Literatúra bola za posledných sto rokov mužskou záležitosťou. Nezaslúžene

 

Vedkýň, političiek, doktoriek, ale aj spisovateliek začalo pribúdať len nedávno. Aj slávny módny dom DIOR pod vedením kreatívnej riaditeľky Marie Grazie Chiuri vypustil do sveta otázku „Why Have There Been No Great Women Artists?“, ktorá naráža na to, že umenie, do ktorého literatúra rozhodne patrí, bolo v mužských rukách. Všade, nielen u nás. 

 

Eva Borušovičová.  Foto - TASR

 

Súčasnosť ponúka výrazné mená, ktoré rezonujú v širšej verejnosti – jednoznačný je komerčný úspech Táni Keleovej-Vasilkovej. Spisovateľka posledných 20 rokov produkuje jeden bestseller za druhým, má ich dovedna vyše 30. Eva Borušovičová zase o svojom písaní hovorí: „Snažím sa nenudiť a vľúdne dovidieť svetlo na konci tunela.“ 

 

Mien je veľa, knižiek na pultoch ešte viac. Aká súčasná slovenská tvorba z pier ženských autoriek sa páči Róbertovi Kotianovi, zástupcovi šéfredaktora Magazínu o knihách: „Nezvyknem deliť literatúru na mužskú a ženskú. V Dotykoch na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia sa mi veľmi páčili poviedky Jany Bodnárovej, pred dvomi rokmi napísala  Náhrdelník/Obojok. Skvelá kniha, minuciózne vyšperkovaná novela, so silnou témou a brilantným jazykom. Vanda Rozenbergová a jej kniha Slobodu bažantom ma zaujala dvoma vecami - jednou je vecný slovník, nie ženský, a občas také brutálne kruté postrehy, ktoré udrú čitateľa priamo kladivom do čela. Nevyzerajú ako vymyslené," hovorí Kotian.

 

 

 

"Byť porotcom v súťaži Martinus Cena fantázie bolo spočiatku ako za trest. Ale potom prišiel Preplatok a ja som čítal klenot žánrovej literatúry. Vravím si, toto asi napísal Janko Iša, pripomínalo mi to štýl jeho Kladiváka. Dávno som sa tak skvele nebavil na slovenskom autorovi. Vyklula sa z „neho“ – ženská autorka  Anka Olejárová. Odvtedy som čítal jej Talbotove dobrodružstvá – Anka však nestíha písať tak rýchlo, ako by som potreboval,“ dodáva Kotian. 

 

Eva Urbaníková  začala s paperbackovými, kabelkovými románmi pred desiatimi rokmi. „Ťažko sa charakterizujú vlastné knižky. Človek chce, aby nejaké boli a len čitateľky môžu povedať, či sú naozaj reálne, pútavé a vtipné,“ hodnotí svoju tvorbu Urbaníková.

 

Božena Slančíková-Timrava.  Foto - archív ZVM

 

 

Z minulosti je najvýraznejšou určite Božena Slančíková-Timrava (1867). Pochádzala z rodiny evanjelického farára, mala 10 súrodencov. Napriek tomu, že v rodine bol intenzívny záujem o literatúru, Božena žila v skromných pomeroch, v nehostinnom kraji na dedine, čo sa prejavilo aj v jej diele. Svoje postavy novátorsky viedla k tomu, aby sa búrili proti životu, ktorý ich trápil. Bola majsterkou sarkazmu, zobrazila pomery v slovensky národne orientovanej spoločnosti a kriticky opísala jej malomeštiacke neduhy. Konfrontovala konanie svojich postáv s ich cítením a myslením, a tak vytvárala svojskú formu vnútorného monológu. Jej dielo je považované za vrchol slovenského realizmu, najznámejší sú asi Ťapákovci. V roku 1947 získala titul národná umelkyňa, zomrela v roku 1951.

 

„Ona bola jednou z prvých, ktoré vykresľovali ženy nie ako tie, čo prijímajú svoj osud, ale ako tie, ktoré sa proti nemu búria, chcú ho zmeniť, hoci doba tomu nepriala. Píše pútavo, priamo, veľmi trefne, to je moja slovenská múza,“ hovorí jej fanúšička Eva Urbaníková. 

 

 

Ľudmila Riznerová-Podjavorinská.  Foto - TASR

 

 

Ľudmila Riznerová-Podjavorinská (1872) sa narodila ako ôsme z desiatich detí  v ľudovej škole v Bzinciach pod Javorinou. Bola vášnivou čitateľkou a prvé literárne pokusy publikovala pod rôznymi pseudonymami - Ružodolská, Damascéna, Nechtík, Božena, Podjavorinská, Šeršelínová, Špirifangulínová, Ľudka, Ľudmila, Ľudmila R., Veselohorská, Nevädza, Podjavorinský, Podjavorský, Sojka, Teta Ľudmila. Všimol si ju Hviezdoslav a je prvou slovenskou autorkou, ktorá vydala svoje básne knižne. V nich túžila po šťastí, snívala o spokojnosti, kritizovala meštiansku spoločnosť. Neskôr dokonca aj pachtenie za majetkom, ktoré krivilo charaktery a rozbíjalo rodinný život. Preslávila sa najmä tvorbou pre deti, zvieracie eposy Zajko Bojko (1930) a Čin-čin (1943) dlho nechýbali v žiadnej domácnosti. Žila skromne, pomáhala rodičom na gazdovstve a v rokoch prvej svetovej vojny sa odmlčala – starala sa o rodičov a na písanie jej nezostával čas, ani sily. Po smrti rodičov a brata Žigmunda zostala sama, posledné roky života prežila v ústraní. 

 

 

 

 

Terézia Vansová je ďalšou dcérou iného evanjelického farára, v rodine do ktorej sa neskôr priženil Pavol Dobšinský. Terézia sa učila po nemecky, francúzsky, maďarsky, vydala sa ako osemnásťročná, niet divu že za evanjelického farára, s ktorým odišla na faru do ďalekej spišskej dediny Lomničky. Mladá pani farárka navštevovala rodiny, trpezlivo vypočula ich problémy, poradila, potešila, v ženách podnecovala túžbu po vzdelaní. Radila im ako viesť domácnosť, dodávala im potrebné sebavedomie. Terézia veľmi ťažko niesla stratu milovaného synčeka, ktorý zomrel ako päťročný, žiaľ si liečila písaním. Preslávil ju prvý slovenský román od ženy-autorky  Sirota Podhradských, skutočný príbeh siroty Violy, ktorá získa lásku bohatého mládenca, aj dôkaz neviny svojho otca. V rokoch 1898–1914 redigovala prvý ženský časopis Dennica. Napriek kritike a výsmechu mužskej časti spoločnosti časopis dosiahol obrovský úspech i náklad – Dennica mala až tritisíc predplatiteľov. Bola podpredsedníčkou Živeny, presadila sa v európskom ženskom hnutí. 

 

 

 

Elena Maróthy-Šoltésová pochádza z rodiny evanjelického farára a uvedomelého  štúrovského vlastenca. Ako dvadsaťročná sa vydala za martinského obchodníka Ľudovíta Michala Šoltésa a presídlila do Martina, kde žila až do svojej smrti v roku 1939. Po narodení dcéry Elenky a o dva roky neskôr syna Ivana začala písať knihu spomienok a zápiskov Moje deti, s podtitulom Dva životy od kolísky po hrob, ktorá je hlbokým vyznaním lásky matky k svojim dvom deťom a zároveň vyjadrením veľkej bolesti nad ich smrťou (dcérka Elenka zomrela na tuberkulózu ako osemročná, syn Ivan zomrel v roku 1911). Kniha zožala veľký úspech a bola preložená do viacerých európskych jazykov. Elena sa aktívne zapájala do spolkového a kultúrneho života. Stala sa aktívnou a najvýznamnejšou členkou, podpredsedníčkou (1883) a neskôr predsedníčkou (1894) Živeny, ktorá bola po zaniknutí Matice slovenskej jediným celonárodným kultúrnym spolkom. Celý život podporovala ženy, ich vzdelávanie a lepšie postavenie v spoločnosti. Rovnako vo svojich článkoch bojovala za zošľachtenie vzťahu medzi ľuďmi, proti zastaraným názorom o menejcennosti ženy, proti jej podceňovaniu. 

 

 

Margita Figuli.  Foto - TASR

 

 

Margita Figuli sa narodila v  roľníckej rodine. Po absolvovaní Obchodnej akadémie odišla do Bratislavy, kde sa zamestnala ako anglická korešpondentka v Tatra banke. Tu pracovala až do roku 1941, kedy ju z politicky motivovaných dôvodov prepustili. Príčinou bola novela Olovený vták publikovaná v knihe Pokušenie. Odvtedy sa venovala výlučne literárnej tvorbe. 

 

Do jej tvorivého vývoja zasiahli oba neslobodné režimy: vojnový aj povojnový. Bola spisovateľkou, ktorá viedla dialóg s čitateľmi o hodnote morálky spoločnosti. V jej knihách sa konečne objavuje aj erotika. Diela Tri gaštanové kone a Babylon okrem toho, že boli preložené do rôznych jazykov, boli spracované do podoby televíznych filmov. Margita Figuli sa stala v roku 1954 jednou z prvých členiek výboru Literárneho fondu. O pätnásť rokov nato bola ocenená titulom zaslúžilá umelkyňa a o ďalších desať rokov neskôr sa stala národnou umelkyňou. 

 

Krista Bendová pochádza z rodiny železničného úradníka. Básne začala publikovať v rôznych časopisoch ešte počas gymnaziálnych štúdií v Banskej Bystrici. Bola predovšetkým poetkou ľúbostnej a intímnej lyriky, pričom patrila ku skupine mladých autorov, ktorí zaujali voči fašizmu a agresivite hitlerizmu kritický postoj. Jej poézia vyúsťuje do úvah o ľudskej existencii, do úsilia čo najviac poznať a poznané vysloviť. Do literárneho vývinu zasiahla predovšetkým ako autorka pre deti. 

 

Mária Ďuríčková pochádza z roľníckej rodiny a po ukončení štúdií a skončení učiteľovania pracovala ako šéfredaktorka časopisu Družba, neskôr pôsobila ako šéfredaktorka v obnovenom literárnom mesačníku pre deti Slniečku. Ideová orientácia Slniečka však nastupujúcej normalizačnej moci nevyhovovala, preto musela z postu šéfredaktorky odísť. Stala sa profesionálnou spisovateľkou. Detský spôsob myslenia ako zdroj poetiky využila neskôr aj v ďalších príbehových prózach, aj keď sa sama priznala, že oblasť detskej literatúry nie je pre ňu dostatočná na úplné sebavyjadrenie.

 

 

 

Evu Borušovičovú sprevádzali slovenské spisovateľky  celý život. "Majú veľký potenciál, od legendárnej Timravy cez panie Ďuríčkovú a Bendovú až po moje rovesníčky, z ktorých sú môjmu srdcu najbližšie Lucia Piussi, Ursula Kovalyk a Barbora Kardošová. Ich ženský hlas je často veľmi úľavné počuť v tom mužskom presadzujúcom sa hrmote,“ dodáva Borušovičová.