Lujza má novú kamarátku. Petra je kozmetička a líčila ju na jej veľký deň D. Zároveň si dievčatá pokecali, akoby sa poznali večne. Tiež mám dojem, že Petra pozná moju sestru Lujzu lepšie ako ja. Mne sa zdá byť cudzia. Nerozumiem jej. Je to z časti aj tým, že Lujza žije už 8 rokov v Taliansku. Má tam zázemie, dom snov, prácu snov, život snov. Od včera už aj muža snov. Dokonalý život. Osem rokov v cudzine ju zocelilo a dodalo jej sebadôvery. Niežeby jej predtým chýbala, ale teraz jej má toľko, že mám niekedy dojem, že v nikoho okrem seba neverí. Ale je pravdepodobné, že jej krivdím. Aj keď sme sestry, nestretávame sa často,  delí nás 8 hodín cesty a rozdielne záujmy.

Pri svadobných prípravách Petra Lujzu presvedčila na kúpu úžasného kurzu líčenia. Aby odo dňa, kedy sa stala ženou, bola rovnako krásna po zvyšok svojho dokonalého života. A Lujza kurz úspešne absolvovala. Viem to preto, lebo mi včera navrhla, že mi zadarmo ukáže líčenie, ktoré pristane môjmu typu. Ovládla som sa a nevybuchla som ani od hnevu ani od smiechu. Líčim sa už pár rokov, a som so svojím štýlom spokojná. Po zdvorilom odmietnutí nového líčenia mi ponúkla svoje rady v oblasti módy. Ale keďže aj v móde mám vlastný štýl, ani z toho nič nebolo. A to mala v rukách silné tromfy. Lujza je podľa vlastných slov ...“teraz už oficiálne najkrajšia v celej firme, povedala mi to moja šéfka.“ No byť blondínou v Taliansku má isté výhody, mala by sa prísť pozrieť k nám na Slovensko, a medzi dievčatami u nás by sa stratila. Hryzla som si do jazyka.

„A čo máš z toho?“

„Myslím, že sa páčim novému kolegovi, predstav si, má len 21 rokov.“

„Ale no to je výborné. A čo z toho máš?“, viem, hovorí zo mňa závisť, a pritom som tiež vydatá a 21-roční kolegovia sú v mojich očiach stále deťmi. A určite by mi lichotilo, keby sa za mnou nejaký ten 21-ročný Talian otočil. Aj Nemec by to pokojne mohol byť. Alebo Angličan.

„Chodia za mnou kolegyne a radia sa so mnou, čo si majú obliecť.“ Hold, Talianky majú o problém menej. Kiežby šarm mojej sestry vyriešil aj talianske problémy s utečencami.

Myslím, že tu niekde, v tomto momente to celé začalo. Uvedomila som si, aké sme rozdielne, aj keď máme rovnakú krv v žilách. Aké odlišné sú naše priority, záujmy, názory na dôležité veci aj každodenné banality.

Lujza neostala iba pri upravenom obočí a dokonalých outfitoch. Každý deň ma bombardujú jej fotky na facebooku. Dala sa na cvičenie a má výdrž. Včera som spolu s jej 358 priateľmi obdivovala jej pevné lýtka, dnes nám ukázala triceps, cvičenie s činkami a posilňovanie brucha. S úsmevom a dokonalým make-upom na tvári. Medzi jej priateľmi sú zrazu fitness tréneri a trénerky s veľmi podobnými fotkami.

Vďaka jej profilu všetci vieme, že včera mala na večeru 4 semienka goji a dnes si dala melón ako dezert pri bazéne. Lajky a obdivné komentáre pribúdajú rovnako rýchlo, ako Lujze rastú svaly a sebavedomie. Niežeby som neuznávala zdravý životný štýl, to v žiadnom prípade. Len som si nikdy nefotila raňajky, obedy ani večere, a keď som si urobila vlastnú fotku oproti zrkadlu, hneď som ju aj vymazala. Pripadalo mi to smiešne a absurdné, aby som sa fotila ako puberťáčka, ktorá len hľadá samu seba.

Asi mi chýba Lujzino sebavedomie. Aj jej svaly a dokonalé obočie. Najviac mi však chýba moja sestra. Tá, ktorú nosím v srdci spolu so spomienkami na spoločnú izbu, hry, tajomstvá aj hádky, nie tá z obrázkov na facebooku.