|
Keď sme ťa oslovili, aby si písala stĺpčeky pre Ženy v meste pochybovala si, či sa nájdeš v ženskom prostredí, pretože si vyrastala s dvoma bratmi, v práci máš len kolegov a nie kolegyne a aj vo volebnom tíme Andreja Kisku si bola jediná žena. Z akých žien máš rešpekt?
„Otázkou je, čo je rešpekt. Pokiaľ je to uznanie a úcta, tak takmer zo všetkých žien, pretože byť ženou je veľká vec. Musí ovládať toľko zručností, prekonať toľko bolestí, toľko predsudkov...všetky ženy sú hodné rešpektu.
Pokiaľ je rešpekt pocit, že by som sa najradšej skryla niekam do rohu, tak mi dlhšie trvá nájsť chuť a odvahu ostať pri ženách sebavedomých a príliš asertívnych. Vždy na nich hľadám nejakú pokornú medzierku, a keď ju nájdem, už je dobre. Začnem sa od nich učiť a nasávať hodnoty a informácie.“
Lepšie si teda rozumieš s mužmi?
„Neviem, či si s nimi lepšie rozumiem, ale okolnosti to zariadili tak, že mám medzi nimi viac priateľov a partnerov pre rôzne aktivity. Možno sú to okolnosti, ktoré nie sú až také lichotivé a je to preto, že som sa ocitla v prostredí, kde sa žena dostáva ťažšie. Bolo to aj predtým, keď som pôsobila v biznise. Na druhej strane, ja som trochu po bratoch taký chlapčisko, takže mne je s mužmi dobre. Ale mám aj najlepšiu priateľku.“
U nás si mala veľmi trefný a osobný stĺpček s názvom: Som matka, som žena, som z východu. Bol aj o tom, že muži z Bratislavy niekedy rozhodujú o priveľa veciach...
„Už len čisto matematicky a štatisticky je to tak. Človek žijúci v Bratislave nemá väčšinou pre kariérny rast, vstup do procesu ovplyvňovania spoločnosti žiadne logistické bariéry. Nemusí cestovať cez celú republiku, aby reagoval na operatívnu potrebu stretnutí, na účasť na celoslovenských eventoch a podobne. A muž nemá ani druhú bariéru. Nezanecháva doma prázdny kastról, kopu prádla a deti bez pusy na dobrú noc. Menej bojuje s výčitkami svedomia, že zakaždým, keď sa venuje profesii, alebo cestuje, zanedbáva rodinu, ktorú miluje. A ten z Bratislavy nebojuje ani s dilemou, či má opustiť miesto, ktoré tiež miluje.“
Ocitla si sa medzi mnohými ženami, keď si bola nominovaná na Slovenku roka v kategórii charita. Rozprávali ste, sa fotili spolu a stretávali. Ako si sa medzi nimi cítila?
„Ono sa to možno nezdá, ale ja som dosť málo spoločenský človek, takže mi trochu trvalo adaptovať sa. Ale úžasné bolo, že takýchto v rohu stojacich žien tam bolo viac a väčšina žien, ktoré naopak s takým prostredím problém nemali, sa ich hneď ujala a zapájala do komunikácie. Som veľmi rada, že som niektoré spoznala aj bližšie: Vierku Stopjakovú, ktorá dostala cenu za vedu a výskum. Pani doktorku Schusterovú, ktorá sa s veľkou láskou venuje deťom s downovým syndrómom. Veľmi milé sú pani Grohová a Saskia Repčíková, ktoré boli nominované v kategórii školstvo. Obľúbila som si skromnú pani Kováčovú, ktorá bola tiež nominovaná v kategórii charita a aj veľa ďalších žien. Práve ony robia toto podujatie naozaj príjemným a hodnotným.“
Vo svojej kategórii Charita si nakoniec vyhrala a si Slovenkou roka 2016. Ako si cenu prijala?
„Bola som veľmi prekvapená. Stále mám pocit, že som žena z kopcov, ktorú nikto nepozná. Cena však určite patrí aj pani Ghannamovej aj pani Kováčovej, pretože robia skutočne veľké veci. A patrí aj mnohým iným ženám pracujúcim v oblasti charity. Je to zároveň veľký záväzok.“
Pracuješ pre Dobrého Anjela šesť rokov. Je ľahšie zháňať podporu, keď pracuješ v najväčšej nefiremnej charite?
„Dobrý anjel je silná značka, ktorá má za sebou za desať rokov výborné výsledky, je to úplne transparentná organizácia a pomoc tisícom rodín je naozaj veľmi efektívna. Sú to aj skutočne silné príbehy. Asi sa naozaj ľahšie klope na niektoré dvere.“
Menia firmy postoj k charite, pomoci slabším alebo je to pre nich hlavne možnosť lepšie sa prezentovať, keď hovoria o spoločenskej zodpovednosti?
„Som milo prekvapená, že veľké firmy myslia pomoc úprimne. Stretávam sa vždy s vedením spoločnosti a vidím, že mnohí títo neraz rázni a praktickí ľudia majú pod oblekom alebo kostýmom skryté krehké a láskavé srdcia.“
S generálnym manažérom Dukly Trenčín Andrejom Kollárom.
A čo bežní ľudia? Naučila si už ľudí nebáť sa slova rakovina?
„To sa naučiť nedá a ani nechceme. Ale dá sa pokúsiť ľudí naučiť nepanikáriť a hlavne neizolovať tých, ktorých to postretlo. Hovoríme o tých, ktorí sa vyliečili, ukazujeme nádej, cestu ako dať chorým veľmi jednoduchým spôsobom nádeje ešte viac. Rakovina je strašná vec, ale je to choroba. Dá sa liečiť. My musíme zabezpečiť, aby človek mal na liečbu ideálne podmienky. Pretože dnes ich nemá. Sú veci, ktoré má v rukách príroda, ale tie ktoré má spoločnosť, tie musíme začať využívať na sto percent.“
So spisovateľkou Gabrielou Futovou, ktorá sama nedávno prekonala rakovinu, ste spustili zaujímavý projekt – vydali ste knihu Bezvláska o hrdinke bez vlasov a čítate ju najčastejšie deťom bez vlasov v nemocniciach na onkológii. Aké sú ohlasy?
„Vynikajúce. Veľmi sa od začiatku Bezvláske teším. Jedna z najkrajších vecí, aké sme v Dobrom anjelovi urobili. Primárne je Dobrý anjel o získavaní a zasielaní finančnej pomoci. Ale toto je o edukácii, o búraní bariér, dvíhaní sebavedomia. Je to krásny projekt a široká verejnosť reaguje výborne, kniha mizne, robíme dotlač, ľudia ju čítajú svojim deťom, diskutujú o nej. A deti na onkológii majú konečne svoju hrdinku a dôvod na úsmev. Ale aj iné deti, pretože my máme v Dobrom anjelovi aj deti na vozíčku, s vykrútenými končatinami alebo iným hendikepom. A sú krásne. To musíme spoločnosť naučiť.“
S ilustrátorom Mirom Regitkom a spisovateľkou Gabrielou Futovou.
Čo viac účinkuje - kniha alebo jej autorka, ktorá nedávno tiež ešte nemala vlasy a tiež už jej rastú?
„Je to celé dokonalá kombinácia. Skvelá a optimistická Gabriela Futová ako človek, obľúbená autorka detských kníh, výborný nápad, Dobrý anjel, deti, ktoré potrebujú hrdinku a zdravé deti, ktoré potrebujú veci pochopiť. To, že Gabika zažila chorobu a liečbu na vlastnej koži je pre danú vec tiež veľmi silný fakt. Ak platí, že všetko zlé je na niečo dobré, tak tu to platí dvojnásobne.“
Slovenka roka nie je to prvé ocenenie, ktoré si tento rok získala. Máš aj Novinársku cenu za blogy. A boli to blogy aj o ženách – týraná poslancova ženy či Azylový dom v Prešove. Keď si cenu získala, vravela si, že si ju ceníš, lebo na tom bolo veľa práce. Čo presne?
„Novinárska cena ma roztriasla a priviedla k slzám. Nesmierne si ju vážim. Je taká "moja". Veľmi rada píšem, občas v textoch obetujem aj súkromie a intimitu postojov pretože chcem veci meniť a niekedy to bez toho nejde . Každý, kto píše, vie, že tá šanca meniť veci k lepšiemu tu je. To je najväčšia cena. Ale mať možnosť stáť pred novinármi a cítiť aj ich odborné uznanie, to je výnimočný pocit. Slovenka roka ma tiež veľmi potešila, no neviem či si ju zaslúžim. Veď pomáham hlavne peniazmi cudzích ľudí. Je to moja práca, ktorú síce robím aj vo voľnom čase a s veľkou láskou a oddanosťou, ale bez podpory okolia a dobrých ľudí by to vôbec nešlo.“
Veľa sa vyjadruješ aj k spoločenským témam, kritizuješ politické pomery, korupciu. Ako zvládaš diskusie na sociálnych sieťach? Prípadne pod tvojimi blogmi?
„Naučila som sa diskusie veľmi nečítať. Chvíľu mi to trvalo, ale je to tak lepšie. Okrem toho som sa naučila byť nad vecou. To znamená, že mám celkom dobré nastavené filtre. Prečítam si niektoré príspevky a viem posúdiť, čo je konštruktívna kritika, čo názor, ktorým sa treba zaoberať a čo je len povrchný hejt. Tie mi už neubližujú. Občas ma mrzí koľko je v niektorých ľuďoch zloby, ale viem, že tých dobrých ľudí je oveľa viac. A takých je veľa aj v diskusiách pod mojimi článkami.“
Ako vnímaš občiansku spoločnosť na Slovensku, ktorá v mnohom supluje štát? Ako sa mení?
„Občiansky aktívni ľudia, s ktorými sa stretávam, sú výnimoční a silní.. Ja ich stretávam hlavne v Bratislave veľmi veľa. Na druhej strane by som sa klamala, keby som si myslela, že máme silnú občiansku spoločnosť. Mimo hlavného mesta sa občas nájde nejaký jednotlivec, skupinka, ktorá pri pokuse byť aktívnymi hneď narazí ešte na oveľa viac prekážok. Toto sú tí najvzácnejší ľudia, ktorí sa pokúšajú Slovensko meniť tam, kde to najviac potrebuje a kde je to najťažšie. Máme problém s odlivom inteligencie za hranice a tým pádom aj ľudí, ktorých by mohlo zaujímať verejné dianie viac, ako čo je doma v chladničke. Úprimne, bežný človek sa o verejné dianie zaujíma len formou rozčuľovania sa pri večerných správach. To je náš najväčší nedostatok. Nerozumieme, že sila jednotlivca je obrovská, že sme malá krajina a aj jeden človek dokáže veľmi veľa. A spolu v nejakej skupine ešte viac. Chyba je aj v školskom systéme. Deti netušia, čo je rozpočet, verejné financovanie, netušia, že ak poškodia verejný majetok, obrali o peniaze mamu alebo otca. Nevedieme ich k tomu, aby sa neustále zaujímali o okolie a zistili, že ho dokážu vlastnými rukami a hlavou krásne formovať.“
Čo si zvykne pochvaľovať Slovenka roka? A na čo nadávaš najčastejšie?
„Najviac si pochvaľujem ľudí - jednotlivcov. A najčastejšie nadávam na ľudí - zoskupených v spoločnosti, ktorá robí zbytočne veľa chýb. Ale, aby som to zakončila pozitívne, pochvaľovania je viac.“
Prečítajte si aj Spoluzakladateľka Pixel Federation Lucia Šicko: Ľudia sa najviac naučia, keď sa hrajú
