|
Mojej mamke umrel najlepší kamarát. Spolužiak. Sedeli včera na pohrebe, ešte zostatok triedy.
Vždy ma táto partia spolužiakov dojme. Ťahá im na osemdesiatku, ale akoby sedeli v jednej triede. Stretnutie majú radšej už každý rok a nakreslili si mapku cintorína, aby pri prechádzke na ňom vždy našli hroby tých, ktorí tu už nie sú. No a teraz umrel ujo Pubo. Len nedávno také stretnutie organizoval s mamkou on.
Bol to náš rodinný priateľ. Perfektný chlap. Odkedy, a to už je dávno, umrel môj ocko, suploval aj nášho rodinného opravára v dome. Bol nesmierne zručný a ochotný. "Pubo, prasklo potrubie." "Pubo, neporadíš, ako v záhrade urobiť ten držiak?"
Mamka ho volala braček. Jeho skvelá manželka Rúženka mu vždy dala priepustku, lebo veď sú partia. A ujo Pubo umrel. Stála som tam včera na tom pohrebe, dívala sa na jeho fotografiu a spomínala.
Vedľa fotografie boli jeho iniciály. Zrazu som si uvedomila, že vlastne neviem, ako sa naozaj volá. Nechcelo sa mi to veriť.
Pátram v hlave, pátram, ale nič. Len ujo Pubo, úsmev, ako stojí pri plote a ako sedí vedľa nás na koncerte.
Stále živý, hoc bez mena. Ale nie je to jedno, ako sa človek volá? A čo je napísané? Podstatné je ako žil.
A kto pekne žil, neumiera.
Prečítajte si aj O Slovenke roka
