|
Každý z nás má malé tajnosti. Veci, o ktorých poviete len dobrým priateľom, a možno o nich nepoviete nikomu. Tajnosti, ktoré sú smiešne, možno jemne kompromitujúce, ale vyjadrujú nás. Sú súčasťou našich osobností. Nikto z nás nie je úplne “normálny,” lebo hranica normálnosti sa určuje ťažko. Každý ju môže mať niekde inde. Pre niekoho je normálne odbehnúť maratón a pre niekoho preleňošiť dva dni v posteli. Dnes na seba “bonznem” pár mojich malých tajností. Každý z nás je predsa trošku čudný, aby mohol byť skvelý!
Čistím si uši. Milujem to. Robím to niekoľkrát denne. Mám extrémnu spotrebu tých bielych paličiek s vatičkami, ale nemôžem si pomôcť. Viem, že to nie je zdravé, viem, že to je nebezpečné. Ale je to moja úchylka. Ten pocit čistenia je božský. Paličky alebo ušiatka sú súčasťou mojej kabelky, kúpeľne aj pracovného stola v práci. Som ušiatková maniačka.
Milujem vypratú bielizeň a jej vôňu. Tak periem. Často. Veľa. Milujem vešanie prádla voňajúceho avivážou. Najradšej by som si avivážou postriekala oblečenie, čo mám na sebe. Nech vonia, vonia, vonia. Vešanie prádla je závažný rituál. Mám úchylku na štipce na prádlo. Musia ladiť s oblečením na šnúre. Napríklad, modrá sukňa má modré štipce. Prípadne žlté štipce, lebo je to pekná kombinácia. Alebo zelené štipce, lebo to je zelenomodrá morská kombinácia. Nikdy nie oranžové ani červené. Táto kombinácia ma irituje. Niekedy sa vybláznim a zelený sveter upnem žltým a modrým štipcom. Štipce sú moja paleta a ich kombinovanie a miešanie správnej farebnej idylky ma baví. Viem, pre niekoho to nie je normálne! Pre mňa áno.
“Ty si asi posledná žena, ktorá žehlí!” povedal mi minule kolega. Ale žehlenie je strašne upokojujúce. Keď sa cítim rozrušená, smutná, alebo mám plnú hlavu práce, žehlím. A hlavne “parím”. Žehlenie je super s pohárom vína a romantickým filmom. Takým, ktorý stačí vnímať na pol ucha. Zahalíte sa do oblaku pary, ste len vy a pravidelný ťah žehličkou, ktorý pokrčené veci vyrovná. Žehlím nielen prádlo, ale aj svoju dušu. Vrásky na čele sa vyhladia, celé telo zvláčnie a povolí. Ako pribúdajú teplé vyžehlené komíny bielizne, tak sa vystieram aj ja. Prehriata, uvoľnená, vyrovnaná. Možno by ženy namiesto botoxu mali viac žehliť.
Ďalšia drobná tajnosť je ovoniavanie môjho psa. Ona naozaj vonia. Je to čistotná psica a hlavne je mäkká, hebká a prítulná. Večer, keď sa ku mne stúli a začne spokojne odfukovať, tak ju ovoniavam. Je to vôňa pokoja, istoty a vernosti. Možno je to aj tým, že sa často kúpe a má voňavé šampóniky.
Okrem týchto spomínaných radostí a tajností ešte milujem robiť volské oká, piť kávu nespočetnekrát za deň, ovoniavať rozkvitnuté stromy a kvety, strihať vlasy iným ľuďom, chodiť bosá po tráve, miesiť cesto, preberať šošovicu a fazuľu.
Ale poznám aj iné úchylky. Napríklad mám kamaráta, ktorý má všetko levanduľové. Jediná vôňa, ktorú uznáva je levanduľa. Poznám človeka, ktorý si nastavuje budík o dve hodiny skôr, aby ho mohol zrušiť a potešiť sa, že môže ešte dve hodiny spať. Poznám aj takého, ktorý jedáva z chleba iba kôrku, aj takého, ktorý jedáva čerešne s kôstkami. Takí sme. Divní, odlišní, jedineční. Sme bláznivé skupinky závislákov na vôni aviváže, či na čistení uší. Neviem, čo v našom mozgu to spôsobuje, ale jednoznačne je to občas sranda a svet je vďaka tomu veľmi pestrý.
Prečítajte si aj Vďaka za každé nové ráno
