|
Prvá prezidentka v histórii Slovenska Zuzana Čaputová dnes (14.6.2024) končí v úrade hlavy štátu. S prvou premiérkou v histórii Slovenska IVETOU RADIČOVOU sme sa rozprávali o tom, prečo pozitívne vzory žien v politike nepriťahujú ďalšie ženy a čo ich odrádza, ako vzostup žien zvládajú muži a kedy zažijeme rodovú rovnosť v bežnom živote.
V rokoch 2010 až 2012 ste boli prvou premiérkou v histórii Slovenska i bývalého Československa. Odvtedy sme nemali ženu na čele slovenskej vlády, čo je už 12 rokov. Prečo podľa vás nefunguje, že ženy v najvyšších pozíciách pritiahnu ďalšie ženy?
“Ak dám na zložitú otázku jednoduchú odpoveď, tak bude určite nepravdivá. Čím sa dopredu kajám, že jednoducho na túto otázku nedokážem odpovedať, napriek tomu, že som viedla výskumný tím s témou ženy v politike. Je, samozrejme, viac príčin. Prvý dôvod, pre ktoré sa ženy ťažšie odhodlávajú ísť do vrcholovej politiky je veľmi prozaický. Ak nie sú z hlavného mesta a majú rodinu a malé deti, tak to nie je individuálne rozhodnutie, ale je to rozhodnutie medzi riešeniami. Ak to vyjde, tak čo? Presťahujem si celú rodinu do Bratislavy? Ako to zasiahne do profesionálneho zázemia partnera? Čo s deťmi?
Podstatne jednoduchšiu majú situáciu ženy vo vyššom veku, keď tá otázka starostlivosti o deti, rodinu, rodinné zázemie už nie je tak zásadná alebo tak komplikovaná ako v čase, keď sú deti útlejšieho veku. Druhý faktor, ktorý zohráva veľmi dôležitú rolu a je zásadný, je atmosféra v spoločnosti. Nie je tajomstvom ako vyzerá politická scéna na Slovensku. Nie je tajomstvom, že to nie je súboj riešení, politiky riešení a politiky o hodnotách, ale veľmi často sú to útoky na kostnú dreň, na osobnosť človeka sprevádzané množstvom urážok a vulgarizmov. A to rozhodnutie znamená, že idem vstúpiť do takéhoto spôsobu politického boja, ktorý nemá častokrát podobu klasického politického sporu. Je to veľmi odradzujúce.”
Ak to ženy predsa len neodradí, akou veľkou prekážkou sú politické strany?
“To je tretí dôvod, nie zanedbateľný. Znamená dostať sa do pozornosti pri skladaní kandidátky. To závisí od toho, ako je ktorá politická strana nastavená a naladená, pretože vieme, že zoradenie mien na kandidátnej listine je veľmi zásadné pre úspech v parlamentnej politike, prípadne vo vládnej politike. Mali sme politické strany, teda minimálne jednu, ktorá používala interne kvóty a to bola v minulosti SDĽ.
Potom sme mali stranu, ktorá síce nepoužívala kvóty, ale snažila sa o istý vyrovnaný balans na kandidátke, to bolo SDKÚ-DS. A nezabúdajme, že to bola jediná strana, ktorá navyše obsadzovala kandidátku v primárkach. Práve cez primárky sa aj moja maličkosť stala volebnou líderkou vo voľbách 2010 v súboji s Ivanom Miklošom.
V súčasnosti je to Progresívne Slovensko (PS), ktoré má naozaj paritne zastúpenie jedna k jednej mužov a žien na kandidátke. Keď to urobíte, zvyšujete šancu zastúpenia žien vo vrcholovej politike. Dôkazom je, že z tých 33 žien v súčasnom parlamente sú väčšinou poslankyne za PS.
Potom je v hre ďalší faktor, ktorý najpresnejšie vyjadrila jedna z respondentiek: dostať sa do vrcholovej politiky znamená byť v pravý čas na pravom mieste a poznať sa s tým správnym mužom. Teda, že to nemá kontúry nejakej vecnej súťaže s jasnými pravidlami. A ten piaty zásadný faktor - mať šancu naozaj niečo konkrétne presadiť. A tú vidia oveľa väčšie možnosti ženy v komunálnej politike. Ľahšie a rýchlejšie presadenie, jednoduchšie presviedčanie v komunite ako na celoštátnej rovine, kde do hry vstupuje množstvo iných faktorov ako faktor dobrého vecného riešenia. Preto nie náhodou máme podstatné vyššie zastúpenie žien v komunálnej politike ako v tej vrcholovej.
Iveta Radičová. Foto - archív ZVM
No a päticu dopĺňa šiesty dôvod - byť naozaj známou tvárou - nosičkou percent. Teda buď z rangu kultúrne známych osôb, alebo športovcov, alebo z vedy, ale popularizovanej vedy. Čiže známe meno, ktoré zabezpečí isté zviditeľnenie sa aj celej tej politickej strany ako celku. Toto sú tie hlavné mechanizmy a faktory. Treba k ním ešte dodať, že neplatí, že ženy volia ženy. Tento predpoklad je chybný. Politická scéna nie je diferencovaná na základe pohlavia. Politická scéna je diferencovaná na základe hodnôt, prípadne ideológií.”
Nezafungoval vzor prvej premiérky a zjavne nefunguje ani vzor prvej prezidentky, pretože prvýkrát od roku 1999 nekandidovala v prezidentských voľbách žiadna žena a to napriek tomu, že Zuzana Čaputová požívala veľkú popularitu v úrade. Prečo ani toto neťahá ďalšie ženy do vrcholovej politiky?
“Použili ste v otázke slovo pozitívny a ja namietam. Pretože ani ja, ani pani prezidentka nefungujeme v spoločnosti len ako pozitívne vzory. Pre významnú časť spoločnosti sme naopak kritizovaniahodné, až nenávisťihodné. Dôkazov o tom, že sme rozdeľovali spoločnosť je dosť. Pán Fico, v tom čase v opozícii, keď som mala tú česť reprezentovať Slovenskú republiku vo funkcii premiérky. mal niekedy aj tri tlačovky denne na moju adresu a kydal na mňa, čo sa do mňa zmestilo. To boli šialené útoky, tam nebola vecná kritika, to boli osobné útoky. Rovnaké zažívala pani Čaputová, ja nemôžem tlmočiť, čo odznievalo na jej hlavu a adresu.
V zásade sme zažívali obvinenia z vlastizrady, čo je trestný čin. Podarilo sa tým pádom aj voči nám v týchto funkciách vyburcovať veľmi silnú negatívnu emóciu a negatívne postoje. Dovolím si povedať tvrdenie, že v istom momente až neakceptovateľné. A jediná dilema, ktorú vtedy máte je, či mám odchodom dokázať, že toto má efekt. Lenže, keď to presiahne červenú čiaru, že to ohrozuje už aj vaše deti, tak ste v situácii, že si neviete ochrániť vlastné dieťa. A to bol prípad aj pani prezidentky. Moja vlastná dcéra musela mať niekoľko mesiacov ochranku. Považujem takéto prejavy za nenormálne. A opakovane som žiadala, prosila, vyzývala, nerobme to. Lebo nenávisť sa v jeden deň obráti voči jej autorovi. To sa stane vždy, to je zákonité. A sme toho, bohužiaľ, svedkami. Nehovoriac o tom, že nenávisť plodí len nenávisť. Z toho nič pozitívne nemôže vzísť.”
Aj preto sa Zuzana Čaputová rozhodla nekandidovať?
“Rozumiem rozhodnutiu pani prezidentky znovu nekandidovať. Zažila za jedno funkčné obdobie 5 vlád, to je na Guinnessovu knihu rekordov. A k tomu krízu za krízou. A to nielen politickú, ale aj spoločenskú. Takže ona si odtiahla v zásade niekoľko funkčných období z hľadiska toho náporu, ktorý musela absolvovať. A dovolím si povedať, že to zvládla s noblesou a so cťou. A nikdy sa nesklonila k spôsobom, ktoré jednoducho do slušnej politickej kultúry nepatria. “
Nielen Zuzana Čaputová, ale aj niekoľko ďalších političiek previedli úspešne krajiny covidom a ukázali iný štýl politiky, ktorý nepolarizoval, ale spájal - Jacinda Ardernová, Sanna Marinová. Zmení to pohľad na politiku, ako ju robia ženy?
“Tieto dámy to zvládli naozaj bravúrne. Ale skončilo sa to totálnym vyhoretím, lebo fungovali v takom nasadení. Hovorí sa, že v každej zaťažkávajúcej profesii je tá výdrž na sedem rokov a potom treba buď pauzu alebo zmeniť profesiu. Preto máme volebné systémy a striedania vlády. Ak to nechcete robiť spôsobom diktatúry, ale vyjednávaním a diskusiou, čo je najzložitejší spôsob vlády, tak príde opotrebovanie materiálu a potreba buchnúť do stola. Je tu 40 percent populácie, ktorá sa dožaduje vlády pevnej ruky.
Faktom je, že ten dar, ktorý žena má v podobne nositeľky života, má svoj efekt. Prirodzene viac sme nasmerované na myslenie o budúcnosti, tam vidíme svoje deti a ich deti. Niežeby muži takto nevedeli myslieť, ale my to máme dané automaticky. To je dlhodobejší spôsob rozmýšľania, nad 4-ročné volebné obdobie. Tento moment vidím ako nosný pre rozdiel chápania politiky u významnej časti političiek, ktoré nerozmýšľajú v horizonte jedného volebného obdobia a vedia odísť, keď sú unavené alebo cítia, že sú vyhorené. Nemajú takú túžbu po moci, že sa niekde zakotvia na večné veky. Nestretla som sa so ženou političkou v demokraciách, ktorá by takto vnímala svoje posolstvo.
Spomeniem príklad pani Merkel, ktorú presvedčili ešte na jedno volebné obdobie, nechala sa zlomiť, ale opakovane zdôrazňovala, že to nemala robiť. Nič horšie sa nám nemôže stať, ako že začneme preberať mužské vzory, lebo v tom nebudeme dobré, ešte aj gramatika rozlišuje mužský a ženský rod. Ostaňme v tom ženskom rode, zvládajme techniku moci, ale neprijímame mocenské nástroje hrubosti, sily a vulgárnosti.”
Hovoríme o osobných útokoch, ktoré sa z offline priestoru masovo presunuli do onlinu. Viaceré výskumy potvrdzujú, že najčastejším terčom takýchto útokov sú ženy. Sú ženy ľahší terč? Aj kvôli rodine? Alebo sú zraniteľnejšie?
“Významná časť občanov Slovenskej republiky zastáva ten klasický vzor fungovania rodiny. Ja zámerne nepoužívam slovo tradičný, lebo to nesedí. Muž je hlavou rodiny a žena je tá, ktorá primárne nesie zodpovednosť za chod domácnosti, výchovu detí a ktorej kariéra sa má prispôsobovať kariére muža. Takýto vzor patriarchálnej rodiny u významnej časti spoločnosti pretrváva. Napokon, myslím, že práve my dve sme sa o tom zhovárali, že v prvej ústave demokratického Československa sa dočítate, že niekoľko profesí, vrátane napríklad učiteľskej, mohli ženy vykonávať, ale museli zachovať celibát. Potom sa to zmiernilo, v úvodzovkách, že so súhlasom župana mohli uzavrieť manželstvo. Trvalo niekoľko rokov, kým prišli páni k záveru, že tak ako muž zvládne byť učiteľom a mať rodinu, tak aj žena zvládne byť učiteľkou a mať rodinu.
Keď sa takýto vzorec prenáša a traduje, tak to má zásadný vplyv. Trvalo dlho, kým ženy vstúpili do vrcholovej politiky, hoci máme v histórii vlády veľmi úspešných kráľovien, po ktorých sú pomenované obdobia. Takže tá stereotypizácia má svoj vplyv, má svoju rezonanciu v súčasnosti.”
Zrkadlí sa v tých útokoch dešpekt k ženám? Keď to zjednoduším, máš sedieť doma, keď si žena…
“Zjednodušene, kam sa hrabeš? Čo si nedáš pokoj? Však tam nechoď, keď toto nevieš ustáť. Tak buď prijmeš ten mužský svet alebo tam nechoď, keď na to nemáš. Vypočula som si takéto vety dokonca z úst priateľov, ktoré ma zarazili. Nie, že zmeň to, ale nechoď tam. Prijmi to ako normalitu. Myslím si, že to nie je normalita a že to neslobodno prijímať. Pretože to potom vyrába to, čo nazývame blbou náladou, tú neznesiteľnú atmosféru v spoločnosti, plnú konfliktov a hádok, plnú nenávisti. Ja sa pýtam, na čo je to dobré? Komu toto pomáha? Tým pár jednotlivcom, ktorí sa vďaka tej nenávisti dostávajú k moci. To naozaj také ľahké nedokážeme prečítať? Prečo im to dovolujeme?
Tá neúcta voči ženám nie je len v istom type profesií. Tá neúcta k ženám sa prejavuje v mnohých rodinách, vo viacerých komunitách a, žiaľ, sa priam až dedí. Ide to z rodinného zázemia. Vždy prizvukujem a prosím dámy, všímajte si, ako vychovávate synov, k čomu ich doma vediete. Či príliš nešpecifikujete, toto nerob, toto je ženská práca a naopak toto rob, lebo to je mužská práca. Ja nehovorím, že nie sú rozdiely. Sú isté činnosti, v ktorých to ten muž má neodškriepiteľne jednoduchšie už napríklad tým, že má častokrát väčšiu fyzickú silu. Hovorím častokrát, lebo slovo vždy už neplatí. Ako vidíte, naša dáma zo Slovenska zvládla Mount Everest bez kyslíka. To, čo bolo možno pred pár rokmi nepredstaviteľné, je dnes realitou.”
Čo to robí s muži?
“Mužská časť sa s tým nemusí ľahko zmierovať a my to hrozne podceňujeme. My, ženy, dosahujeme nejaké ďalšie možnosti, ale mužom tým ten priestor možností zužujeme. My sa mnohým stávame konkurenciou, a to v sférách a profesiách, kde sme im predtým nikdy konkurenciou neboli. A nereflektujeme túto zmenu, nesprávame sa tak. Nemyslím si tiež, že dobre reflektujeme zmenu najmä pri dvojkariérových manželstvách alebo pri silnejšej kariére ženy. My to pociťujeme ako oslobodzovanie sa, ale ak ho robíme na úkor zotročenia partnera, tak to nebude fungovať.”
Prieskumy ukazujú, že mizogýnia narastá, a to dokonca medzi mladými ľuďmi, ktorí ešte vzťahy nemôžu mať odžité, ale len prebraté z domu.
“Je to obranný mechanizmus. Nová konkurencia vstupuje do hry, vytláčame ich z tradičných mužských rolí a pozícií a zaťažujeme novými funkciami alebo úlohami, ktoré predtým nemali. Čiže, ak sa oslobodzujeme na úkor toho partnera, nemôže to mať pozitívny efekt. Minimálne v tom, že sa nestanú nosičmi myšlienky rovnoprávnosti. Budú ju odmietať.”
Podľa aktuálnych údajov OSN je na svete momentálne 28 žien v pozícii prezidentky alebo premiérky zo 197 krajín sveta. OSN konštatuje, že pri tomto tempe môže byť rodová rovnosť dosiahnutá najskôr o 130 rokov. My máme rodovú rovnosť v ústave, kedy ju zažijeme v realite?
“Veľmi záleží na tom, ako si zadefinujeme obsah rodovej rovnosti. U nás sa z toho stal apriori strašiak. Ak by sme sa veľmi konkrétne začali rozprávať o tom, čo to v realite znamená, tak som presvedčená, že dospejeme k zhode. Že je za tým rovnaký prístup k vzdelaniu, rovnaká pláca za rovnakú prácu, rovnosť pred zákonom, rovné šance a príležitosti bez diskriminácie - typu nevezmem ťa do práce, lebo, čo keď mi odídeš na materskú. Som presvedčená, že keby sme to takto konkrétne vymenúvali, tak veľmi rýchlo dospejeme k zhode, ale niekomu nevyhovuje to krok za krokom realizovať v praxi, pretože by stratil silnú fundamentalistickú ideologickú parketu. A ideológie sú slepé.”
