O Dohovore Rady Európy o predchádzaní násilia na ženách a domáceho násilia a boja proti nemu (Dohovor) sa už toho hodne popísalo a ešte viac narozprávalo. Debata sa z odbornej diskusie – ktorá sa o dohovore vlastne nikdy neviedla – presunula do úrovne konšpirácií a šírenia mýtov, ktoré sa zjavne neúspešne snažíme korigovať. (tu a tu). 

Čo sa udialo po ratifikácii?

Od roku 2011, kedy bol dohovor podpísaný a krajiny začali s jeho ratifikáciou a implementáciou, máme už dostatok dôkazov o tom, čo dohovor prináša. V tomto článku sa chcem venovať skôr tomu, čoho sa obávajú odporcovia dohovoru na Slovensku. 

Najčastejšie počúvame o tom, že zavedením „gender ideológie“ (nech je to už čokoľvek) by sa krajina zaviazala k legalizácii zväzkov rovnakého pohlavia. Keď sa však pozrieme na zoznam krajín Rady Európy, vidíme, že krajiny ako Albánsko (ratifikácia 2014). Bosna a Hercegovina (2014), Gruzínsko (2017), Severné Macedónsko (2018), Rumunsko (2016),  Srbsko (2014) a Turecko (2014) doteraz nezaviedli legalizáciou zväzkov rovnakého pohlavia a nikto ich k tomu ani na základe dohovoru nevyzýva. Väčšina krajín EÚ uznáva manželstvá alebo partnerstvá párov rovnakého pohlavia, ti však boli zavedené pred ratifikáciou dohovoru. Ak sa na Európskom súde pre ľudské práva objavia prípady žiadajúce uznanie takýchto zväzkov, nikdy sa to nedeje na základe Istanbulského dohovoru, ale na základe porušenia práva na rodinný život, ktorý je zakotvený v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý sme ratifikovali v roku 1993 (pozri publikácia Rady Európy).

Úrad vlády ČR si dal vypracovať analýzu vplyvu Istanbulského dohovoru v krajinách, ktoré ho ratifikovali a  prešli monitorovacím procesom výboru GREVIO (alebo Výbor zmluvných strán). Pozrime sa teda na tie citlivejšie články, ktorých sa časť politikov a verejnosti obáva, ich dosah v rôznych krajinách a prístup monitorovacieho mechanizmu (GREVIO) k nim.

 

Čl.6 Rodovo citlivá politika

„Zmluvné strany sa zaväzujú začleniť rodovú perspektívu do implementácie a vyhodnocovania vplyvu ustanovení tohto dohovoru a podporovať a efektívne uplatňovať politiku rovnoprávnosti medzi ženami a mužmi a emancipácie žien.“

GREVIO sa čl. 6 Dohovoru zásadnejšie nevenuje. Odporúčania navrhnuté zo strany GREVIO smerujú k väčšiemu dôrazu na rôzne formy násilia na ženách (nad rámec domáceho násilia) ako je znásilnenie či sexuálne násilie (Albánsko, Čierna Hora), k väčšiemu dôrazu na odstraňovanie postojov verejnosti ospravedlňujúce prijateľnosť násilia v rodine (Albánsko) či k pokračujúcemu zohľadňovanie špecifických potrieb žien v rámci azylového konania (Švédsko, Čierna Hora). 

ČL. 12 Všeobecné záväzky

„Zmluvné strany prijmú potrebné opatrenia na účel podpory zmien v spoločenských a kultúrnych modeloch správania sa žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na myšlienke podradenosti žien alebo na stereotypných roliach žien a mužov.“ (alebo ohrozenie Veľkonočnej šibačky)

GREVIO plnenie čl. 12 a 13 venuje relatívne veľkú pozornosť. Svoje odporúčania zameriava predovšetkým na zameranie kampaní na zraniteľné skupiny osôb (napr. seniorky či osoby z etnických menšín), informovanie o vplyvoch domáceho násilia na deti či väčší dôraz na sexuálne násilie, vrátane znásilnenia. Niektorým krajinám (Albánsku a Čiernej Hore) GREVIO tiež odporúča uznať, že nerovnosti medzi ženami a mužmi sú jednou z hlavných príčin násilia na ženách a zamerať sa na pretrvávajúce škodlivé stereotypy vo vzťahu k ospravedlňovanie tohto násilia. GREVIO v tejto súvislosti požaduje, aby kampane zohľadňovali rodový základ násilia páchaného na ženách a domáceho násilia, aby napr. OČTK neznižovali domáce násilie len na manželskú hádku, aby nedávala spoločnosť prednosť udržaniu rodine pred ochranou obetí a detských svedkov a aby obete boli viac motivované vyhľadávať pomoc.

Konkrétne zameranie, intenzitu alebo formu kampaní GREVIO, ani Výbor zmluvných strán vo svojich odporúčaniach nezmieňujú. V tomto zmysle vyhodnotenia čl. 12 a 13 nijako nevybočuje z obdobných hodnotením medzinárodných orgánov v iných oblastiach (napr. Výboru OSN pre odstránenie všetkých foriem diskriminácie žien). V tomto kontexte je vhodné pripomenúť, že článok. 12 Dohovoru je prakticky totožný s čl. 5 písm. a) Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien a že teda skúmané štáty s zaviazali potláčať rodové stereotypy vo svojich právnych poriadkoch minimálne od začiatku 80. rokov minulého storočia.

K potieranie rozdielov medzi ženami a mužmi teda GREVIO štáty nevyzýva. Odstraňovanie rodových stereotypov a zvykov spojených s nadradenosťou mužov GREVIO odporúča realizovať v kontexte ospravedlňovanie násilia na ženách. Ide teda o odstraňovaní tých rodových stereotypov, ktoré vedú alebo prispievajú k domácemu násiliu a násiliu na ženách.

Článok 14 - Vzdelávanie 

„Zmluvné strany prijmú , ak je to primerané, potrebné kroky na to, aby sa do oficiálnych študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania začlenili študijné materiály týkajúce sa problematiky rovnoprávnosti mužov a žien, nestereotypných rodových rolí, vzájomného rešpektu, nenásilného riešenia konfliktov v medziľudských vzťahoch, rodovo podmieneného násilia na ženách a práva na nedotknuteľnosť osoby, ktoré sú prispôsobené vyvíjajúcim sa schopnostiam žiakov.“

Zmluvné strany aj GREVIO venujú čl. 14 relatívne veľkú pozornosť a dostatočné vzdelávanie o rodovej rovnosti a násilia na ženách považujú za dôležitú súčasť plnenie dohovoru. Z uvedeného prehľadu tiež vyplýva, že v jednotlivých krajinách sa obavy z dopadov čl. 14 nenapĺňajú. Konkrétny obsah aj formu vzdelávania si volia štáty samy. Výbor zmluvných strán v súvislosti s čl. 14 neadresoval žiadnemu štátu odporúčania. GREVIO sa v niektorých prípadoch zaoberalo obsahom vzdelávania, ale jeho odporúčania bola formulovaná relatívne všeobecne - napr. doplniť téma sexuálneho násilia do existujúceho obsahu sexuálneho vzdelávania (Albánsko, Portugalsko) či doplniť zameranie na práva žien a prevenciu rodovo podmieneného násilia do osnov pre základné a stredné školy (Dánsko). Často sa tiež objavuje odporúčanie rozšíriť už existujúce výukové materiály a iniciatívy tak, aby bolo zabezpečené ich plošné využívanie. Z niektorých príkladov výučbových materiálov je zrejmé, že neusilujú o potieranie (biologických) rozdielov medzi ženami a mužmi, ale napr. o vysvetľovanie, že dievčatá (rovnako ako chlapci) sa môžu venovať napr. prírodovedeckým odborom či technickým záujmom. Dôraz je však vždy kladený na rodovú rovnosť v kontexte prevencia násilia na ženách a domáceho násilia.

Zhrnutie

V praxi skúmaných štátov, ani odporúčaniach GREVIO sa najčastejšie obavy nenapĺňajú. Vo vzťahu k politikám zohľadňujúcim rodovú rovnosť (čl. 6 Dohovoru) štáty nepodnikajú kroky k zavedeniu tzv. gender ideológie či k potieranie biologických rozdielov medzi ženami a mužmi. Naopak, zo štátnych správ o plnení Dohovoru a z odporúčaní GREVIO je zrejmé, že zmyslom rodového hľadiska nie je odstraňovanie biologických rozdielov medzi ženami a mužmi, ale naopak zohľadňovanie biologických a sociálnych špecifík oboch pohlaví. Najčastejšie štáty informujú o azylovom konaní, v ktorom rodové hľadisko chápu ako zabezpečenie bezpečia a súkromia ženám (oddelené toalety, sprchy a ubytovanie a právo na výber pohlavia tlmočníka či tlmočníčka).

Rovnako z odporúčaní GREVIO je zrejmé, že rodovým hľadiskom rozumie zohľadňovaní špecifických potrieb a životných skúseností žien (a mužov) a nie ich potláčanie. 

Stanovisko Benátskej komisie

Ďalšie odborné právne stanovisko  vyvracia lži šírené voči dohovoru. Arménsko sa v súvislosti s procesom ratifikácie Istanbulského dohovoru obrátilo na Benátsku komisiu pri Rade Európy (Komisia), zloženú z odborníčok a odborníkov na medzinárodné a ústavné právo. Arménsko má totiž v ústave definované manželstvo ako zväzok muža a ženy (obdobne ako Slovenská republika) a odporcovia Dohovoru – rovnako ako u nás – argumentovali jeho údajnou protiústavnosťou. 

Benátska komisia vo svojom stanovisku vyjadruje počudovanie, odkiaľ sa berú pomerne široko rozšírené názory odporcov Dohovoru, že tento by po ratifikácii nútil krajiny legalizovať rovnakopohlavné zväzky. Dohovor totiž neobsahuje žiadnu definíciu rodiny alebo vzťahu osôb rovnakého pohlavia a manželstvo spomína len v kontexte nútených manželstiev, ktoré sú formou násilia na ženách a aj u nás trestné.  Komisia teda uzatvára, že Dohovor nijakým spôsobom neodporuje ústavnej definícii manželstva ako zväzku muža a ženy, ani nezaväzuje štáty legalizovať manželstvá osôb rovnakého pohlavia.

Ďalej sa v stanovisku doslova píše: „Tvrdí sa, že zavedením konceptu rodu Istanbulský dohovor popiera existenciu prirodzených biologických rozdielov medzi ženami a mužmi. Istanbulský dohovoru má vraj byť  trójskym koňom takzvanej rodovej ideológie, ktorá sa snaží úplne zmeniť kultúru národných štátov a prinútiť ich poprieť biologické rozdiely medzi mužmi a ženami. Istanbulský dohovor by mal byť údajne v rozpore s národnými ústavami, ktoré uznávajú existenciu dvoch pohlaví (mužov a žien).Táto interpretácia však nie je opodstatnená….. Kým predchádzajúci termín (pohlavie) sa týka biologickej reality, rod sa v súlade s definíciou uvedenou vyššie vzťahuje na sociálne očakávania spojené s touto realitou. Zámerom tejto „sociálnej“ definície nie je nahradiť biologická definíciu. Okrem toho, hoci Istanbulský dohovor poskytuje definíciu „rodu“, nevyžaduje, aby štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zaviedli túto definíciu do svojho právneho poriadku.“

Benátska komisia teda priamo vyvracia to, čím Kuffa a spol.  strašili ľudí v kostoloch a politikov v parlamente. 

Čo zjavne týchto dvoch irituje najviac, je koncept rodovej identity, ktorá sa u niektorých (transrodových) ľudí nezhoduje s ich biologickým pohlavím. Dohovor v hlavnom texte ani vo výkladovej správe nevyžaduje prijať opatrenia pre transrodové osoby, a už vôbec nie „nadpráva“. Rodovú identitu, transrodovosť a sexuálnu orientáciu spomína len v kontexte zákazu diskriminácie, pričom takéto ustanovenie je už súčasťou slovenskej legislatívy ( viď Antidiskriminačný zákon).

Paradoxom je, že Antidiskriminačný zákon, ktorý od začiatku obsahuje zákaz diskriminácie aj z dôvodu rodovej identifikácie, bol prijatý pri našom vstupe do EÚ v roku 2004. Rodovú terminológiu vrátane konceptu rodovej identity máme teda v našej legislatíve už 15 rokov, a to aj v iných zákonoch. Istanbulský dohovor teda neprináša pre nás v tejto oblasti nič nové a tí, čo tvrdia opak, jednoducho klamú. Smutné je, že v konečnom efekte na to doplácajú ženy a ich deti, ako aj ďalšie obete domáceho násilia, ktorým mohol dohovor pomôcť.