Každý z nás už v živote dostal jednu za ucho, či výchovnú po zadku. Či verbálne alebo fyzicky. Nezávisle od toho, kto alebo čo sme. Je jedno, či ste fanúšik konšpiračných teórií, hoax tvoriteľ alebo len bežný smrteľník, ktorý akceptoval najväčšiu a najsilnejšiu „facku“ tohto desaťročia. Úder menom Korona sme schytali všetci. Niektorí viac, niektorí menej. Niektorí fyzicky, niektorí psychicky a poniektorí obojako. Bolo to niečo ako blesk z jasného neba, ako cunami na plytkej hladine, ako dýka do chrbta uprostred poľa, kde niet ani nohy.
Tak bizarný, veľkolepý a zároveň neočakávaný prepad ľudskej spoločnosti, aký sme si len ťažko vedeli predstaviť a pripraviť sa naň. Svet sa zastavil z jedného dňa na druhý. Lietadla stiahli krídla, rušné ulice ostali vyľudnené, detský smiech nahradili len vzlyky plaču a strachu šíriaceho sa rýchlejšie ako samotný vírus.
Zrazu bežný deň už nebol tak bežný. Už to nebola upchatá D1 smerom do Bratislavy. Už to neboli prepchaté električky a trolejbusy. „Fitká“ zívali prázdnotou a bary a reštaurácie onemeli. Ak by to bola tá „maminkina výchovná“, nasledovala by fáza udobrenia a v lepšom prípade by nás už čakal "detský grísik" na stole. Ale to sa nestalo. Práve naopak.
Média už nepísali o ničom inom, len o tom, koľko nakazených pribudlo, aké stavy vykazujú nemocnice a ako sa vedenie štátu stavia k celej situácií. Zrazu bežné problémy už neboli tak bežné. Nastali iné. Väčšie. Závažnejšie. Bolestivejšie. Začali sme chorľavieť, potravinové regály zívali prázdnotou, ľudia začali prichádzať o svoju každodennú prácu. O svoje koníčky. O možnosť stretnúť sa s priateľmi. Ale nie len s priateľmi. Dokonca s rodinami. So starými rodičmi. S deťmi. S rodičmi. Vari nastal vojnový stav?
Nastal. Doslova. Nie len tam vonku na ulici. Nie len v obchodoch, kde sme naháňali posledné zvyšky potravín a hygienických potrieb. Nastal hlavne v našich vnútrach. V našich hlavách. V našich dušiach. Dni sa stávali dlhšími a chladnejšími a to aj napriek tomu, že sa schyľovalo k jari a pomaly k letu. V domácnostiach bolo stiesnenejšie a vzduch bol ťažší. Vstávali a zaspávali sme s pocitom betónových tehál na našej hrudi. Úzkosť začala vypĺňať aj tie posledné prázdne miesta v byte a pracovnú agendu nahradil extrémny stres, ktorý strieľal v každom e-maile či sms od kolegu či zamestnávateľa.
Plač sa stal krátkodobým útočiskom, do kým sme si zase nezapli sociálne média alebo správy, keď sme sa raz a zase presvedčili, že ta nočná mora stále pokračuje. Že to nebol ten zlý sen, z ktorého sme sa našťastie už zobudili. Aj slnečné dni akosi neboli tak pekné a teplé ako kedysi zvykli byť. Bolesť. Strach. Panika. Beznádej. Títo štyria „mušketieri“ obklopili naše obydlia, naše mestá, našu planétu. Mnohí z nás si to možno takto neuvedomili, ale určite každý z nás si prešiel aspoň jedným takýmto dňom. A keď nám už konečne bolo trochu lepšie, zrazu prišla ďalšia facka. Vždy niečo.
Netvárme sa, že pred tým to tak nebolo. Áno jasné, vždy boli lepšie a horšie dni. Len teraz to bolo trochu intenzívnejšie. Trochu viditeľnejšie. Trochu (oveľa) viac cítiteľnejšie.
Koronavírus všetkých skyl za rúška. Ilustračné foto - pixabay
Korona nie je boj len so samotným smrteľným vírusom. Nie je to len o dýchavičnosti, o kašli, strate chuti a čuchu, o horúčkach a bolesti svalov a kĺbov. Korona ma oveľa širší a trpkejší zásah. Je to „výchovná“ za naše spoločenské správanie. Je to facka od spoločnosti pre spoločnosť. Je to poučenie, na ktoré tak skoro nezabudneme. Hovoriť môžem z vlastnej skúsenosti. Corona neprináša len obete na životoch a prelome ekonomiky. Aj keď tie sú asi najviditeľnejšie.
Sociálna izolácia bola trestom a zároveň ukážkou tých malých a jednoduchých vecí, ktoré nás skutočne robia šťastnými a spokojnými v živote. Tenkou zlatou čiarou medzi tým, ako sa navzájom všetci potrebujeme. Zrazu aj ten najnenaviditeľnejší šéf pohladil dušu každého zamestnanca prostredníctvom online meetingu, osamoteného a pracujúceho v útrobách svojho príbytku, aj pani v potravinách bola o čosi výnimočnejšia a vzácnejšia ku krátkemu rozhovoru či nepochybne hrdinovia v prvých líniách, ktorí dávali a zachraňovali.
Korona ukázala charakter ľudí, ktorí pomohli aj keď pomoc sami potrebovali. Odkryla skutočnú tvár tých, ktorí úplne nepomohli, sedeli doma v bezpečí a stále dokázali ublížiť, tým, čo bojovali. Tým, ktorí si vírus nepýtali, ale predsa ho dostali. Tým, ktorí nebojovali len s fyzickou bolesťou, ale primárne s tou psychickou. Sociálnym tlakom, prečo sa vracali na Slovensko, vrahovia, nebezpeční...
Korona, mnohým (dúfam) ukázala, že tie státisíce eur na účte sú absolútne zbytočné, ak nemáte to najcennejšie. Zdravie. Alebo ak ho nemá niekto, kto je Vášmu srdcu neskutočne blízky a dôležitý. Klišé argument, ktorý častokrát vytiahneme, keď jedinec ochorie. Teraz to však nebol jedinec, týka sa to celej spoločnosti. To zdravie – fyzické a tiež psychické. Podľa OSN, ešte pred začiatkom krízy vyhľadalo odbornú pomoc v oblasti mentálneho zdravia vyše 264 miliónov ľudí celosvetovo a toto číslo stúplo o takmer dvojnásobok po vypuknutí krízy.
Stres, úzkosť a samovražedne sklony boli druhé najnahlasovanejšie prípady na záchranných linkách po uvádzaním symptómov Covidu-19. Toto neboli len ľudia s trvajúcimi mentálnymi problémami. Boli sme to my všetci. Všetci. Aj WHO potvrdilo, že s príchodom Korony a špeciálne karantény, sa výrazne zvýšili počty ľudí trpiacich depresiou, seba ubližovaním, alkoholovou či drogovou závislosťou ba aj fyzickým týraním iných.
Dostali sme výprask pod menom Korona a otázka znie, či bol dostatočný? Či otvoril oči všetkým natoľko, aby začali od seba a tým prispeli k výraznej zmene spoločnosti a jej správania. Či úder bol dostatočné silný na to, aby väčšina z nás pochopila skutočné životné priority. Či bola facka dostatočné dôrazná v tom, že aj napriek našej dominantnej živočíšnej pozícií na tejto planéte, dokázala, že stále nie sme páni tohto sveta ale kontrolu nad nami drží matka Zem. Či je skutočné tak dôležité, všetko to materialistické a socialne-uznávané, tak nutné k nášmu bytiu. Či tá nenávisť a ignorancia, ktorú šírime internetom alebo aj v osobnom styku, mení život k lepšiemu. Či byť ľudským, je skutočne tak náročné?!
Rok 2020 je skutočne rok, kedy facky lietali a pravdepodobne lietať ešte budú. Ničivé požiare v Austrálii, napätie v Perzskom zálive, pandemický vírus paralyzujúci celý svet, takmer vypuknutie občianskej vojny v USA... a to sme ešte len v polke roka! Keď tak na tým rozmýšľam, asi sme si tú „výchovnú“ viac než zaslúžili. Len dúfam, že sme z nej aj poučili.
Nezúfajme. Aj keď sme možno teraz padli na dno, stále sa od neho môžeme odraziť ešte vyššie ako sme boli. Ja som presvedčená, že to zvládneme. Možno to nebude úplne jednoduché. Ale čo je v dnešnom svete jednoduché?
