|
Pôvodne vyštudovala Obchod a marketing na Ekonomickej univerzite a pracovala v PR. Keď otehotnela, nepáčilo sa jej, ako prebiehal pôrod jej dieťaťa a povedala si, že to takto nemôže fungovať. V Čechách sa stala dulou a priniesla túto ideu na Slovensko. Spoluzaložila Slovenské duly, združenie, kde sa vzdelávajú ženy, ktoré poskytujú tehotným ženám a ich partnerom psychickú aj fyzickú podporu počas tehotenstva. Potom vyštudovala coaching a založila spoločnosť Happy Company, ktorá pomáha meniť firemnú kultúru. Na Univerzite Komenského učí predmet Šťastie v práci, každoročne pripravuje Konferenciu Happy Company, vytvára a vedie workshopy pre ženy, mužov aj firmy. Má dve dcéry, psa, s manželom tancuje tango, baví ju maľovanie, divadlo a má rada ovocné smoothies.
Tvoje projekty vznikajú aj z nepríjemných zážitkov. Združenie Slovenské duly si založila po zlej skúsenosti z pôrodnice. Prečo si založila Happy Company, ktorá pomáha vytvárať ľudskejšie a tvorivejšie firmy?
„Dulenie bola dobrá škola. Uvedomila som si, že dokážem sprevádzať ženu aj jej partnera v krásnej, ale náročnej chvíli, akou pôrod je. Postupne som začala cítiť, že by som chcela podporu dávať aj niekomu netehotnému. Hľadala som a zistila, že niečo také existuje a volá sa to coaching. Náhodou som našla, že kanadský Erickson College otvára kurz, a tak som išla. Avšak, keď som tréning dokončila, nechcelo sa mi ísť robiť do firiem, viac ma zaujal life-coaching. To bolo roky dozadu a ja som objavovala Ameriku, že ľudia nemôžu byť šťastní, keď sú 9 hodín zdeptaní v práci. Potom prídu domov, zhučia partnera, ten staršie dieťa, ktoré zase to mladšie a to reve na psa, ktorý niečo roztrhá. Ak sa nám deje niečo v práci, nevieme to zaizolovať a prísť domov v pohode či naopak. Za tie roky som sa posunula k celostnému prístupu, čo znamená, že nestačí byť šťastný len v práci, potrebujeme sa cítiť dobre v živote celkovo.“
V rámci Happy Company robíte prieskumy vo firmách, kde meriate šťastie v práci. Dá sa vôbec šťastie zmerať?
„No, je to podobné ako merať vzduch. Preto radšej hovorím, že meriame silu konkrétneho pracoviska. Často počúvame o tom, ako dokázať vytiahnuť z ľudí ich potenciál a oni sú tie zdroje energie vo firmách. Ale ľudia nie sú zdroje, ľudia sú ľudia. A robia najlepšie, keď sa im jednoducho chce. Vo svojej podstate ich netreba ani motivovať či si ich kupovať. V zásade im treba dať prácu, ktorá im ide najlepšie, dať im všetko, čo na prácu potrebujú a dať im možnosť vzdelávať sa, rásť. Plus je dôležité, aby mohli byť v práci s ľuďmi, s ktorými si ľudsky sedia.“
Čo je v práci dôležitejšie, tvorivosť či výkonnosť?
„Nevieme byť v práci 100 percent času tvoriví ani výkonní. Navyše jedno s druhým súvisí. Zabudli sme, že fungujeme v cykloch, to pre ženy platí dvojnásobne. Kľúčom je striedanie aktivít. Vtedy si dokážeme obnoviť energiu – tvorivú alebo tú na výkon. Navyše sa tak neunavíme. Keď sa venujem tvorivej aktivite, trebárs vytváram projekt, po čase potrebujem urobiť niečo, pri čom netreba premýšľať. Ja, napríklad, rada pečiatkujem, alebo robím niečo takpovediac milo tupé. V ideálnom prípade, ak som pracovala mysľou, teraz zapojím telo. Ak som sedela, pre zmenu sa prejdem, hoci len do kuchynky po čaj. Dobrým príkladom je dieťa, to beží, potom si čupne, odtrhne kvietok, zase beží. Nebeží v kuse jednu štreku, preto sa neunaví.“
Šťastie v práci je určite dlhodobejší motivačný faktor ako gastrolístky. Myslíš si, že si to slovenskí zamestnávatelia uvedomujú?
„Gastrolístky a iné benefity potešia každého, ale v zásade nemajú vplyv na to, ako sa v práci cítime a či robíme lepšie. Šťastie v práci súvisí aj s tým, že v práci cítim, že som na správnom mieste, keď mi moje vnútorné ja hovorí, že to má zmysel. Zmyslel to dáva vtedy, keď ladia moje hodnoty s tými, ktoré razí firma. Zamestnávatelia si to uvedomujú, preto čoraz častejšie vyberajú ľudí podľa toho, či sa zhodujú hodnotovo. Pre firmu môže byť dôležitá hodnota, napríklad, inovácia. V tej chvíli si hľadajú človeka, ktorý je otvorený, tvorivý, má rád netradičné riešenia. To, že nemá ideálne technické vzdelanie či skúsenosti až tak nevadí, to ho môžu naučiť. Ale akonáhle by si zobrali niekoho, kto je síce pracovitý, ale je rigidný, tak toho neprerobia.“
Čo by si poradila ľuďom, ktorí v práci šťastní nie sú, ale z finančných dôvodov si ju nemôžu dovoliť opustiť?
„Prvá vec je povedať si, prečo tam som. Peniaze sú úplne legitímny dôvod, ale treba ísť hlbšie. Chcem peniaze, aby som deťom zabezpečila dovolenku? Aby som zaplatila hypotéku, pretože chcem pre svoju rodinu pekný domov či im chcem vytvoriť teplo domova? Jednoducho, dopátrať sa, čo pre mňa životne dôležité sa za tými peniazmi skrýva. Takže, ak mám aj prácu, ktorá ma naozaj nebaví, viacej si uvedomím dôvod, prečo ju robím a dá mi to zmysel. S poznaním hlbšieho zmyslu už nie som obeť.“
Nebudeme si klamať, väčšina firiem funguje na mužskom princípe. Podávať výkon, mať logické myslenie, nejakú štruktúrnosť. Nie práve ženské vlastnosti, napriek tomu, sú ženy, ktoré sú v biznise, veľmi úspešné.
„Áno, pravidlá hry sú nastavené pre mužov. Oveľa lepšie sa v tom pláva s mužskou výbavou, tu si zacielim, tu mám akčné kroky, idem... Keď nad tým teraz uvažujem, ide aj o energiu. Sú muži, ktorí majú viac ženskú energiu, sú takí jemnejší. Z takého muža rázny líder bude ťažko. Z veľmi ženskej ženy asi nikdy nebude Merkelová, ale vlastne načo? Zároveň máš ženy, ktoré majú prirodzene skôr mužskú energiu, alebo sa v tom mužskom svete naučili chodiť. Netreba ich súdiť. Ide o to, aby sme boli všetci sami sebou.“
Ženy musia na rovnaký plat, aký dostávajú muži, pracovať skoro o tri mesiace dlhšie. Nie je to úplne v poriadku...
„Nie je, ale súvisí to aj s tým, že ženy si samy nepriznajú svoju hodnotu. Často sa nedokážu oceniť a vypýtať si zďaleka toľko, koľko si muži vypýtajú bez zaváhania. A kto iný im to povie, aké sú cenné, keď si to ony samy pred sebou nevedia priznať a oceniť sa? Ak vnútorne nemáme nastavenú svoju hodnotu, zvonku nám ju nikto nedá. Musíme začať od seba. Je to veľmi vidieť pri povolaniach, ako sú napríklad zdravotné sestry či učiteľky. Teda ženy v slabo platených slúžiacich profesiách. Je to aj preto, lebo to sú povolania, ktoré sú samotné poslaním. A ty si máš dať zaplatiť za poslanie? Veď to ti samotné už dáva zmysel, niekto povie dobrú karmu a ty si za to pýtaš ešte peniaze? Samozrejme, že áno, ale mnohé ženy tam majú brzdu.“
V Saudskej Arábii najnovšie funguje aj ministerstvo šťastia. Myslíš si, žeby niečo podobné mohlo fungovať aj na Slovensku?
„Dodnes nerozumiem, že niečo také tam vzniklo. V dobrom. V Bhutáne majú zase Hrubé domáce šťastie namiesto Hrubého domáceho produktu. Ľudia tam majú šťastie ako súčasť DNA. Na Slovensku sme naučení sťažovať sa – na iných, na osud, na štát či politikov. Lenže to šťastie je naozaj o tom, že sa ráno zobudím a poviem si, aké je to super, že som sa dnes vôbec zobudila a opýtam sa sama seba, čo môžem dnes urobiť pre to, aby som bola šťastná. Ale my čakáme, že sa niečo udeje, alebo že nám to šťastie niekto vytvorí. Páčilo by sa mi, keby tento princíp šťastia, ktoré prináša vzdelanie, zdravie, udržateľný rast či spokojnosť, a v konečnom dôsledku aj výkonnosť, by bol súčasťou rozhodovacieho orgánu či procesu. Lenže inštitúcie tvoria ľudia, a tí by to museli mať vo svojej výbave.“
Už štvrtý rok vyučuješ na UK predmet šťastie v práci. Mám spolužiakov, ktorí sa chceli na ten predmet prihlásiť, ale za hodinu bol naplnený a už sa nedalo prihlásiť.
„Za hodinu? Jéj, to je milé. To akoby kupovali lístky na koncert. Pamätám si, že prvý rok som nenastavila limit a musela som ich potom sama škrtať.“
Čo to pre teba znamená učiť na vysokej škole práve takýto predmet?
„Veľmi veľa, lebo som si ho v podstate vytvorila tak, aby ma bavilo učiť ho, ale aj aby ma to bavilo, keby že sedím v školskej lavici. Baví ma, keď študenti kriticky myslia a pýtajú sa ma aj otázky na telo. Zároveň, aj keď má predmet v názve šťastie v práci, tak je oveľa viac o živote a sebaspoznávaní. A to je niečo, čo oslovuje všetkých bez ohľadu na vek.“
Všímam si u mojich rovesníkov, že by radšej robili na seba, ako vo firme, s čím to podľa teba súvisí? Motivujú ich peniaze?
„Tvoja generácia, nie je taká „kúpiteľná“ a poslušná. Viacej si kladie otázku, prečo by som to mal/a robiť? Jednoducho, nie je tak ochotná vymeniť svoj čas, a teda život len za peniaze. Musia tam byť aj iné veci. Tým nemyslím benefity, ale, napríklad, slobodu, že si môžu vybrať projekt, do ktorého pôjdu alebo možnosť pracovať z domu.“
No dobre, a ako hodnotíš študentov? Nespravil niekto tvoj predmet?
„Študenti dostávajú odo mňa spätnú väzbu priebežne na každej hodine. Čo sa týka záverečného hodnotenia, dávame si ho navzájom. Každý z mojich študentov mi na poslednej hodine napíše svoje hodnotenie, čo si za ten semester odnáša. Ja si potom tieto hodnotenia pozbieram, sadnem si do kaviarne a pri čaji ich čítam. A cítim radosť, hrdosť, vďačnosť a aj dojatie. No a čo im ja píšem do indexov? Známky neriešim, keďže na hodinách sú naozaj duchom prítomní a viem, že sa snažia. Inú známku ako 1-tku odo mňa ešte nikto nedostal. Veď načo, učia sa to pre seba, nakoniec aj tak dostanú známku od života.“
Ako sa cítiš ako žena v biznise?
„Cítim sa v tom stále lepšie, pretože pred rokmi som mala pocit tak trochu čudáčky. Cítila som sa, akoby som ľuďom vo firmách predávala vodnú paru, teda nejaké to vtedy nepredstaviteľné šťastie v práci. Ale vnímam už také tri roky, že si ľudia začínajú uvedomovať dôležitosť harmónie v práci i v živote, či už sedia na stoličke šéfa či zamestnanca. Mám pocit, že biznis sa posúva a ja môžem fungovať a pritom byť sama sebou. Môžem byť spontánna, tvorivá a robiť veci, ako cítim.“
Vravíš, že ľudia sú naozaj šťastní, keď robia to, na čo bolo vymyslení. Na čo bola vymyslená Lýdia Sirotová?
„Podľa mňa som bola vymyslená na to, aby som vymýšľala, ako sa dá žiť inak – tvorivejšie, zmysluplnejšie, harmonickejšie. A zároveň, aby som pre tieto idey nadchla ľudí.“
Prečítajte si aj Láma: Ak chcete byť šťastní, meňte samých seba, keď chcete problémy, meňte iných
