|
Váš otec bol filozof, mama je filologička, vy ste vyštudovali bábkoherectvo na DAMU v Prahe, ale nikdy ste sa mu nevenovali. Prečo ste sa rozhodli pre herectvo?
“Odjakživa som chcela byť herečkou, nikdy som nemala obdobie ako iné deti - chcem byť doktorkou, učiteľkou, pilotom, smetiarom. Môj drahý otec, keď videl môj eminentný záujem, od malička ma k divadlu viedol a vychovával. Od neho som sa najviac naučila. Bol v tomto smere a v umení vôbec neuveriteľne vzdelaný. Bábkarinu som vyštudovala, pretože som sa nedostala na VŠMU a za túto z núdze cnosť som vďačná Bohu. Skvelá škola a nádherné štyri roky v Prahe.”
Ako činoherná herečka ste pôsobili v Teatro Tatro a v trnavskom divadle. Neskôr ste s rodinou odišli do Kanady. Aj tam ste ostali herectvu verná, hoci ste do cudzej krajiny prišli po tridsiatke a reč ste ovládali s prízvukom. Ako sa dokáže herečka presadiť v cudzom štáte?
“Hneď ako som prišla do Kanady, začala som pracovať v československom Novom divadle v Toronte, neskôr v Torontskom slovenskom divadle a, samozrejme, pri filme. V Toronte je veľa vynikajúcich hercov s výbornými školami z východnej Európy, čo majú slovanský akcent. Je ťažké sa presadiť, jedným slovom neživilo ma to úplne.”
Herečka Zuzana Martinková. Foto - Michaela Machanová
Dostali ste sa aj do kanadských hereckych odborov, aké zložité to je?
“Veľmi ťažké. Musela som zhromaždiť veľa materiálu o mojej profesionalite na Slovensku. Preložiť diplom z DAMU, list od profesionálneho režiséra, ktorý so mnou roky pracoval, ako certifikát a záruku, že som skúsená profesionálka. Ďalšia vec, ktorá vôbec nie je jednoduchá je, aby si vás všimol čo najlepší agent a začal vás predávať. Zlý agent je nahovno (smiech).”
Hneď na začiatku ste sa objavili v reklame a fotil vás aj svetoznámy fotograf. Ako vám to ovplyvnilo život?
“Mala som dvakrát veľké šťastie. Prvýkrát, keď som vyhrala konkurz, ktorý bol obrovský, a dostala som krásnu rolu v reklame. A druhýkrát, keď som stretla Yuria Dojca. Hneď po našom zoznámení, asi po dvoch vetách, povedal: “Ja ťa chcem fotiť.” Fotili sme spolu niekoľko rokov, rôzne komerčné a umelecké projekty, a dúfam, že ešte budeme, vždy máme nejaké spoločné nápady v hlave. Jurij fotil aj môjho otca, keď bol v Kanade. Martinkovci majú také veľké fotogenické hlavy, zak asi preto (smiech).”
Ako vnímajú vek herečky na Slovensku a v Kanade, rozhoduje to?
“Nemyslím si, že vek rozhoduje. Pre každú vekovú kategóriu sú pre ženy - herečky pekné role. Keď má niekto pocit, že je takých úloh málo, môže si ich napísať sám ako my dve s Oľgou Belešovou v divadelnej komédii Baby na palube.”
Hovoríte, že sa v Kanade nedalo vždy uživiť herectvom, robili ste aj asistentku v zubnej ambulancii. Ako ste to zvládali?
“Pracovala som v rôznych profesiách, musela som sa zaradiť do pracovného procesu, aby som sa naučila jazyk. Najviac som sa naučila v zubnej ambulancii, táto robota zubnej asistentky ma veľmi bavila, zďaleka nie však tak ako herectvo.”
Čím vás Kanada oslovila najviac?
“Sociálnym systémom, medziľudskými vzťahmi, multikulturalizmom. Ľudia sú tam k sebe milí, usmievajú sa. “
Dnes Kanadu poznáme ako prvú krajinu na svete, kde sedí rovnaký počet mužov a žien vo vláde. Premiér Justin Trudeau je liberál a feminista, ktorý vítal na letisku prisťahovalcov. Ako ste to vnímali ako Slovenka z krajiny, kde si zatiaľ neužívame ani takú mieru rodovej rovnosti ani prístup k migrantom?
“Ani si netrúfam odhadnúť ako dlho na Slovensku bude trvať, kým tu bude taká spravodlivosť, tolerancia, sociálne zabezpečenie pre občana ako v Kanade. Chvalabohu, mladí ľudia môžu cestovať a spoznávať, ako to klape v iných, vyspelejších krajinách. Hádam to tí mladí ľudia prinesú aj k nám, že sa novinári nebudú báť písať a nikto sa nebude zaoberať farbou pleti, pohlavím a sexuálnou orientáciou spoluobčanov. V Kanade nikoho netrápi váš politický názor, vierovyznanie, farba pleti a sexuálna orientácia. Tam je neslušné sa na takéto veci čo i len opýtať. Jednoducho, maximálna tolerancia.”S Oľgou Belešovou na Slovensku robíte úspešnú ženskú divadelnú komédiu Baby na palube? Zaujímajú vás ženské témy?
“Samozrejme, veď sme ženy. Naše predstavenia poukazujú na rôzne neduhy v spoločnosti, napríklad domáce násilie, nesebakritickosť, sebaklam, netrpezlivosť k deťom.”
Zuzana Martinková a Oľga Belešová. Foto - Michaela Machanová
Baby na palube sú o ženách na materskej. Aké sú slovenské ženy na materskej? A dá sa o nich vtipkovať ako to robíte v šou?
“Všetko sa dá brať aj z humornej stránky, aj materská dovolenka. Nemyslím si, že by sa dnes nejako extra líšili ženy na materskej dovolenke na Slovensku napríklad od tých v Kanade. Len si treba nájsť trochu času pre seba, na jóga, na babinec atď.”
Aké máte ohlasy na šou - v Bratislave a mimo nej?
“Všade rovnaké. Poviem tak - nad pomery. Nečakali sme s Olinkou, že to bude až také úspešné. Stalo sa nám, že sme sa po predstavení obe spontánne od radosti rozplakali. To, čo bol za “rachot” v jednej sále cez klaňačku, sa nedá opísať. Zhodli sme sa už viackrát, že pre toto sa oplatí žiť, keď diváci odchádzajú šťastní, pobavení. Čo je tiež prekvapujúce, že sa muži bavia vedno so ženami.”
V projekte Baby na palube ste mohli predviesť svoj komediálny talent, ale aj ste hru písali. Čo bolo pre vás väčšou výzbou?
“Samozrejme, písanie. Predtým som to nikdy neskúšala.”
Kde si môžeme šou pozrieť najbližšie?
“Najbližšie hráme 28.9 v Košiciach, 29.9. v Trebišove a 29.10 v Malackách.”
Dnes fungujete na diaľku, častejšie dochádzate za prácou na Slovensko, manžel a syn fungujú v Kanade. Čo to všetko obnáša?
“Už nedochádzam za prácou na Slovensko, ja už v Bratislave žijem. Chodievam do Kanady na Vianoce a keď si to pri pracovných povinnostiach môžem dovoliť. Manžel a syn chodia cez prázdniny, tak ako sa im dá. Manžel tam pracuje a syn Martin študuje vysokú školu. Je to náročné, tá diaľka. Bohu vďaka za skype a telefóny. “
