|
Na Slovensku sme tohtoročný Medzinárodný deň žien oslávili svojsky s kauzou pána exposlanca Jánoša. Čo si myslí chlap o inom chlapovi, ktorý ohrozuje vlastnú ženu?
„Že patrí do basy.“
Bývalý poslanec Jánoš bol podpredsedom výboru pre ľudské práva. Na čie ľudské práva mohol myslieť, keď ohrozoval manželku?
„Odkiaľ beriete tú istotu, že vôbec myslel?“
Ešte vo februári sa zdalo, že rodinu a teda aj ženy najviac ohrozujú homosexuáli. Ako ste vnímali referendum? Je slovenská rodina ohrozená?
„Samozrejme. Hlupákmi.“
Nespráva sa tak pán Jánoš aj preto, že máme v politike toľko chlapov – prezident, premiér, predseda parlamentu, ministri a len jedna žena medzi primátormi. Možno mu to nemá kto pri obede v poslaneckom bufete vysvetliť. Pomohlo by mu viac žien v politike?
„Nie. Takému človeku niet pomoci. Nenapraví ho ani nápravné zariadenie. Napriek tomu tam patrí.“
Ako by ste mu vzťah k ženám vysvetlili vy?
„Nijak. Komu to nie je dané výchovou, tomu nič nevysvetlíte. Nebudeme sa mu už venovať, však?“
Myslíte si, že by sa to stalo aj v čase, keď sme mali v úrade premiéra prvú ženu?
„To nemôžem vedieť. Ale istý predpoklad kultivovanejšej politiky by tu určite bol.“
Potrebujeme ženy v politike?
„Vzdelané a schopné ženy potrebujeme všade tam, kde potrebujeme vzdelaných a schopných mužov.“
Ako by sa do politiky mali ženy dostať. Samé alebo cez kvóty?
„Normálne – voľbami, či nie? Vždy to bolo a vždy to bude tak, že politická scéna je výsledkom volieb a výsledky volieb sú obrazom úrovne spoločnosti. Len voliči môžu rozhodnúť o tom, či trebárs v parlamente zasadnú normálni, slušní a schopní ľudia, alebo zmes korupčníkov, nevzdelancov a kariéristov. Je druhoradé, koľko z nich je žien a koľko mužov. Teoreticky by sa mohlo stať, že v danom období sa nenájde muž schopný zodpovedne pôsobiť v politike. Nuž tak nech je v parlamente tristo žien! Chcem tým povedať len to, že nie pohlavie, ale kvalifikovanosť je to podstatné. A „kvalifikovaný“ by mal byť v prvom rade volič. Len kde ho vziať, však?“
Vy ste čitateľkám nášho webu ste poslali k MDŽ blahoželanie, v ktorom dúfate, že nie ste s Honoré de Balzacom poslední dvaja muži, ktorí si ženu uctievajú celý rok, nielen 8. marca. Čo si myslíte o Slovenkách. Ako sa po prevrate zmenili?
„Neviem, nepoznám všetky Slovenky a ak sa zmenili, tak len v toľkej miere ako my všetci. Najradšej by som povedal, že sa stali viac ženami, ktoré si viac uvedomujú výnimočnosť a jedinečnosť toho svojho ženstva, ale nie som si istý.“
S Emíliou Vašáryovou.
Ako sa slovenskí politici zmenili od čias Vladimíra Mečiara? Zmenili sa?
„Zmenili sa len v tom, že už vedia ako klamať, kradnúť a podvádzať tak, aby sa na to neprišlo, aby na Slovensko nechodili demarše a ako zdokonaliť populistické panovanie tak, aby dôverčivý, naivný a stále nedostatočne skúsený volič nič netušil a opäť volil väčšinou tak hlúpo ako predtým.“
Ak si správne pamätám Vladimíra Mečiara ste v televíznej talkshow Večer Milana Markoviča nemali (len jeho menovcaJ). Stretli ste sa s ním niekedy osobne? Ako hodnotíte jeho politickú éru dnes?
„Bol v mojej talkšou – 17.3.1991. Ale volalo sa to Pod pyramídou a bol to rozhlasový zábavný program, ktorý neskôr vyústil do toho televízneho. Na mojej webstránke sú doteraz ukážky aj z tejto relácie. Dá sa z nich vycítiť Mečiarova zúfalá sebaistota miestami sa prelínajúca až s kŕčovitosťou, zvlášť v momentoch, keď dostával na frak (treba priznať, že najmä od Petra Breinera). Nerád sa vraciam k „hodnoteniu“ niekoho, kto priniesol krajine viac škôd a problémov ako úžitku a po poučení sa z tej celosvetovej hanby by bolo najlepšie, aby sme naňho všetci čo najrýchlejšie zabudli. Treba len veriť, že raz dôjde aj k prehodnoteniu jeho „amnestií“, ktorými posvätil zločiny. V civilizovanom svete je totiž aj dnes uplatniteľná tzv. Radbruchova formula, podľa ktorej má spravodlivosť prioritu nad zákonom.“
Večer Milana Markoviča bola najúspešnejšia talkshow, ktorú Slovenská televízia vysielal desať rokov. Ak by ste dnes obnovili váš slávny politický kabaret, koho by ste si pozvali?
„Večer Milana Markoviča sa vysielal na deň presne jedenásť rokov a bola to prvá slovenská televízna talkšou v histórii. Kabaret som obnovil, ale je to javisková zájazdová forma a iná už nebude. Mal premiéru v máji 2013 a odvtedy som tam už napozýval tisícky ľudí. Sú to diváci, ktorí ochotne opúšťajú televízory, zaplatia si a prídu, aby sme sa stretli osobne. Návrat do televízie, zvlášť do programového prostredia toho, čo sa tam dnes vydáva za zábavu, si už neviem predstaviť.“
S Ladislavom Chudíkom
Akú slovensko-českú dvojicu by ste si vedeli dnes predstaviť vo vašej televíznej talkshow? Ak by to bol slovensko-český prezidentský duel kto by podľa vás zvládol satiru lepšie – pán Zeman alebo pán Kiska?
„Asi ten, kto by sa v dialógu vedel orientovať aj bez klišéovitých bonmotov. A prišiel by triezvy.“
A zo žien v politike by ste pozvali koho?
„Ivetu Radičovú. Ak by ma pustila k slovu.“
Pýtala som sa ako sa zmenili politici. A ako sa zmenili voliči? Vzali sme si niečo z toho mečiarizmu?
„Nie, nepoučili sme sa vôbec v ničom.“
Prečo sa na Slovensku nenašiel váš nasledovník? Nie sú ľudia alebo nie je televízia, ktorá by mala o takýto politický kabaret záujem?
„To nie je jednoduchá vec. Kabaret je tá najťažšia práca, do ktorej som sa kedy pustil, tú televíznu nevynímajúc. Nečudo, že to nikto nechce alebo ani nevie robiť. A nechce to ani nijaká televízia, pochopiteľne. A preto ani žiadna nezamestnáva takého dramaturga, ktorého cieľom a ambíciou by bolo vyprofilovať dačo podobné.“
Na Slovensku nasledovníka nemáte. Máte ho v Česku, kde najčastejšie pôsobíte?
„Tam je situácia rovnaká. Aj tam už prišli na to, že bez satiry, účinnej satiry, je život síce pomerne plytký, ale predsa len jednoduchší, bezbolestný.“
S Bolkom Polívkom.
Jedného dediča, teda dedičku máte v Kanade. Vaša dcéra má niekoľko rokov v televízii (predtým v rozhlase) svoju šou, ktorá je podobná vášmu programu Milánium v bývalom rádiu Twist. Uspieť s takou reláciou v jazyku, ktorý nie je materinský, asi nie je jednoduché. Radíte jej?
„Ona vyšla z princípu Milánia, ale dnes už ide svojou cestou a jej vlastnosti - cieľavedomosť a pracovitosť, ale určite aj talent sú obdivuhodné. Je známa ako Mia, pretože Miroslava, ba ani Mirka tam nikto nevysloví a okrem pôsobenia vo vancouverskej SHAW TV sa venuje spevu. Momentálne s kamarátkou začali celkom úspešné ťaženie s cover verziami skupiny ABBA, ktorá na americkom kontinente vlastne nikdy neprerazila.“
Váš humor vyžadoval od diváka istú rozhľadenosť o tom, čo sa deje v politike i v spoločnosti, aby si vašu satiru vychutnal. Dnes na diváka nikto takéto nároky nemá. To ani diváci nebudú mať asi vysoké nároky na typ humoru, či?
„To by ste sa čudovali. Ale asi nemyslíme na tých istých.“
V humore ste sa vypracovali na odborníka. Ako sa vám páči dnešný televízny humor? Aký by mal byť a aký nie je?
„Je taký ako všetko, čo nás postihlo vo chvíli, keď sme boli vypustení z klietky – a rovno do džungle. Rýchly, lacný, bezproblémový. Nemožno nazvať humorom to, na čom divák nespolupracuje, čo nedotvára a ani nemá možnosť domyslieť. „Vtipné“ menenie hlasu, „parodovanie“ nejakého dialektu či jazyka a spôsobov istej sociálnej vrstvy, hojné zastúpenie vulgarít, situácia, keď nezaberie ani smiešny kostým či expresívna grimasa a na rad príde masívna podpora vopred nahratej reakcie (neprítomného) publika, to, prosím, nie je humor, to sú prosto srandičky. Čudujme sa však koľko chceme, ľuďom to dnes stačí. Keď sme vysielali my (všetko to boli priame prenosy!), bola na Slovensku len jedna televízia. Takže dnes je prakticky nemožné vytvoriť toľko zábavných programov, za ktoré by sme sa nehanbili ani po rokoch. Nuž ale aspoň jeden by existovať mohol, čo hovoríte?“
V čom je iný váš MM kabaret? Na vašej webovej stránke píšete, že v Európe nie je metropola, kde by kabaret nebol, len v Bratislave chýbal vyše 40 rokov (po zániku Tatra revue). Prečo?
„Lebo je to ťažké a pre jeho vznik neboli a dodnes nie sú podmienky. Za bývalého režimu by nemohol existovať (a preto aj Tatra revue zatvorili), nuž a dnes ak nemáte nejakého sponzora, ktorý sa načisto zbláznil a pumpuje do vás peniaze, tak to neuživíte. Stal sa však zázrak a našiel som ľudí, ktorí vedia, že z toho nikdy nezbohatnú, ale majú radosť zo života, tešia sa zo šťastných ľudí v hľadisku a vedia sa uživiť inými aktivitami. Peter Niňaj a Róbert Puškár (známi ako Páni bratia), Alexander Gerič, Jaro Ďuríček (hviezda Tatra kabaretu) a dievčatá Andrea Gabrišová a Kristína Mackovčáková sú tí ľudia, vďaka ktorým stále vystupujeme. Sporadicky, ale vždy s úspechom.“
Aký má kabaret ohlas? Šli by ste do toho znovu?
„Keby som bol tušil, čo ma čaká, tak by nič také nevzniklo dodnes. Ale dnes som rád, že MM KABARET existuje a že môžeme ponúkať čosi, čo tu dlho-predlho nebolo a silno pochybujem, že sa kdesi chystá nejaká konkurencia.“
Bude len v Bratislave alebo pôjdete aj do iných častí Slovenska? Je mimobratislavský humor iný?
„Dosiaľ sme hrali najmä v Bratislave, ale už pred mnohými rokmi som zistil, že to najlepšie obecenstvo je na východe. Košice (tam budeme najbližšie 21. a 22. apríla), Prešov. Neviem prečo. V Česku zas Ostrava a okolie.“
Spolupráca s Pánmi bratmi pretrvala od Večerov Milana Markoviča až po MM KABARET. V čom si rozumiete najviac?
„V názoroch na život a v zmysle pre humor. Napokon, poznáme sa už dvadsaťpäť rokov – aj to niečo hovorí. Nuž a predovšetkým sú to fantastickí muzikanti, ktorí sa však v MM KABARETE bravúrne zhostili aj hereckých postov.“
S Petro Niňajom ( vľavo) a Róbertom Puškárom alias Páni bratia.
V novom kabarete máte aj dve herečky. Vyrastá nová generácia schopná robiť kabaret?
„To sa nedá takto posúdiť. Dôležité je, že dievčatá sú skvelé herečky a speváčky. Vedia sa učiť z našich skúseností a my ostatní zostávame pri nich večne mladí.“
Scénografiu vám robí Eva Kelley, dcéra zosnulého humoristu Stana Radiča. V čom je dcéra po otcovi a v čom po mame, bývalej premiérke?
„Je to veľmi výtvarne nadaná dáma (takže asi mala ešte nejakého tretieho rodiča), mimoriadne tvorivá a v dizajnérskych nápadoch originálna, názorovo dominantná, slobodomyseľná, ale pritom tolerantná a empatická osoba s výnimočným zmyslom pre humor. Ak by mala ambíciu vkročiť na javisko, asi by sme tam my ostatní už nemali čo robiť.“
S Evou Kelley, dcérou Stana Radiča a Ivety Radičovej.
Za 70 rokov, ktoré ste minulý rok oslávili ste stihli byť učiteľom, novinárom, publicistom, hercom, moderátorom, hudobným skladateľom, talkmasterom, scenáristom. Je ešte niečo, čo by ste chceli robiť a nestihli ste to zatiaľ?
„To všetko v podstate stále robím. Ono sa síce hovorí, že keď niekto toho robí veľa, tak pravdepodobne nič nerobí poriadne. Takéto reči ma veľmi hnevajú. Ale sú pravdivé.“
A čo Milan Markovič ako manžel, otec a dedo? Čo z toho vás momentálne zamestnáva alebo baví najviac?
"Najspokojnejší som zo syna aj dcéry. Svojou zodpovednosťou a cieľavedomosťou to dotiahli tam, kam chceli a postupne si napĺňajú ďalšie ambície."
Žijete medzi Slovenskom a Českom. Kde sa cítite lepšie? Ktorá z bývalých krajín Československa to dotiahla podľa vás ďalej?
"Na to sa nedá odpovedať jednou vetou. Tu i tam sú klady aj nedostatky. Z hľadiska mojej profesie sú však až na malé výnimky lepšie predpoklady v Česku. Profesionálnejší prístup zodpovedných. Kultúra sa na Slovensku jednoznačne dostáva na chvost spoločenského života."
Prečítajte si aj Ženy sú konzervatívne, málo sebavedomé a po štyridsiatke sa zanedbávajú, hovorí koučka
