|
Čo si myslíte o slovenských ženách?
„Prečo o slovenských ženách? Poviem o ženách všeobecne. Myslím si, že im rozumiem. Že kdesi hlboko vzadu im naozaj rozumiem, aj keď rozmýšľajú inak. A myslím si, že ak by ženy vládli svetu, bol by lepším miestom pre život. A myslím si, že aj mužom by sa to páčilo.“
Máte dve dcéry? Ako ich budete vychovávať?
„Že sú výnimočné a že prichádzajú do zlého sveta, ktorý musia urobiť lepším.“
Podľa amerického prieskumu, o ktorom sme na našej stránke písali, žiadajú muži nezávislosť a silu od svojich dcér, ale nie od partneriek. Ako to bude v prípade vašich dcér?
„Ako tak sledujem tu staršiu, s nezávislosťou budeme mať skôr kopu problémov. Mladšia je momentálne úplne závislá, nechodí, nevie sa sama najesť. Má 4 mesiace (smiech).“
Podľa spomínanej štúdie si len 34 percent mužov želá nezávislú ženu po svojom boku. Aký máte vzťah k nezávislým ženám?
„Úplné rovnaký ako k závislým (smiech). Každá žena je iná, nie? Nezávislá, závislá. Načo to takto deliť, každý si zariadi ako sa mu páči. Niektoré závislé ženy napr. nemôžem vystáť, ak majú nafúknuté pery a v očiach eurá. A niektoré nezávislé tiež, ak majú na čele napísané, som nezávislá a viem, že ma všetci za to neznášate. Radšej súdim každú zvlášť. Ale aby som odpovedal na otázku. Myslím, že mám vedľa seba nezávislú ženu. Aj keď momentálne na nej visia naše dve dcéry (smiech).“
Ako je to u vás doma pred Vianocami? Pomáhate manželke s upratovaním a prípravami?
„Chystám sa. Začneme tento týždeň. Budem mať po premiére a od dvadsiateho ideme na to.“
Vystupujete vo videu o tom, ako štát premrhal miliardu na IT, čo je taká vysoká hora 50-eurových bankoviek, že by vytvorili Kriváň. Ako veľmi ste sa stotožnili s kritikou štátu za to, ako narába s peniazmi?
„Absolútne. Európske peniaze sú investíciou do ekonomicky silnejších štátov na zlepšenie konkurencieschopnosti a teda aj životného štandardu nových členov, teda aj nás. OPIS sľuboval možnosť riešiť občianske povinnosti cez internet, čo by malo byt v IT veku samozrejme. Spustený bol ale v podobe, ktorá je výsmechom, ľuďom, ktorí ho majú používať. Typickým príkladom je banálna vec, ako prehlásenie trvalého pobytu. Ten podľa opisov aj IT zručných používateľov trvá minimálne 2-3 dni. V prípade, ak nemáte hypotéku. Ak ju máte, systém vám ohlási chybu. Nepošle vás na úrad. Ohlási chybu, ktorú si musíte zistiť na infolinke a až tam sa dozviete, že ak máte hypotéku, nezostáva vám nič iné, len si tie úrady zasa obehať osobne. A viete koľko mladých ľudí si môže dovoliť kúpiť byt bez hypotéky?“
Ako ste spokojný so stavom vecí verejných na Slovensku? S politikou vlády, ale aj opozície?
„Nie som spokojný. A nikdy nebudem. Možno v inom živote. Vždy bude čo vylepšovať. Najdôležitejšie je, aby súčasná opozícia dokázala prekusnúť vlastné spory a egá a začala pracovať naozaj pre ľudí. Kým bude mat jedna strana takú obrovskú prevahu nad ostatnými, bude si robiť, čo chce. A ja v úmysloch Smeru nevidím nič dobré.“
Mali by sa podľa vás herci angažovať v politike?
„Nemusia sa angažovať priamo v politike. Stačí kúsok z tej “slávy”, ktorú im ľudia dali, vrátiť späť v podobe, ktorú si vyberú. Môže to byť charita, čítanie rozprávok deťom v škôlke alebo takýto aktivizmus. Ja by som chcel, aby si ľudia začali vážiť svoj životný priestor, začali mať k nemu vzťah. “Moje” nekončí za dverami bytu či domu. Veci verejne sa týkajú nás všetkých. Ak je niečo štátne, jedna päťmilióntina z toho je aj moja. A každý by si mal uvedomiť, že vláda je tu na to, aby tie naše spoločné veci spravovala. Nemávnuť rukou nad ďalšou kauzou a starať sa o svoje. Niečo robiť. Sám neviem čo. Niečo. A týmto ďakujem Jakubovi Ptačinovi, ktorý to video vymyslel a zavolal mi :)."
Angažovali by ste sa vy? Bola by taká politická strana, ktorú by ste verejne podporili?
„Zatiaľ ešte nepoznám stranu, ktorú by som verejne podporil. Je niekoľko jednotlivcov, ktorým verím a bol by som ochotný ich vo voľbách podporiť. Ale nemohli by byt v tých stranách. Za plentou pri voľbách si ale jednu isto vyberiem. To je základ. „
Volili by ste aj ženy? Chýbajú vám ženy v politike?
„Určite. Ženský alebo materský princíp riadeniu čohokoľvek isto prospieva.“
Angažujete sa, keď ide o pomoc utečencom?
„Tu je aktívnejšia moja sestra, ktorá je psychológ a pracuje s nimi v teréne. Či tu na Slovensku alebo na hraniciach. Ja skôr pasívne príspevkami do zbierok a FB osvetou :).“
Ste herec, bábkoherec, moderátor aj DJ. Robíte toľko vecí, lebo vás to baví alebo aby vás to uživilo?
„A predával som aj telefóny. To som robil, aby som prežil. Teraz chvalabohu robím, len to čo ma baví a dokážem z toho žiť.“
Ktorá z týchto profesií vám najviac pomáha profesionálne rásť?
„Všetky. Každá z nich predpokladá, že aj cesta môže byť cieľ. A to sa mi páči.“
Koľko ľudí chodí na vaše Dezorzovo lútkove divadlo?
„Ako kedy, na premiéry sa niektorým ľuďom vstupenky neujdú. Na najstaršie predstavenia nám nejaké ostanú. V divadle mame do 70 miest.“
Aké hry, témy najviac oslovujú?
„U nás všetky. Je to veľmi špecifické divadlo. Naši diváci k nám chodia pravidelne a vracajú sa. Bez ohľadu na tému či ideu. Chcú vidieť zázrak. Ako lútky ožijú a žijú ako naozajstní ľudia. Najnovšie hráme o útlaku a zneužívaní moci v hre Ján Ošík alebo pomstiteľ s fujarou. Premiéra je dnes.“
Financovať divadlo je veľmi zložité. Čo obnáša financovať jediné bábkové divadlo pre dospelého diváka?
„To je otázka skôr na principála Gejzu Dezorza.“
Hrali ste v Bratislavskom bábkovom divadle, ktoré je určené deťom a pôsobíte v lútkovom divadle pre dospelých. V čom je najväčší rozdiel, teda okrem veku divákov?
„V témach, v jazyku, v bábkach. Hráme sa s bábkami, ale tie nežijú, poviem to obrazne ako zvieratká v lese na čistinke, ale ako vampíri sliedia nocou, rabujú panské sídla a rozbíjajú krčmy.“
Musíte malých divákov vychovávať, aby ako dospelí chodili na lútkove divadlo?
„My nehráme pre deti. Bábkové divadlo, bola vždy v prvom rade zábava. Ak sa oprostíme od komunistického konceptu bábkového divadla ako formy vyhradenej detskému divákovi, dostanete ďalší rozmer klasického divadla. Bábkové je len iná forma divadla, nemusí byť pre deti.“
Ako veľmi chcete alebo musíte pracovať so sociálnymi sieťami? Od novembra máte oficiálnu stránku na Facebooku, máte konto aj na twitteri…
„Na twitter sa chystám viac zamerať. Facebook mi už akosi nič neponúka. Nepamätám si, kedy som niečo naposledy z facebooku ozaj so záujmom čítal. Ľudia chcú byť so mnou v kontakte stále viac, preto ta page.“
Hrali ste v česko-slovenských seriáloch i vo filme, teraz ste získali úlohu v americkom filme The Zookeeper´s Wife. Aký je to posun v kariére herca?
„Môže byť veľký aj nemusí. Je teraz na mne a mojich agentoch, aby sme z toho niečo dostali. Ale je to znak, že mám potenciál na takýchto produkciách pracovať. Môžem sa teda začať snažiť získať ďalšiu.“
V čom je to iné zložitejšie alebo jednoduchšie ako pri nakrúcaní slovenských či českých filmov?
„Iba v komunikácii. So scenárom problém nemám. Občas je ťažké si porozumieť s režisérom v debate o veľmi jemných odtieňoch správania či charakteru. Inak je to práca ako u nás.“
Aká je kvalita slovenských, českých a amerických hercov? Kvalita, nie popularita...
„Čo je to kvalita hercov? Podľa čoho ju chcete merať? Herci na Slovensku a Česku sú porovnateľní s americkými. Nevýhodou mnohých je neschopnosť prednesu anglického textu. So slovanským prízvukom budete hrať poväčšine ochrankárov. Americký prízvuk je kľúčom k získaniu väčších postáv. Jedným z kľúčov. Skúsenosti a popularita hrajú tiež veľkú rolu.“
Čo ste ich naučili vy amerických hercov a čo oni vás?
„Dúfam, že počúvať slovenskú hudbu. Na záver nakrúcania som rozdal CD od Fallgrap, Jany Kirschner, Jimmyho Pé a Tu v Dome. Dúfam, že sa im páčila. Oni mňa práve základy prednesu anglického textu. Najviac som pri skúškach sledoval Daniela Brühla. Je Nemec narodený v Španielsku, ale orientáciu v texte a prednes v angličtine má špičkové. Plus pôsobí veľmi uvoľnene.“
Čítala som, že hovoríte plynule anglicky, česky a dobre francúzsky. Aké dôležité to je na to, aby ste získali úlohu v americkom filme?
„Myslím, že je to kľúčové. Angličtina bez debaty. Ale taká ozajstná. Musíte porozumieť ich skladbe vety a naučiť sa neprekladať, ale myslieť v jazyku, ktorý používate. Ďalší jazyk je výhodou, lebo skákanie z jedného do druhého trénuje mozog byť pohotový a flexibilný pri každej zmene, čo dodá pri prejave viac prirodzenosti.“
Oslovil vás príbeh manželov Žabinských, ktorí vo svojej ZOO schovávali pred nacistami židov a získali ocenenie Spravodliví medzi národmi?
„Veľa som rozmýšľal ako by som sa zachoval ja v takej situácii. A keď som čítal scenár, veril som, že by som niečoho takého nebol schopný. Na pľaci som to ale vnímal inak. Človek si v tak reálnych dekoráciách uvedomí, že nie všetci nacisti, boli vraždiace zvery. Boli to vojaci. Boli to vojaci, boli to ľudia a tí sa dajú oklamať. Najviac Žabinskí na to mali viac perfektne krytie. Hlavne pani Žabinská. Pozrite si film :)“
Ako verne dokáže Hollywood spracovať film z dejín európskych krajín?
„Podľa toho, čo som videl veľmi. Nakrúca sa v Európe. Kostýmy aj dekorácie boli super uveriteľné. Raz som sa pristihol ako pozerám asi minútu na postreleného obyvateľa varšavského ghetta, ktorý leží na zemi s krvácajúcou nohou iba v ponožkách v snehu na nosidlách a fajčí. Hovorím si, prečo fajčí, keď má takú ranu. A aká mu musí byť zima, keď tam leží v snehu atď. Až potom som sa otriasol, že je to vlastne herec a vonku je 12 stupňov a sneh je umelý. Všetci herci, aj komparz boli vynikajúci.“
Viete tam vniesť aj skúsenosť Slováka, ktorý má zrejme iný vzťah k týmto dejinám ako má Američan?
„Ani pre mňa to nie je priama skúsenosť. Viem, že vojna je zlá, ale len z filmov a dokumentov. Myslím, že podobne je na tom aj americká generácia. Kto chce a zaujíma sa, vie aká vojna je. O scenári vám nič prezradiť nemôžem. Ale ak ste čítali knihu, viete aký bude koniec.“
Chodíte do divadla a kina ako divák? A viete si predstavenie či film ako divák užiť alebo sledujete profesionálnu stránku veci, výkony hercov.... Čo dobré ste videli v poslednom čase?
„Chodím ako divák hlavne do kina. Vnímam aj profi aj laickú stránku veci. Ale máte pravdu titulov, ktoré si dokážem naozaj vychutnať je čím ďalej menej (smiech).“
Prečítajte si aj Zora Czoborová: Ženy po štyridsiatke už vedia, čo nechcú
