré vymyslený podnikateľský plán a o chvíľu spustia svoju firmu. A možno nie. Možno sú to obyčajní ľudia, ktorí pracujú, aby zarábali. Ale sú živými bytosťami. Majú city, svoje problémy. Možno sú tlačení zamestnávateľmi, aby dosahovali rekordné zisky. Nedajte sa oklamať presvedčením, že vy ste zákazník s veľkým Z a teraz vám tu musia ponížene slúžiť stoj, čo stoj. Človek nikdy nevie, ako sa mu bude dariť. Život sa niekedy vie otočiť o 180 stupňov. Ani moja kamarátka to nečakala. Neželám nám neúspechy, ale želám nám, aby sme nikdy nestratili cit. Cit k druhému človeku.  To platí pre jedných aj druhých, po obidvoch stranách pokladničného pásu.

 

Prečítajte si aj Pre tých, čo milujú a sú milovaní... psami