|
Adriana Mesochoritisová je politologička a uznávaná aktivistka, štatutárna zástupkyňa organizácie Možnosť voľby. V roku 2015 sa stala laureátkou ocenenia Piata žena v kategórii Aktivizmus – ocenenie za prácu zameranú na odstránenie násilia páchaného na ženách. Je podpredsedníčkou Výboru pre rodovú rovnosť a členka Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Téme násilia páchaného na ženách sa venuje od roku 1999.
Politici a političky, ktorí bojujú proti Istanbulskému dohovoru hovoria, že ho nik nechce. Je to tak?
“Sú to ničím nepodložené tvrdenia. Na Slovensku je množstvo ľudí, ktorí opakovane vyjadrujú podporu dohovoru. Vláde, parlamentu a prezidentskému úradu bolo od roku 2013 doručených niekoľko výziev na ratifikáciu. Pred dvoma rokmi sa tiež veľmi nahlas ozvali veriaci ľudia priamo zvnútra cirkvi. A vyzvali svojich cirkevných predstaviteľov, aby ´dohovor prestali v očiach veriacich a celej spoločnosti znevažovať zavádzajúcimi a lživými tvrdeniami´.”
S témou násilia na ženách pracujete už 20 rokov a dohovorom sa odborne zaoberáte 9 rokov. Napísali ste k nemu veľa odborných štúdií, poznáte ho do detailov. Čo by ste chceli povedať ľuďom, ktorí vystupujú proti dohovoru?
“Nemá zmysel niečo hovoriť politikom a političkám vystupujúcim proti dohovoru, lebo dobre vedia, že zavádzajú verejnosť. Je to smutné, ale ide iba o naháňanie politických bodov, kde nepomôžu žiadne argumenty. Všetky sme im totiž opakovane predostreli. Taktiež nemá zmysel čokoľvek povedať organizáciám a ľuďom, ktorí tu rozpútali protirodovú štvavú kampaň. Im pravda tiež nevyhovuje. Jeden z ich hlavných predstaviteľov sa v médiách otvorene vyjadril, že chceli rozdeliť spoločnosť. Ľudia by mali spozornieť, ak sa niekto neštíti verejne vyhlasovať, že to robí preto, aby nás rozdelil. Celé je to postavené na negatívnych emóciách a vyvolávaní strachu. Asi jediné, čo má zmysel, je snažiť sa ľudí upokojiť."
Ako by ste ich upokojili?
“Rozumiem, že ľudia majú strach o svoje rodiny, o ich súdržnosť a že nemajú životné istoty. Rodiny a vzťahy ničí ekonomická a sociálna neistota, nerovnosť, nenávisť. Nič z toho však neprichádza s Istanbulským dohovorom. Obavy ľudí z neistých čias využívajú politickí aktéri a ponúkajú im falošné riešenia aj v podobe protirodových kampaní. Je to však zahmlievanie a hľadanie nepriateľa tam, kde nie je. Naopak, dohovor pomáha v tom, že sa snaží riešiť násilie, ktoré ohrozuje vzťahy a rodiny. Chcela by som ľudí poprosiť, aby nepreberali zmätočné informácie, ale nad nimi popremýšľali.”
Na čo by ste ľudí upozornili?
“Celé ťaženie proti dohovoru je postavené na klamstvách. A tisíckrát opakovaná lož sa stane napokon pravdou. Ľudia by sa napríklad mohli zamyslieť nad tým, prečo na čele kampane proti dohovoru stoja krajne pravicové strany. Lebo to nie je náhoda. Nepochopenie a nenávisť, s akými aktéri z týchto kruhov o dohovore hovoria, priamo nadväzujú na rétoriku klérofašistického režimu Slovenského štátu. Tu už nejde o dohovor, tu ide o snahu úplne oklieštiť práva žien, rozvrátiť demokraciu a právny štát. Dohovor je zámienka. Naozaj chcú veriaci stáť v jednom šíku s ľuďmi, ktorí obhajujú totalitné režimy zodpovedné za vyvražďovanie ľudí?”
Adriana Mesochoritisová (vpravo) a zástupkyne organizácií, ktoré sa venujú boju s domácím násilím u prezidentky Zuzany Čaputovej. Foto - facebook
V októbri 2019 vydala na žiadosť Arménska stanovisko k Istanbulskému dohovoru Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva, známa ako Benátska komisia. Čo riešila v súvislosti s dohovorom?
“Benátska komisia je nezávislým orgánom Rady Európy, zloženým z medzinárodne uznávaných odborníkov a odborníčok na ústavné a medzinárodné právo. Napríklad našu krajinu zastupuje sudca a sudkyňa Ústavného súdu.
Rovnako ako u nás, aj v Arménsku sa vďaka organizovanému útoku proti rovnosti šíri myšlienka, že Istanbulský dohovor je v rozpore s ústavou. Minister spravodlivosti Arménska preto požiadal Benátsku komisiu, aby posúdila, či to tak naozaj je. Komisia preskúmala námietky a skonštatovala, že žiadne z ustanovení Istanbulského dohovoru nie sú v rozpore s arménskou ústavou. Naopak, hlavný záväzok Istanbulského dohovoru, ktorým je predchádzať násiliu na ženách a odstraňovať všetky jeho formy už vyplýva z ústavy a ľudskoprávnych zmlúv, ktorých je Arménsko zmluvnou stranou. K tomu, či Arménsko má alebo nemá ratifikovať dohovor, komisia nezaujala stanovisko, keďže ide o suverénny akt štátu. Podľa jej odborného názoru však ratifikácii nestoja v ceste žiadne ústavné prekážky a rozpory.”
Benátska komisia sa zamerala vo svojom stanovisku na päť námietok. Prvou z námietok bolo, že Istanbulský dohovor nie je potrebný. Aký je názor Benátskej komisie?
“Komisia vyhodnotila túto pripomienku ako nerelevantnú, lebo tento argument nesúvisí s ústavnosťou alebo neústavnosťou, ale s tým, či krajina chce alebo nechce dohovor ratifikovať. Ale vyjadrila sa k obsahu. Poukázala na alarmujúce výsledky výskumu FRA, ktoré potvrdili že 1 z 3 žien (spolu asi 61 mil.) v EÚ zažila fyzické a/alebo sexuálne násilie. Pripomenula tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Opuz vs. Turecko, ktorý povedal, ´že otázka domáceho násilia je všeobecným problémom, ktorý sa týka všetkých členských štátov´.
K názorom, že „dohovor je zbytočný, lebo štáty násilie vyriešia v rámci svojej legislatívy“, uviedla, že prítomnosť kvalitnej vnútroštátnej ochrany ľudských práv neznižuje potrebu a význam vonkajšej ochrany. Obidva systémy sa dopĺňajú, nestoja proti sebe. Navyše ratifikáciou dohovoru štáty vysielajú jasný signál, že to s ochranou ľudských práv svojich občianok myslia vážne. Komisia zdôraznila, že dohovor vytvára priestor na spoluprácu krajín. Predstavuje fórum, na ktorom sa môžu radiť, nastavovať výskumy, pomáhať si s príkladmi dobrej praxe a osvedčenými postupmi. Musíme sa všetci spájať, ak chceme násilie poraziť. Neviem, kde sa berie ten namyslený názor, že si vystačíme samy. Vôbec nevieme ženy dostatočne ochrániť, nevieme im poskytnúť pomoc. A namiesto pomoci tu riešime pseudoargumenty.”
(2)(3).jpg)
Ďalšou z námietok bolo nejasné vymedzenie pojmov nachádzajúcich sa v dohovore. Boli to pojmy ako rod, rodová rovnosť, rodovo vymedzené násilie. Ako si dané pojmy komisia vykladá?
“Vo verejnosti sa šíri názor, že dohovor donúti krajiny popierať biologické rozdiely medzi mužmi a ženami, čím dôjde k porušeniu ústav, ktoré uznávajú existenciu dvoch pohlaví (mužov a žien). Poľa Benátskej komisie je však táto interpretácia neopodstatnená. Uviedla, že rod nijako nenahrádza biologickú definíciu pohlavie a že rod slúži zmluvným štátom ako nástroj na kvalitnejšie uplatňovanie dohovoru. Aby som to lepšie vysvetlila, dohovor hovorí o potrebe odstraňovať rodové stereotypy spojené myšlienkou podradenosti žien. Ide napríklad o odstraňovanie presvedčení, že muži majú právo “vychovávať ženy” a používať pri tom násilie (“dal som ti iba jednu výchovnú”), alebo že dievčatá sú menejcennejšie ako chlapci („si iba baba“). Ak v spoločnosti prevláda názor, že „skutočný muž“ je silný a tvrdý, nepriamo vedieme chlapcov k takémuto typu správania. Muži a chlapci si potom môžu potvrdzovať svoju „mužskosť“ násilným správaním voči ženám. Stereotyp, že ženy majú vykonávať neplatené domáce práce, kým muž má finančne zabezpečovať rodinu, prispieva k vzniku ekonomických nerovností a väčšej chudobe žien. V dôsledku toho sú ženy často od mužov ekonomicky závislé a stávajú sa zraniteľnejšími voči násiliu.
Ak teda chcú štáty odstraňovať násilie, musia sa zamerať na jeho príčinu, na rodovú nerovnosť. Preto dohovor definuje pojem - rod. Ten pomáha odhaľovať, ako nerovnosti medzi ženami a mužmi vznikajú a aké majú pre ich život dôsledky. Pojem rod poukazuje na to, že ženy nie sú od prírody podriadené mužom alebo že muži nie sú prirodzene násilní. Pojem rod poukazuje na to, že naše správanie aj postavenie v spoločnosti do veľkej miery ovplyvňuje kultúra a okolie. Rod nám zároveň dáva nádej, že ak sa budeme od malička vychovávať a viesť k vzájomnému rešpektu, úcte a solidarite, môžeme skoncovať s násilím.
Istanbulský dohovor sa teda nesnaží „odstrániť rozdiely“ medzi ženami a mužmi, ani nenaznačuje, že sa muži budú meniť na ženy a naopak. Čo však dohovor vyžaduje, je aktívny boj proti názoru, že ženy a dievčatá sú menejcenné v porovnaní s mužmi. Okrem toho, hoci Istanbulský dohovor uvádza definíciu rod, nevyžaduje od zmluvných strán tohto dohovoru, aby ju zaviedli do svojho právneho poriadku.”
Keď sme pri otázke pojmov: jednou z námietok bolo aj definovanie rodiny. Definuje Istanbulský dohovor rodinné a partnerské vzťahy, prípadne vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia?
“Nie. Nedefinuje. O manželstve sa zmieňuje iba v čl. 37 , ktorý zakazuje manželstvá z donútenia a čl. 32 , ktorý upravuje právne následky takto uzatvoreného manželstva. A preto naozaj nemôže nijakým spôsobom zasahovať do legislatívnej úpravy manželstva.”
Kampaň na podporu Istanbulského dohovoru v roku 2015. Foto - TASR
Mal by Istanbulský dohovor za následok legalizáciu manželstiev osôb rovnakého pohlavia?
“Benátska komisia vo svojom stanovisku upozorňuje, že práve argument o legalizácii manželstva osôb rovnakého pohlavia zohral veľkú úlohu na Slovensku pri odmietnutí návrhu na ratifikáciu. Komisia však výslovne uvádza, že nie je jasné, na akom ustanovení dohovoru je tento názor založený, keďže Istanbulský dohovor sa vôbec nezmieňuje o osobách rovnakého pohlavia. A o sexuálnej orientácii či rodovej identite hovorí iba v súvislosti s princípom nediskriminácie (článok 4 ods. 3). O manželstvo sa zmieňuje iba v súvislosti s nútenými manželstvami (článok 37). A preto štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Istanbulského dohovoru, nie sú povinné legalizovať manželstvo osôb rovnakého pohlavia, a teda nejestvuje žiaden rozpor s arménskou ústavou. A z logiky veci ani s našou.”
Čo znamená princíp nediskriminácie podľa dohovoru?
“Istanbulský dohovor hovorí, že sexuálna orientácia a rodová identita patria medzi zakázané dôvody diskriminácie. Rovnako ako napríklad vek, rasa, príslušnosť k menšinám a podobne. To znamená, že ľuďom nemožno z dôvodu ich orientácie alebo identity odoprieť ochranu pred násilím alebo postavením obete a práva vyplývajúce z tohto postavenia. Benátska komisia skôr vyslovuje obavu, že by bolo protiústavné, ak by to bolo naopak – ak by sme pred diskrimináciou nechránili tak ako ostatných, aj ľudí na základe sexuálnej orientácie či rodovej identity. To by bol problém, lebo všetci sme si rovní.”
V námietkach bola prítomná aj obava, že Istanbulský dohovor zavádza monitorovací orgán s nadmernými právomocami. Konkrétne hovoríme o monitorovacom orgáne GREVIO – skupinou expertov a expertiek pre boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu. Námietka vychádza z obavy, že by mal tento orgán neštandardne široké kompetencie a mohol by zasahovať do suverenity štátov. Je to podľa Benátskej komisie možné?
“Tak toto je úplný nezmysel. GREVIO posudzuje správy o uplatňovaní dohovoru, ktoré vypracúvajú zmluvné strany a predkladajú ich Rade Európy. Následne vypracúva odporúčania, ktoré majú pomôcť efektívnejšiemu napĺňaniu cieľov dohovoru a vedie s krajinami dialóg. Vďaka monitorovaciemu konaniu získajú zmluvné štáty veľmi konkrétne usmernenia „šité na mieru“ konkrétnej krajine, čo umožní efektívne odstraňovať nedostatky, ale to nie je nič nové. Dohovor má napríklad totožný mechanizmus, ako má Dohovor Rady Európy o opatreniach proti obchodovaniu s ľuďmi, ktorý Slovensko ratifikovalo už v roku 2007. Zaujímavé, že toto nikomu neprekáža. Istanbulský dohovor v tejto oblasti v zásade iba kopíruje model známy z iných ľudskoprávnych dohovorov Rady Európy. Niekomu prekáža, že dohovor v osobitnom dodatku zakotvuje výsady a imunitu členiek a členov GREVIO. Ale to je len preto, lebo dohovor je otvorený aj nečlenským štátom Rady Európy. Neexistuje teda de facto, nieto de jure, odovzdanie štátnej suverenity externému orgánu Istanbulského dohovoru.”
Poslednou z námietok je obava z toho, že by Istanbulský dohovor zavádzal nové povinnosti v azylovom práve. Zavádza možnosť, že by bolo násilie páchané na ženách jedným z dôvodov, na základe ktorého bude možné človeku udeliť azyl, resp. priznať štatút utečenca či utečenkyne. To už ale je súčasťou záväzku v rámci Ženevského dohovoru vo vzťahu k postaveniu utečencov, čo znamená, že táto povinnosť už pre nás platí. Znamená to, že je v tejto veci dôvod na obavy?
“Vôbec nie. Opäť, aj toto je jeden z argumentov, kde naozaj nechápete, kde sa vzal. Benátska komisia tiež poukazuje na to, že tzv. „nové prvky“ ktoré má Istanbulský dohovor zaviesť – možnosť, že násilie páchané na ženách bude považované za jeden z legálnych dôvodov prenasledovania, na základe ktorého bude možné človeku udeliť azyl resp. priznať štatút utečenkyne či utečenca – sú už súčasťou záväzku, ktoré členské štáty majú – a to v rámci Ženevského dohovoru z r. 1951 vo vzťahu k postaveniu utečencov. A ako to dokazuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, aj v rámci Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (1950). Istanbulský dohovor iba v rovnakom duchu vyzýva štáty, aby uznali, že ženy môžu čeliť určitým typom prenasledovania, ktoré sa ich osobitne týkajú (napr. znásilnenie, mrzačenie pohlavných orgánov). Preto sú podľa Benátskej komisie obavy z toho, že ratifikácia Istanbulského dohovoru zakladá nové povinnosti vo vzťahu k azylovému právu neopodstatnenými.”
Akým spôsobom sa môže toto rozhodnutie dotknúť krajín, ktoré odmietajú dohovor ratifikovať a odvolávajú sa na to, že je v rozpore s ich ústavou, akou je napríklad aj Slovensko?
“Názory, pripomienky, resp. návrhy obsiahnuté v záverečnom stanovisku Benátskej komisie nie sú pre Arménsko záväzné, ale majú vysokú odbornú úroveň a sú chápané ako nestranný názor nezávislých expertov a expertiek prispievajúci k zlepšeniu úrovne predloženého ústavného alebo zákonného textu. V ich dôsledku sa štát môže vyhnúť závažným vnútroštátnym či medzinárodným problémom, k vzniku ktorých by mohlo dôjsť v dôsledku nutnosti rešpektovať neštandardnú ústavnú alebo zákonnú normu.
Toto rozhodnutie by mohlo upokojiť ľudí, ktorí verili interpretáciám o rozpore s ústavou. A podporiť korektné informovanie o dohovore. Generálna tajomníčka Rady Európy Marija Pejčinović Burić v súvislosti s ním uviedla: „Toto (stanovisko) je dôležité nielen pre Arménsko, ktoré sa môže suverénne rozhodnúť, ako bude ďalej postupovať s ratifikáciou, ale rovnako aj pre iné krajiny, ktoré čelia strachu z mylných predstáv o dohovore. Dohovor je o boji proti násiliu páchanému na ženách – nič viac a nič menej“.
