Spoluzakladateľka významnej slovenskej firmy je aj mamou troch detí. Spolu s manželom vychovávajú takmer osemročného Dávida, štyri a pol ročného Natana a dvojročnú Tamaru. Lucia sa momentálne profesne venuje najmä oblasti vzdelávania a jeho prepojeniu s herným biznisom. Rozprávali sme sa o postavení žien vo svete biznisu, o pracujúcich mamách, ale aj o ekológii a transparentom podnikaní.
Ako sa začal príbeh Pixel Federation?
„V roku 2005 som pracovala v jednej firme spolu so Šimonom, Filipom a Mariánom a rozhodli sme sa odísť. Ja som začala premýšľať, čo so sebou. Nechcela som sa zamestnať, lebo mám rada svoju slobodu. Stále som mala v hlave, že chcem niekam posunúť vzdelávanie v oblasti herného biznisu a začať trénovať ľudí, aby boli lepšie pripravení na požiadavky zamestnávateľov v hernom odvetví. Simulovať im pracovné prostredie a poskytovať niečo, čo sa na školách nenaučia. Chalani tiež premýšľali, či ísť každý svojou cestou, alebo podnikať spoločne. Nakoniec sme sa rozhodli založiť Pixel Federation. “
Pôsobíš v hernom priemysle od začiatku svojej kariéry, alebo si predtým robila niečo iné?
„Začínala som ako koordinátor HR a IT projektov. Každý z nás štyroch mal iný background, ale keď sme založili firmu, pôsobili sme už všetci v hernom priemysle.“
Ako si sa ty, ako žena, ocitla v oblasti podnikania s počítačovými hrami?
„Ja mám rada veci, ktoré sú pragmatické, ale zároveň veľmi tvorivé. Mala som vždy veľmi blízko ku kreatívnemu priemyslu. Voľný čas som si vypĺňala koordináciou rôznych aktivít spojených s filmom. Stretnutie s mojím manželom Šimonom mi otvorilo dvere do herného priemyslu, kde sa mi podarilo nájsť aj to pragmatické, aj to zábavné. Zároveň som tam videla obrovský potenciál pre vzdelávanie. Je prirodzené, že ľudia sa najviac naučia, keď sa hrajú. Komenský dobre vedel o čom hovorí. Samozrejme, aj hry sú veľmi rôznorodé. Pre hry platí to isté ako pre filmy, nie všetky sú dobré, ale páči sa mi na nich, že ide o aktívnu formu zábavy a dá sa v nich vždy nájsť niečo zaujímavé.“
K hrám sa ešte vrátime, mňa teraz zaujíma vzdelávanie. Viem, že práve toto je oblasť, ktorej sa vo firme venuješ.
„V zásade máme v Pixel Federation rozdelené vzdelávanie do dvoch oblastí. SMART UP je vzdelávanie smerom do firmy, ktoré pozostáva z interných školení, knowledge sharing (odovzdávanie skúseností a vedomostí), externých školení, účasti našich ľudí na konferenciách. Zároveň sem spadá networking našich ľudí s potenciálnymi mentormi zo zahraničia, ktorí by vedeli prísť sem a koučovať našich zamestnancov, prípadne si s nimi vymieňať skúsenosti. EDUFACTORY – je druhá oblasť, je to vzdelávanie smerom von, naše CSR. Zadefinovali sme si tri kľúčové oblasti, ktoré chceme podporovať – vzdelávanie detí a študentov, hry ako edukatívny nástroj a zdravé používanie technologií vo vzdelávaní.
Pracujeme teda s troma konkrétnymi typmi subjektov – školami a unverzitami, ziskovými a neziskovými organizáciami, ktoré sa venujú mimoškolskému vzdelávaniu a pro bono organizáciami.“
Hry a ich využitie na vzdelávanie je určite úžasná vec. Poďme sa však pozrieť aj na druhú stranu tejto problematiky a síce na závislosť na počítačových hrách u detí a teenagerov. Ako je možné, v neustále sa rozvíjajúcom svete informačných technológií, ochrániť deti pred touto závislosťou?
„Nielen hry, ale vlastne všetko je o rovnováhe. Pri výchove detí a mladých ľudí hrajú veľkú rolu rodičia, učitelia a vychovávatelia, ktorí by mali spolupracovať a vedieť, čo sa deje v živote toho malého človeka. Mali by mu pomáhať vyskladať deň tak, aby hry mohli byť jeho súčasťou, ale v zdravej miere.“
Si mamou troch detí. Ako často sa tvoje deti hrajú počítačové hry?
„Hrajú sa hry na tablete. My máme veľmi prísne pravidlá. Ja hry povoľujem, lebo zakazovať je príliš jednoduché. Skôr si myslím, že deti treba naozaj učiť technológie používať s mierou a učiť ich, že tráviť čas s hrou, vo virtuálnej realite, či akokoľvek inou formou je len jedna z mnohých možnosti ako čas tráviť. Treba ich učiť kriticky myslieť, ukázať to najlepšie, formovať ich vkus, veľa sa o všetkom rozprávať. Technológie neodídu, budú len viacej a viacej súčasťou našich životov. Moje deti majú čas počas dňa, kedy sa môžu hrať na tablete. Nemajú problém tablet odovzdať, alebo vedia, že keď zazvoní budíček, znamená to, že tablet musia odložiť. Hry na nich určite vplývajú, ale v pozitívnom zmysle, lebo keď ich hra osloví prenášajú ju aj do svojich reálnych životov. Náš najstarší syn, ktorý má podľa mňa hry v DNA, s nimi žije veľmi intenzívne. Podľa mňa, aj keby hry nehral, vytváral by si herné levely v reálnom živote. Spoločne vytvárame panáčikov z rôznych hier, rád kreslí komixy. Hry, ak sú správne zvolené, môžu podnecovať kreativitu a stimulovať u detí tvorivé myslenie.“
Ako vyzerá deň zamestnanej ženy a mamičky troch malých detí?
„Týždeň začína tým, že si plánujem to najdôležitejšie, hlavné termíny stretnutí. Ja mám nastavený systém tak, že pracujem do tretej popoludní, potom sa venujem deťom a keď zaspia, tak zasa pracujem, kým vládzem. Plánujem si celý týždeň, do kalendára si dávam aj aktivity detí podľa informácií zo školy a zo škôlok. Potom už ideme podľa plánu, alebo ho flexibilne meníme podľa potreby.“
Si zástankyňou myšlienky, že ženy by mali pracovať, aj keď sú deti malé alebo naopak, mali by byť na materskej dovolenke tak dlho, ako sa dá?
„Podľa mňa na to neexistuje univerzálne pravidlo, každá žena musí urobiť to, čo cíti, že je pre ňu správne a aké má možnosti. Ja som pracovala väčšinu času, čo som bola s deťmi doma, ale v pomere deti verzus práca mali deti vždy tú dominantnejšiu rolu. Pracovala som, keď spali, stretávala som sa s ľuďmi na ihriskách, chodili k nám na kávu a stretnutia som realizovala, kým sa deti hrali. Nemyslím si, že je úplne správne nosiť deti do práce, lebo v práci nie je vhodné prostredie pre deti. Treba to vždy zvážiť. Ja mám napríklad veľmi živé deti, neviem si predstaviť ich nosiť do práce. Ale áno, dá sa povedať, že som pracovala tak, ako mi to deti dovolili. Teraz sa to preklopilo, od januára už pracujem viac-menej na plný úväzok a deti sú už dosť veľké na to, aby mohli byť v systéme. Ale treba povedať, že som ten typ matky, ktorý prvý rok nevedel deti doslova pustiť z ruky, pretože som všetky tri deti šatkovala a trávili väčšinu času na mne.“
V Pixel Federation pracujú najmä veľmi mladí ľudia. Ale o pár rokov to už môže byť tak, že mnohí z nich budú rodičmi. Vieš si predstaviť, že by ste podľa vzoru firiem ako je napríklad Google urobili v rámci firmy detské centrum, alebo jasličky?
„Je to diskutabilné, teraz sme boli so Šimonom na Islande práve v podobnej firme, ako je tá naša. Je to firma CCP, ktorá je o 10 rokov staršia a aj vyšší priemerný vek zamestnancov ako my. Mnohí už riešia tému rodičovstva. Tiež uvažovali pred pár rokmi o tom, že by urobili niečo také ako detské centrum, ale vyhodnotili to tak, že je vhodnejšie flexibilne nastaviť ľuďom pracovné podmienky, aby sa mohli venovať rodine. Myslím si, že toto bude cesta aj pre nás.”
Myslíš si, že je priaznivá situácia v slovenských firmách na to, aby ženy mali deti? Že sú zamestnávatelia ochotní prispôsobiť ich pracovný čas, skrátiť úväzky a vyjsť mamám, ale aj otcom v ústrety?
„Nerobila som si takú analýzu, ale z rozhovorov s kamarátkami tuším, že veľmi nie. Myslím si, že by to mohlo byť oveľa lepšie. Určite sa to zlepšuje a sú firmy, ktoré umožňujú skrátené úväzky, home office a dávajú priestor ženám byť matkami, ale určite sa dá urobiť viac.“
Ty sa angažuješ aj v tom, aby firmy na Slovensku podnikali férovo a transparentne. Vaša firma sa spolupodieľala aj na projekte Slovensko.Digital, ktorý poukazoval na kauzu digitalizácie Slovenska. Myslíš si, že je nádej, aby na Slovensku stále viac a viac firiem podnikalo tak transparentne ako tá vaša?
„Naša firma naozaj zastáva férovosť a transparentnosť. U nás na obrazovkách vo firme každý vidí, ako performujú jednotlivé projekty a každý zamestnanec presne vie, ako na tom firma v danom okamihu je. Všetky procesy sú nastavené jednoducho a tak, aby boli maximálne transparentné. Ja verím tomu, že sa to dá, ale chce to nastavenie v hlave. Najmä mladšia generácia už tú vôľu má a ten priestor sa tu vytvára. Slovensko je krásna krajina, žije sa tu dobre. Máme problémy, ale všetky sú riešiteľné.“
Rozhovor robíme v parku, lebo si spomínala, že máš rada zeleň a prírodu. Viem o tebe, že si veľmi ekologicky zameraný človek. Máš rada recyklované veci, veci vyrobené z prírodných materiálov a máš rada aj slovenský dizajn. K čomu v obliekaní inklinuješ?
„Mám rada, keď viem, kto vyrobil moje veci. Preto sa mi veľmi páči aj táto inciatíva na podporu lokálnych dizajnérov. Veľmi uznávam Sašku Miklášovú a portál sashe.sk, ktorý vytvorila. Mám rada pekné veci, ale nakupujem s rozumom. Nakupujem second hand veci, snažím sa nemíňať veľa peňazí na oblečenie. Moje deti nosia oblečenie aj po bratrancoch, sesterniciach a kamarátoch. Verím v recykláciu, lebo nemá zmysel nakupovať drahé oblečenie pre dieťa, ktoré si ho oblečie možno dvakrát. Slovenský dizajn mám rada. Veľmi rada chodím na akcie typu Urban market a Dobrý trh, kde sú vždy krásne veci. Rada podporím slovenské značky, lebo viem, aké náročné je podnikať. Nikdy som nebola veľmi lojálny zákazník, ale k slovenským značkám som lojálna.“
So svojím manželom Šimonom, ktorý je CEO Pixel Federation spolu pracujete. Šéfuje ti?
„(Smiech) My máme za sebou dlhý príbeh. Sme spolu 12 rokov a až na prvý rok, keď sme sa spoznali, pracujeme spolu. Skôr bolo pre nás zvláštne to, keď som zostala doma s deťmi. Mne chýbal ako biznis partner. Teraz sa nám trochu role otočili. Šimon je šéf firmy, ale nastavili sme to tak, aby nešéfoval mne. Ja mám iného šéfa v rámci firmy, dobrého šéfa. Sme skôr partneri.“
Ako to máte rozdelené doma, má tvoj manžel čas aj na to, aby sa venoval chodu domácnosti?
„S narodením prvého syna prišlo zistenie, že toto bude najmä moja doména. Bolo to zo začiatku trochu bolestivé, lebo som bola zvyknutá na to, že tá moja pozícia je iná. Tým nechcem povedať, že som sa netešila, práve naopak. Bola som veľmi euforická a nadšená, keď sa Dávid narodil. Ale toto som chvíľu spracovávala a hľadala som sa v tom. To nastavenie, aké máme teraz, mi vyhovuje. I keď musím priznať, že niekedy je to veľmi náročné. Obzvlášť to, že takmer vôbec nemám čas na kamarátov a hľadám cestu rovnováhy medzi deťmi, ktorým sa snažím venovať čo najviac, a prácou. Doma je to hlavne na mne. Som mamina, venujem sa deťom, domácnosti. Šimon je CEO Pixel Federation a ja mu vytváram podmienky na to, aby to mohol robiť dobre.“
Čo ťa inšpiruje? Keď máš chvíľku pre seba a nie je to ani o práci, ani o deťoch, ako relaxuješ? A čo je tvojím dobíjačom energie?
„Mám veľmi rada knihy, filmy, hudbu a mám na ne veľmi málo času. Niekedy som príliš unavená, aby som spracovávala nejaké intelektuálne náročné podnety, skôr potrebujem vypnúť a fyzicky sa zničiť. Veľmi rada chodím. Denne prejdem aj 10 km. Málo používam akúkoľvek dopravu, lebo podľa mňa znižuje kvalitu života. Jasné, že využívam auto, keď potrebujem zdolávať väčšie vzdialenosti. Snažila som sa však náš život a logistiku nastaviť čo najlokálnejšie a vcelku sa mi to podarilo. Kde môžem, chodím a rada behám ak mi to moje koleno dovolí. Rada behám v prírode. To ma nabíja a pri behu mi napadajú najlepšie veci.“
Pamätám si, že si pred piatimi rokmi chcela založiť webový portál pre ženy. Ako je podľa teba dnes spoločnosť nastavená voči ženám? Potrebujú ženy podporu, či už v médiách, v politike, v práci?
„Priznám sa, že už nie som taká zástankyňa separovania žien od mužov. Podľa mňa by sme sa s mužmi mali integrovať. Ale určite by nám ženám mali byť vytvorené lepšie podmienky. Pretože žena a obzvlášť žena, ktorá má deti, má úplne iné potreby ako muž, alebo bezdetná žena. Je dôležité, aby tam bolo porozumenie a aby bolo jasné, že rola matky ja naozaj komplexná, v mnohých oblastiach komplikovaná a že matky potrebujú denne riešiť milión logistických úloh, že musia byť dobré plánovačky, že musia byť emočne vybalansované, čo nie vždy je možné. Ten nápor na ženy je veľmi vysoký a podpora by mala byť určite vyššia. Vyššia zo strany celej spoločnosti, zo strany štátnych inštitúcií aj firiem. Aby rola matky nebola braná len tak, že je to tá “žena na tej dovolenke”. Rola matky je nesmierne dôležitá v živote každého človeka.“
Prečítajte si aj Katarína Molnárová: V digitálnej dobe si nemôžete dovoliť ignorovať online