|
Letná žúrka v záhrade. Krásne počasie, elegantne prestretý stôl, lampy, lampičky, sviečky, kvetiny. Sedačka, na ktorej zavesenú presvitnú záclonku zdvíha letný vetrík, kúsok ďalej ratanové kreslá a tulivaky. A na nich šik hostia v letných kvetinových šatách, slamených klobúkoch, plátených topánkach, ktoré si aj tak dajú dole, aby pocítili príjemné šteklenie trávy na bosých chodidlách.
V pozadí relaxačná hudba a na švédskych stoloch sladké aj slané dobroty. K tomu, samozrejme, veľký výber nápojov: alko a nealko. Idylka. Zdá sa, že tú idylku nič nemôže prerušiť.
Omyl. Tesne pred treťou ráno niekto začne hovoriť o... utečencoch. A z tých sympatických, elegantných ľudí sa vykľujú takmer krvilačné žraloky. Odhodlaní vraždiť. Vlastne svojimi vyjadreniami ukazujú symbolický prst dole – ako v starovekom Ríme, kde sa jediným gestom rozhodovalo, či gladiátora dobiť alebo mu darovať život.
Elegantní hostia v kvetinových šatách sedia a navzájom sa podpichujú, že utečenci sú hnus, tupci, teroristi, analfabeti, zvieratá, dobytok. Chvíľu uvažujem, čo mám spraviť? Mám byť nemým svedkom alebo sa ozvať? Po tom, čo som počula, už viem, že názorov spolusediacich asi nezmením, že ich len podráždim a vyprovokujem, aby útočili aj na mňa. Ale mlčaním ako by som súhlasila. Neviem, či mám dostatočne veľa odvahy ozvať sa.
Debata je stále tvrdšia a tvrdšia, a hostia svoje názory predstavujú s ešte väčšou smelosťou. Európania. Poliaci z Poľska, Slovenska a Rakúska a Slováci. Asi desať osôb. Traja mlčíme. Viem, že so mnou nebudete súhlasiť - začnem a som celkom prekvapená, že počujem svoj hlas, ale musím vyjadriť svoj názor, lebo mi to nedá pokoj, nemôžem len počúvať. Chcem, aby ste vedeli, že aj ja by som sa bála stretnúť dav utečencov v tmavej ulici. Aj ja by som nechcela byť na Silvestra v Kolíne. Ani ja si ich zrejme nenasťahujem do domu. Nemôžem však súhlasiť, že sú to zvieratá. Že sú nevzdelaní a všetci idú sem, aby nás zavraždili.
Ja len chcem poukázať na osudy ľudí, ktorí utekajú pred vojnou. Neviem, či sú medzi nimi atentátnici, či zlodeji, ale určite sú to ľudia, ktorí cítia a chcú žiť. Keby mali vo svojom živote vhodné podmienky, možno by dosiahli veľmi veľa. Veď napríklad jeden z nich je lekár v Bratislave a pred niekoľkými mesiacmi zachránil život slovenskému premiérovi. Nemám recept, ako situáciu s utečencami vyriešiť. Nie som politik. Som človek a chcem vás upozorniť, že hovoríme o ľuďoch. Prosím vás neukameňujte ma za môj názor – zakončila som svoj prejav prosbou.
Čo bolo potom? Nenastalo ticho. Nekonal sa zázrak. Hostia svoj názor nezmenili, ale zaútočili na mňa. Slovami. Ešte som sa pokúšala argumentovať, ale nemalo to zmysel. Privrela som oči. Škoda. Škoda, že strach vie byť taký krutý. Dokáže zdravú myseľ povykrúcať tak, ako vie detská obrna povykrúcať končatiny. Paralizuje ich tak, že nie sú schopné ukázať ten prst hore, aby zachránili život človeku, ktorý uteká pred vojnou.
Prečítajte si aj Milionári, ktorí prišli o výhru
