|
Hoci mám ako lekár trvalý pracovný pomer v Nórsku, človek občas musí odborne popracovať aj doma, v tomto prípade, žiaľ....
Piatok koncom mája krátko po druhej som sa vracal do Martina od Žiliny. Počas jazdy v nehodovom úseku okolo Strečna sa ozvala rana ako z dela, prebehol som očami po spätných zrkadlách auta, lebo sa mi zdalo, že to bolo dosť blízko....
Vtom som zazrel ľavým okom ako vľavo v poli vedľa cesty brzdí kamión a už som brzdil aj ja....Predo mnou na ceste rozhádzané obrovské množstvo plastov ako po riadnej búračke. Zapol som štyri "blinkre", zamkol auto ako prevenciu pred prípadnou krádežou peňaženky z auta (žiaľ, realita dnešnej doby.....) a išiel sa pozrieť, či niekto nepotrebuje pomôcť. Vpravo bolo biele auto, ku ktorému sa so mnou ponáhľali ďalší 4-5 chlapi.
Už na prvý pohľad nabúrané auto neveštilo nič dobré. Vodič bol vrazený medzi sedačku, rozbitú palubnú dosku, omotaný okolo zlomeného volantu a ešte pritlačený zdemolovanou ľavou prednou časťou auta....v hlave sa mi bleskovo začína premietať "algoritmus krokov záchrany ťažko zraneného človeka" v snahe zachrániť mu život.
Najskôr sa však treba k jeho hlave a hrudníku vôbec dostať, bráni tomu plechový stĺpik, otváram pravé dvere auta, vchádzam do neho, vľavo zozadu ďalší "ochotný odvážlivec", ďalší dvaja majú snahu pomôcť zvonka.....sedačka navyše asi zlomená, ani sklopiť operadlo dozadu na získanie priestoru sa nedá.....
Chlap nedýcha, pulz na krku žiadny, otváram zavreté pravé oko, nereaguje na osvetlenie.....z úst šomrem desivé slová "chlape, za túto chybu ideš zaplatiť veľmi draho....."
Holými rukami a "odvážlivec" zozadu zapretý do zadného sedadla nohami horko-ťažko vytláčame stĺpik dopredu, zvonka pomáhajú ďalší dvaja, či traja "statoční" svedkovia nehody a nakoniec sklápame aspoň operadlo dozadu, nech môžeme skúsiť konečne v stiesnenom priestore začať oživovať....
Až keď mám na rukách vodičovu krv, mysľou mi prebehne, "chlapče, a čo tvoja bezpečnosť??"..." čo keď vodič mal v sebe niečo, čo si ako suvenír odnesieš do hrobu ako nechcený suvenír?... možno aj pomerne rýchlo......ešte sa musíš postarať o svoje tri deti a manželku"...
Ale na rukavice a resuscitačnú rúšku z lekárničky už nemáme čas, ak mu po tom "stratenom" čase so sklápaním sedadla a vystieraním stĺpika môžeme pomôcť, tak chlap má poslednú šancu (drahocenné sekundy, alebo skôr minúty sú nenávratne preč).
Zhlboka sa nadychujem a vtláčam prvý vdych cez krvavé pery obete do bezduchého tela, hneď na to druhý....pravá ruka ide na hrudník stlačiť hrudnú kosť a masírovať srdce....rebrá tam prakticky nie sú, dolámané na kašu... airbag-neairbag, veľa nepomohol....vtom z pravej strany lekárka zo záchranky nám ešte dáva pokyn, aby sme masírovali srdce. V duchu sa "pousmejem" nad jej požiadavkou, keby som mohol odpoviem, že o to sme sa snažili už pred X minútami, len keby to bolo vôbec možné......Pokračujem v stláčaní rozmláteného hrudníka, ale to už profesionálom zo záchranky prenechávame viesť resuscitáciu, intubáciu ........dvíham hlavu od zdemolovaného auta....
Vonku postávajú vraj "ľudia".....nie pokojne to napíšem, "hajzli sú to, nie ľudia"...v rukách mobily, fotoaparáty, fotia si "senzáciu", "oduševnene telefonujú iným osobám, čo práve vidia.....
Nikto od nich nechce profesionálne vedenú resuscitáciu obete ťažkej dopravnej nehody navyše v "poľných podmienkach"....ale aspoň 2-3 ďalší mohli prísť pomôcť vytlačiť plechový stĺpik...na to stačí aj hrubá sila.
Načo pomáhať nejakému chudákovi, rozmlátenému v aute, ešte by sme si zablatili topánky, zašpinili tú bielu košeľu s kravatou (však, vysoký štíhly pán vzrušene telefonujúci "niekde" z bezpečnej 5-6 metrovej vzdialenosti od auta)....
Znechutený ešte zbieram spoza auta vysypaný "vodičák", ID kartu (volal sa Michal, a bol z okresu Martin, čiže môj "skoro sused"), technický preukaz a ďalšie doklady "už prakticky nebohého", ešte záchranárom "kradnem" z batoha jedno plastové vrecúško , vkladám zablatené doklady do neho a podávam ho policajtovi pri aute...."Michal, ich už žiaľ nebude potrebovať, ale pre Vás ešte budú dôležité"....
Idem sa ešte spýtať vodiča kamióna, či je v poriadku, či sa aj jemu niečo nestalo, keďže záchranári sa venujú Michalovi.....
Ako odchádzam od auta, vzrušene sa ma asi 60-65 ročný pán zvedavo pýta, že čo je vodičovi.....Najskôr mám chuť mu niečo pikantnejšie povedať, trebárs: "kým sa tu s rukami vo vreckách prechádzaš a si zvedavý, čo sa deje, mohol si prísť pomôcť!!!.....ale len hlasnejšie vydýchnem pomedzi zaťaté zuby a šteknem po ňom: "môžeš sa ísť za neho aspoň pomodliť!!!" (na to, aký som bol zúrivý z tých fotoaparátov a mobilov, som to ešte dosť dobre zvládol...)
Zabudnutou minerálkou v aute si umývam od krvi ruky, ústa, oplachujem krvavé rifle, aby som po moje malé dievčatko do škôlky neprišiel krvavý......hnusný "horký blen" v ústach ale zostáva....nie, nie je to Michalova krv, ktorú cítim na jazyku.....je to hnusný pocit, že väčšina ľudí, ktorí boli svedkami nehody, neboli ľuďmi....boli to obyčajné hyeny, ktorým bola bližšia senzácia, fotenie nehody, telefonovanie, horlivé informovanie kamarátov o tom čo vidia, alebo strach o bielu košeľu, alebo .......??..... než ako pokúsiť sa pomôcť Michalovi.....
Večer okolo 17,00 doma v obývačke hralo Rádio Express...rozprávali o nehodách a radaroch....Napadlo ma, že ani som nestihol podať ruku a poďakovať tým 4 či 5 statočným, ktorým nebol Michalov osud ľahostajný, ktorým nevadilo zašpinenie nohavíc, alebo zablatené topánky a snažili sa v rámci svojich možností pomôcť.
V mysli sa vraciam k Michalovi.....je mi jasné, že jeho už po nehode nebolí nič...už len jeho pozostalých, zrejme zostala po ňom nejaká polosirota, keďže v aute bola detská sedačka....
Volám do Rádia Express, mal som prosbu, že hoci neviem mená tých slušných, čo sa snažili pomôcť, ale prosím ich, aby im zahrali nejakú peknú "skladbu cti" za ich úprimnú snahu......
Najbližších 45 minút ju nehrali.....načo aj.....možno keby nejakej "významnej celebrite z bulváru" vykukol lem spodnej bielizne spod sukne rozprávali by o tom aspoň tri dni.....
Slovensko, Slovensko, kam si sa to dostalo?? Kde sa stratili ľudské hodnoty???
Senzáciechtiví očumovači s mobilmi - nemáte strach, že raz tie "Božie mlyny, hoci pomaly, ale zamelú a na prach!!??.... Čo keď v takom aute ako bol Michal pod Strečnom sa raz ocitnete Vy? Kde všade sa budete Vy alebo Vaši pozostalí sťažovať, že "bezcharakterní záchranári, skorumpovaní lekári a arogantní zdravotníci" prišli pomôcť neskoro?
