Je to zvláštne. Uvedomil som si, že robím divné veci s ľuďmi, ktorých som urobil. Myslím tým svoju takmer dvojročnú dcéru. Lietam s ňou po byte, tvárim sa, že som lietadlo, hovorím jej jazykom, staviam jej Lego a rozčuľujem sa, keď ho zvalí, dokonca jej nechám aj pripečenú kožu z kuraťa a poslednú malinu. Robím teda divné veci, s ľuďmi, ktorých som urobil. Kedysi som robil divné veci s ľuďmi, ktorých som ani nepoznal, alebo práve spoznal v bare a najmä potom.

Spomínam si, že keď sme ešte nemali Terezu a niekomu sa narodilo bábo, tak mi oznámili, že akú má výšku a koľko váži. Nikdy som nevedel, ako s touto správou naložiť a reagovať. Dnes tomu už rozumiem lepšie. Sú to totiž jediné informácie, ktoré o tom novorodencovi máme. Nemohli predsa povedať: Toto je naša Lujzička, má otvorenú myseľ a je dobrá v jódlovaní.

Kamarát Ďuso nemá deti, ale hovorí, že si vie predstaviť, aké je to náročné, lebo má psa. "Ty vieš, že je to náročné? Tvoj pes dve hodiny vrešťal, lebo si mu nekúpil v Bille krém na tvár v tube, ktorý on tak rád oblizuje? Alebo si držal v Eurovei svojho psa na rukách hodinu a pol, lebo v hračkárstve mali televízor a išla tam Máša? Pes ťa objímal s posratými rukami s pokrikom: Kaki, Kaki? Tak mi nehovor, že asi vieš, aké je to náročné.“

Priznávam, s vlastnou dcérou dokážem stráviť sám maximálne 3 hodiny denne. Potom prichádza bezradnosť. Jej slovná zásoba je obmedzená na desať slov, jej samostatnosť má trvanie asi dva a pol minúty a jej schopnosť zahrať sa sama sa rovná nule.  

Mama má a musí mať dieťa na krku, na chrbte alebo okolo nohy takmer 24 hodín. Len ona dokáže to decko nepodarené zabaviť, zvládne všetky jeho stavy, jej trpezlivosť je väčšia ako tá, ktorú prejavil židovský národ, keď ho Mojžiš vláčil 40 rokov po púšti. Videl som smútok, ale zároveň odhodlanie odstaviť dieťa od dojčenia. Plačete, lebo ste presvedčené, že potomok trpí a kvôli vám. Dokážete im dať lieky, aj keď dieťa reve a kričí: "Stačí, stačí", neustúpite. Varíte, staráte sa oň a nielen pár hodín denne, ale stále.

Asi by ste chceli vybehnúť von, žiť, na chvíľu vypnúť, namaľovať sa, rozpustiť si vlasy, byť aspoň na toalete sama, lenže kvôli tomu malému diablovi s anjelským pohľadom nič z toho neurobíte. Áno, viem, rodičia sú dvaja a ja sa snažím pomáhať ako najlepšie viem. Už dávno som sa naučil, že ak je spokojná partnerka, spokojná je celá domácnosť. Ale som len chlap a nedokážem urobiť všetko to, čo vy už od siedmej rána.

Ako vás tak sledujem, neustále myslím na jednu vec. A nie je to myšlienka na sex. Mám po štyridsiatke. Keď poviem, že som dobrý v posteli, myslím tým fakt spanie. Je to fakt, že zvládate byť mamami. Obdivujem vás za to a máte moju neskonalú úctu a rešpekt.

.

Prečítajte si aj Desať tisíc lajkov za to, že sa nevieme správať