Prečo sa ľudia rozchádzajú? Pre všetky možné aj nemožné dôvody. A niekedy aj bez dôvodu. Aspoň to tak môže vyzerať. Moja mama napríklad. S otcom sa rozišli včera. Viem to, lebo mi práve do telefónu povedala, že dnes spí v práci, a hlavne sa preto nemám stresovať. Jasné, v pohode...Koho by to už trápilo, že jeho blízky je niekde práve v tejto chvíli sám, v tme a beznádeji.

„A čo sa stalo?“

„Vynadal mi, chcela som sa porozprávať, ale vraj nemá so mnou o čom hovoriť. Tak som povedala, že sa domov z práce nevrátim...vraj OK!“ Hrozný trest, pre niekoho, kto ťa nechce vidieť...to som samozrejme nahlas nevyslovila.

„Príď ku mne, neostávaj sama.“

„Dobre.“

Nasleduje bezsenná noc, bezmyšlienkovitý deň, zvítanie, slzy, utrápená tvár mojej mamy a hlava plná pochybností.

„Čo chceš robiť ďalej? S Lujzou ti pomôžeme, nech sa rozhodneš akokoľvek.“

„Neviem. Počkám, kým zavolá.“

Nezavolal. Každý večer hypnotizujeme telefón, zazvoň, zazvoň! Nezazvonil. Hajzel jeden. „Nenávidím ho!“ Lujza sa zbytočne rozohnila. Nuž, ten hajzel, náš otec, má zjavne nejaké veľké, dlhé a tajné trápenie. Útoky na mamu už nejaký čas trvajú. Slovné sú horšie ako bitka. Je nešťastný. A my tri ho svorne neznášame, lebo nezavolal. Zatiaľ, čo on je sám so svojimi myšlienkami a vedomím, že tri najbližšie srdcia jeho srdcu bijú proti nemu. Že stráca aj to posledné, čo ešte mal. A nevie nájsť cestu späť. Vrátiť sa po rovnakom vyšliapanom chodníku nemá zmysel.

Nedeľa ráno. „Volala som otcovi, či si môžem večer prísť po veci.“ Mamka to už nevydržala. Volal naspäť. Ani on nevydržal. „Rozmysli si to, som na pokraji kolapsu,“ znel dosť zúfalo. Chýba mi tu prepáč. Akosi sme na prepáč už všetci dávno zabudli.

Na cestu ju vyprevádzam so šunkovým sendvičom, nádejou aj pochybnosťami. Neistá, aj odhodlaná kýva z vlaku smer domov. Večer nevolá, až v pondelok z práce s radosťou v hlase.

„Všetko je v poriadku, kúpil mi tie čokoládky, čo mám tak rada.“ „A rozprávali ste sa o tom, čo sa odohralo?“ „NIE! On sa nechce.“ Zase je to jeho vina. Ako by aj chcel, keď sa ho nik už roky nepýta, čo ho trápi? Zabudol, aké to je zveriť sa.

Ľudia sa nerozchádzajú pre hlúposti a urážky. Rozchádzajú sa, lebo sa zabudli zveriť. A ešte sa tešia, že je všetko v poriadku, keď žijú vedľa seba. Mala od neho odísť? Neviem. Po rokoch spoločných trápení aj úspechov, rokoch spoločných spomienok je ťažšie odísť ako ostať. A predsa sa dnes rozchádzame a schádzame ako na bežiacom páse. Je ťažšie bojovať, ako ujsť. Držím vám palce, ocko a mamka.