„Mami, seď! Nehýb sa, musím ťa popočúvať!“ s vážnou tvárou zahlási dieťa s hračkárskym fonendoskopom zastrčeným v ušiach. A vy? Sedíte. Bez pohnutia. Presne ako u doktora. Dokonca dýchate zhlboka.

Prejde pár rokov. Dieťa prestane nosiť plienky, šušľať, vie si už vyfúkať nos (hoci to robí málokedy, lebo nikdy nemá pri sebe vreckovku, za to vždy má vo vreckách kamene, obaly z cukríkov aj hračky z kinderka). Ceruzku si už nestrká do nosa, ale obhrýza ju, keď premýšľa nad úlohou z matematiky. Dokonca si ju vie aj zastrúhať, pretože pani učiteľka v škole si to tak želá. (V skutočnosti mu ju strúhate po večeroch vy, pretože dieťa to síce vie, ale „má úplne v paži“, čo si pani učiteľka želá, no to je teraz jedno.)

Skrátka, dieťa už chodí do školy. A pani učiteľka ho postupne naučí čítať, písať, počítať. Dieťa zase na hodinách informatiky naučí pani učiteľku používať v počítači funkcie, o ktorých ona ani netuší... A tu zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, vynorí sa otázka: Čím budeš, keď vyrastieš?

„Predsa lekárka,“ s úplnou samozrejmosťou zahlási dieťa a nechápavo na vás pozrie. Ako to, že to neviete? Ako to, že ste si doteraz nevšimli, že vám doma rastie lekárka? Vari si už nespomínate, ako ste sa kedysi hrávali?

Neviete.

Nevšimli ste si.

Nespomínate si.

„Lekárka?“ pobavene vystrelíte namiesto odpovede. „To nemyslíš vážne, veď ty sa bojíš krvi!“„To nevadí. Budem lekárka,“ už menej rozhodne povie dieťa. A čaká od vás čosi ako: „Ok, skvelé rozhodnutie.“ Lenže namiesto toho si vypočuje: „No to určite - lekárka, čo sa bojí krvi! Ako budeš pichať injekcie? A ošetrovať rozbité hlavy? A vieš, že študenti medicíny musia chodiť do pitevne a tam rezať mŕtvoly? To ty nikdy nezvládneš! Okrem toho, tá škola je strašne ťažká, na to nemáš. Veď už teraz máš dvojku z matiky. A medicína sa študuje veľmi dlho. A bez protekcie ťa tam aj tak nezoberú...“ Nakoniec to zakončíte priateľskou radou: „Vymysli si niečo iné.“

Prejde pár rokov. Viete, že dieťa už nenosí vo vreckách kamene, obaly z cukríkov ani hračky z kinderka. Čo ich nahradilo, tušíte iba matne. Obsah vreciek je tajný. Všetko je tajné. Zahmlené. Neprístupné. Aj tak by ste to nepochopili. Nič nechápete. Ste príliš starí. Veď ste zažili „nežnú“, o ktorej sa dieťa učí v dejepise rovnako ako o storočnej vojne! No najmä - príliš veľa rozprávate a príliš veľa sa pýtate. Aj teraz, keď chcete už po stýkrát vedieť, čo bude robiť po maturite.

„Čo ja viem? Je mi to jedno... Aj tak ma nikde nezoberú...“ mykne plecom dieťa. „Ako to môžeš nevedieť! Ako ti to môže byť jedno! O nič sa nesnažíš! Hneď sa vzdávaš! Nejdeš za svojím cieľom! Si pesimista!“ jačíte na celý dom.

Namiesto fonendoskopu si dieťa zastrčí do uší slúchadlá z empétrojky a jediným pohľadom (s vrodeným talentom pre medicínu) vám určí diagnózu: „hysterka“...

Keď vám deti hovoria o svojich snoch, len počúvajte. To, že niekto v minulosti zabil vaše sny, že ste sa ich vzdali skôr, ako ste sa pokúsili preniesť ich do reality, že ste uverili, že sú pre vás nedostižné a že nie ste dosť dobrí na to, aby ste ich žili, predsa nemusí znamenať, že vy teraz musíte to isté urobiť so snami svojich detí. Dovoľte snom žiť a rásť. (A naučte deti, nech si ceruzky do školy strúhajú samy.)