|
Našli sme si casa particular v Santa Lucia, mini mestečku blízko pláže Cayo Jutia. Akože reálne kubánska dedina, taká, kde sa zdravíte zo slušnosti. Do pol hodiny dedina vedela, že prišli turistky a bývajú v dome u Polla. Pýtame sa domáceho, ako sa dostaneme na miestnu pláž. Hneď prevracia oči, kam to chceme ísť. Pláž totiž nie je pekná. Ale my, po týždni cestovania naprieč Kubou, sme chceli cítiť aspoň na chvíľu vôňu mora. Pláž Cayo Jutia sme nestíhali. Bolo popoludnie a na Kube sa rýchlo stmieva. Tak nám vysvetlil cestu.
Ideme podľa inštrukcií. Vraj keď uvidíme most, máme cez neho prejsť. Jeden sme našli, ale pre mňa nesplňal podmienky mosta. Veď ledva držal po kope. Usúdili sme, že treba ísť ďalej. Pokračovali sme po ceste, až sme sa dostali do stráženej továrne na spracovanie olova. Akurát, že ju nikto nestrážil a my sme nevedeli, že tam nemôžeme vstúpiť. Po chvíli vybehla strážnička, pomerne zaskočená, čo tam robíme. Hovoríme jej, že chceme ísť na pláž. Schuti sa zasmiala, že to tu nie je a máme sa vrátiť a prejsť po moste. Áno, po tom, čo držal pokope len zo zvyku.
Foto - autorka
Eva, ako tá statočná sa po ňom prešla. Ja, ako tá bratislavská pipina, som dostala blok, a hovorím, že ani bohovi cez to neprejdem. V tom sa zjavil Pincho. Vysoký Kubánec, ktorý mi pomohol prejsť cez most. Nonšalantne som mu poďakovala za pomoc. Keď zistil, že chceme isť na miestnu pláž, tak sa, síce už nie tak schuti ako stážnička, zasmial. Mysleli sme si, že jeho pomoc končí po tom, čo ma dostane na druhú stranu "mosta". Neskončila. Rozhodol sa, že nás odprevadí až k pláži.
Včera na besede pre študentov žurnalistiky UK riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti Ján Orlovský hovoril, že podľa prieskumov približne 80% Slovákom neverí ľuďom. Tak v tom momente som bola tých 80% a pomyslela som si: Pánabeka, on nás tu teraz zakileruje, zakope pri továrni na olovo a nikto nás nenájde. Aby som dokreslila situáciu a pochopili ste moje obavy. Boli sme ďaleko od ľudí z dediny, vedľa v prístave navážali kontajnery na veľkú nákladnú loď. Okolo len húštiny kríkov a rozpadnutá budova, ktorá kedysi asi slúžila na milostné radovánky. Do toho dve pošahané turistky a Pincho, ktorý so sebou niesol voľajaké drevené konštrukcie (neskôr vyskytlo, že to berie domov a bude z toho dom pre zajaca)
V hlave som si prechádzala hmaty na sebeobranu z filmov a premýšľala, ako by som ho vedela zneškodniť. Mali sme so sebou sprej na komáre, tak mi napadlo, že to mu nastriekam do očí, keď bude najhoršie.
Potom taktika, že násilníka treba rozptýliť, tak sme sa začali pýtať na rodinu a čo najviac vyzvedať. Tak sme ho zahrnuli otázkami, čo robí, s kým žije a tak. Pincho pokojne odpovedal a kráčal s nami asi dva kilometre k pláži. Niekedy sme len tak mlčali a kráčali. Cesta bola kubánska, čo znamená, že sa niekedy nedalo prejsť bez toho, aby sme vošli do mláky. Eva s Pinchom sa vyzuli a kráčali ako praví kubánci. Ja som opäť robila divadlo, lebo kamienková cesta ma hrozne šteklila na chodidlách. Navyše v tých mlákach plávali aj mini kraby. Pincho opäť pomohol, išiel napred, odplašil krabov a mne podal ruku, aby som mohla prejsť.
Foto - autorka
Prišli sme na pláž. Nedalo sa tam kúpať. Kvôli prístavu a neďalekej turisticky známej pláži tam sú vždy naplavené tisícky rias. Avšak pláž bola aj tak čarovná. Chodia tam len rybári. Toľko mušli som nikdy nevidela. Pincho nám vysvetlil, že dierky v zemi sú pre väčších krabov, ktorý tam bývajú. Sedeli sme chvíľu, napili sa vody, ponúkla som ho raw tyčinkou. On pustil z telefónu hudbu. Boli sme na opustenej pláži s neznámym mužom. Mužom, ktorý nebol otravný, nemal žiadne postranné úmysly. Iba nás chcel odprevadiť k pláži, ktorú by sme pravdepodobne nenašli. Naučil nás, že concha je mušľa a cangrejo je krab. Smiali sme sa, lebo sme si to nevedeli zapamätať a stále sa ho pýtali, že ako sa povie ten krab? Ukázal nám pancier z langusty....
Nezištná pomoc od Kubánca. Totiž s tou sa stretnete na Kube pomene. Hlavne, keď ste turistami a chcú na vás zarobiť pokojne iba tým, že vám poradia cestu.
Pozerala som sa na to more a prišlo mi to neuveriteľné. Aj teraz, keď píšem, iba krútim neveriacky hlavou. Na Pincha budem spomínať ešte dlho. Ako na kubánca, hádam jediného introverta na ostrove, ktorý pomohol len tak dvom cestovateľkám.
