Nie je to paradox? Vy ste si otvorili ambulanciu 1.11.2011, keď kolegovia dávali výpovede. Od tohto dátumu už vraj nič nie je medzi lekárom a pacientom tak ako kedysi. Akoby sa narušili vzťahy medzi lekárom a pacientom. Je to tak?
„Až pri vašej otázke som si uvedomila náhodnú koreláciu práve s týmto dátumom a konkrétnou udalosťou. Čas, keď asi naozaj začalo akési dusno a napäté vzťahy lekár –pacient. Áno, žiaľ, cítime to v ambulancii aj my. Problematika zdravotníctva je pretriasaná téma v médiách a občas sa neviem zbaviť pocitu, že sa zabúda na všetko to dobré, čo lekári denne robia a predkladané sú hlavne negatívne škandály ohľadom výkonov lekára.“
Sú od dátumu 1.11.2011 pacienti na výkon lekára náročnejší?
„Ľudia sú s dobou celkovo náročnejší. Posúva to úroveň spoločnosti vyššie, ale platí to aj pre lekára, od ktorého sa vyžaduje stopercentný prístup, bez ohľadu na jeho fyzické či psychické potreby. Napríklad Lekárska služba prvej pomoci - lekár, ktorý je nonstop deň-noc-deň v práci v plnom nasadení, samozrejme, nesmie pochybiť, a niekto mu vytkne, že sa neusmieva. Pritom nemusí byť neprívetivý človek, len vyčerpaný. Možno by stačili malé zmeny v systéme... Lekár a pacient by mali byť na jednej lodi. Veď spoločne bojujú proti chorobe. A toto v našej krajine chýba. Mnohí pacienti sú nároční na lekárov, ale nezačnú od seba. Nie sú ochotní zmeniť životný štýl, stravovanie, či iné zlozvyky. Toto väčšina pacientov nechce počuť. Namiesto toho chodia po lekároch, často aj s banálnymi problémami, s ktorými si v zahraničí pacient poradí sám. Veď patríme medzi krajiny s najvyšším počtom návštev u lekára.“
Sú dnes pacienti agresívnejší?
„Tak ako lekárov, ani pacientov nemôžeme hádzať do jedného vreca. Väčšina mojich pacientov sú ľudia, ktorí si nechajú pokojne všetko vysvetliť. Nájdu sa však aj takí, ktorí presne ovládajú svoje práva, či dokonca zvýšeným hlasom sa vyhrážajú sťažnosťami. Najčastejšie medializáciou. Tú považujú za najsilnejšiu zbraň.“
Vyhrážal sa vám už niekto?
„Snažím sa robiť si svoju prácu zodpovedne, svedomito a poctivo. Napriek tomu je lekár ako mlynské koleso medzi dvoma kameňmi. Na jednej strane pacient, na druhej zdravotná poisťovňa. Ale ja musím, samozrejme, diagnostikovať a liečiť lege artis. Naozaj veľký problém nám robí predpisovanie niektorých tzv. preskripčne obmedzených liekov na základe odborného vyšetrenia u špecialistu minimálne každých 6 mesiacov. Sú pacienti, ktorých to hnevá a nevedia pochopiť, že aj my musíme dodržiavať pravidlá. Nálezy neprinesú a potom sa vytrvalo dožadujú predpisu uvedeného lieku. Na slová typu: A keď mi ho nenapíšete a ja umriem, kto ma bude mať na svedomí?, neviem argumentovať.“
Dôveruje v dnešnej dobe ešte pacient lekárovi?
„Ak pacienti vyhľadajú lekára, isté zrnko dôvery tam ešte byť musí. A hoci je komunikácia náročnejšia ako kedysi, aj argumentácia je často iná, dlhšia a viac na úrovni, v konečnom dôsledku je dôvera pacienta lekárovi veľmi dôležitá. Keby nebola, naša práca by strácala význam.“
Ako ovplyvnil vašu prácu nástup internetu, kde majú ľudia často pocit, že to čo čítajú, musí byť automaticky pravda?
„Internet je dobrý sluha, ale zlý pán. (smiech) Keď mu človek prepadne, môže narobiť viac škody ako úžitku. Pacienti majú síce množstvo informácií, ale nebezpečné je, keď im slepo veria. Týka sa to, žiaľ, aj mnohých informácií s prírodnými a alternatívnymi spôsobmi liečby. Sú však diagnózy, ktoré patria jednoznačne do rúk lekára. A liečiť ich po svojom je hazard s vlastným zdravím.“
Ako vám internet skomplikoval komunikáciu s pacientom a liečbu?
„V duchu prevraciam oči, keď pacient už od dverí prichádza s vygooglenou diagnózou. A teda skutočne je to mimoriadne ťažké mu ju vyvrátiť. Často prichádzajú s predstavou o konkrétnych postupoch a najlepšie čo najkomplikovanejších vyšetreniach. Vedia byť neuveriteľne sklamaní, keď to nie je tak, ako zistili na internete. Takže máme novú diagnózu kyberchondria/novodobý druh hypochondrie a v dnešnej dobe je to už fenomén.“
No neviem si ani len predstaviť, čo musíte niekedy v ambulancii zažívať.
„Bizardné situácie zažívam často. Niekedy sa nedokážem ani vážne tváriť. Napríklad pacient pri bolesti päty žiadal komplexné vyšetrenie, lebo to bude určite niečo vážne. Nestačil mu rôntgen, žiadal magnetickú rezonanciu celého tela! Ďalší zasa žiadal predpísať "penicilinky" aspoň tri, štyri balenia, lebo sa takto zvykne preliečovať celá rodina.(smiech)“
Pacienti sa teda asi zmenili.
„Pacienti sú vo všeobecnosti náročnejší, komunikatívnejší, rozhľadenejší, poznajú svoje práva. Už zďaleka neplatí ako kedysi, že pán farár, lekár a učiteľ sú tri najváženejšie osoby. Hoci, keď som pracovala vo všeobecnej ambulancii na dedine, mala som pocit, že pacienti si lekára viac vážia.“
Ako sa cíti lekár, na ktorého sa niekto písomne sťažuje?
„Príjemné to určite nie je. Aj ja sa snažím vykonávať svoju prácu podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Napriek tomu ma stále nahlodáva červíček, či som sa rozhodla správne, či som na niečo nezabudla, či mala urobiť inak. Zatiaľ sa na mňa našťastie nikto nesťažoval. Ale ak sa lekár snaží liečiť správne, teda lege artis a potom príde "buch po prstoch" v podobe pokuty zo strany poisťovne, či niekoho iného, je to skutočne demotivujúce.“
Dobre, ale ak urobí vážnu chybu, aj keď neúmyselne, lekár predsa musí niesť zodpovednosť.
„Áno, súhlasím. Ľudský život má nenahraditeľnú hodnotu. A všetci lekári by sme sa mali snažiť svoju prácu vykonávať tak, aby pochybení bolo čo najmenej.
Niesť zodpovednosť je určite namieste, ale zároveň žiť celý život s pocitom viny za chybu s vážnymi následkami u svojho pacienta je veľmi ťažké a zdrvujúce.“
Kedy sa cítite totálne bezmocná pri pacientovi? Nemyslím pritom na diagnózu.
„Bože!! Nádcha s negatívnym CRP! Môžem mu vysvetľovať úplne primitívne a jednoducho, i vysoko odborne a zložito, on sa už pozná a potrebuje antibiotiká! Toto ma úplne zabíja!“
Je toto ten stav, keď idete na doraz?
„Náročné sú pondelky a dni po štátnych sviatkoch. Vtedy sotva stíhame dýchať. A samozrejme, lekár neraz pracuje aj chorý, či s migrénou a vtedy je to teda ozaj na doraz!“
Ako lekár vníma smrť svojho pacienta?
„Je asi rozdiel, ak je to nemocničný lekár, ktorý pozná pacienta týždeň, dva. Ja ako rodinný lekár, poznajúc roky pacienta, jeho choroby, starosti, trápenia, aj radosti to vnímam asi intenzívnejšie. Mnohí pacienti mi rokmi veľmi prirastú k srdcu, a neraz aj vyroním slzu s ich príbuznými...“
.jpg)
Aký je rozdiel medzi mužom a ženou v ambulancii?
„Pacientky sú zodpovednejšie, viac si dajú záležať na preventívnych prehliadkach, či pravidelných návštevách. Muži to viac "flákajú". Česť výnimkám. Ženy obvykle vedia presnejšie popísať ťažkosti, muži sú na slová skúpejší. Ale na druhej strane radi vtipkujú. Sú žoviálnejší.“
Ktoré pohlavie si v ambulancii viac „vymýšľa?“
„Asi ženy, tie nám so sestričkou dajú viac zabrať. Majú viac otázok. Na druhej strane sú citlivejšie a často sa nám zdôverujú. O radu po telefóne, aj pre manžela žiadajú výlučne ženy.“
Dodržiavajú dnes ľudia odporúčanú liečbu?
„Pacienti často porušujú liečbu hlavne pri antibiotikách a antihypertenzívach . Často je spolupráca pacientov až na zaplakanie. Príde po dvoch rokoch v hypertenznej kríze a presviedča ma, že on berie lieky. A posledný predpis som mu dala dva roky dozadu! Našťastie väčšina mojich pacientov je disciplinovaných. Horšie je to však s úpravou diétnych a režimových opatrení. Hlavne zákaz alkoholu, či redukcia hmotnosti je náročný beh na dlhé trate.“
Kedy ste v ambulancii mali naozaj strach?
„Bola som v siedmom mesiaci a došlo medzi mnou a pacientom k hlasnejšej výmene názorov. Neskôr sa ma pacient pokúsil fyzicky napadnúť. Až po príchode sestričky a telefonáte na políciu odišiel.“
Viete o kolegoch, ktorí by to pre militantnejšie správanie sa pacientov už vzdali ?
„Poznám pár kolegov, ktorí práve preto zanechali prácu lekára. Mnoho z nich odišlo do zahraničia. Poznám kolegyňu, ktorá zavrela vlastnú súkromnú ambulanciu práve pre byrokraciu, večnú neistotu a tlak a stala sa radšej zamestnankyňou na oddelení.“
A čo Vás ešte drží v ambulancii ?
„(smiech) Často bývam z práce unavená, vyčerpaná, znechutená i rozčarovaná. Mám pocit, že už jednoducho nemám energiu na rozdávanie. Často mi zvoní telefón aj doma, cez víkendy. A potom príde pacientka, ktorá si všimla, že mám rada orchidey a prinesie mi nádhernú, vlastnoručne uháčkovanú orchideu v kvetináči. Ďalšia mi zavolá, že vďaka injekciám, ktoré sme pichali, už mohla tancovať synovi na svadbe. A ďalšia ma bez slov so slzami v očiach vyobjíma, lebo sa včera stala šťastnou babičkou. To sú momenty, pre ktoré svoju prácu milujem.“
Prečítajte si aj Rapídne stúpa rakovina hlavy a krku. Dôvodom má byť aj orálny sex
