Na dovolenku na Francúzsku riviéru sa Mária Danthine-Dopjerová veľmi tešila, že si od dennodenného stresu oddýchne spolu so svojimi troma deťmi a manželom. Keď sa ich vysnívaná dovolenka chýlila ku koncu, v Nice do zabávajúceho sa davu ľudí napálil kamiónom francúzsky Tunisan a zavraždil viac ako 84 ľudí, z toho 12 detí. Desiatky sú zranení. Tretina obetí boli moslimovia. Na promenáde ostala krv po obyvateľoch z 19 krajín. Mária prišla v týchto dňoch do rodných Piešťan.
Kde vás presne správa z Nice zasiahla?
„Boli sme na Azúrovom pobreží na polostrove Giens a deň predtým sme boli v Saint Tropez. Celý čas som na tom myslela, že ten prístav je tak prepchatý ľuďmi, že keby toto chcel nejaký blázon využiť, tak tu má hneď 500 obetí naraz. Strach som mala aj tam. Niektoré letoviskách sú veľmi plné. Myslela som na to a deň potom sa to stalo.“
Ako informáciu o vyčíňaní teroristu zoberú na vedomie ľudia, ktorí vo Francúzsku žijú dlhé roky bezprostredne po zverejnení ? Čo vtedy cítiš?
„Zatiaľ sme to, našťastie, vždy zistili cez internet. Dokonca teraz sme sa to dozvedeli tak, že mi prišla SMS-ka zo Slovenska od kamarátky. Ráno sa pozerám na mobil a tam, či sme v poriadku. Hneď som manželovi povedala, že nech pozrie na internet, či sa niečo nestalo, lebo mi píšu zo Slovenska. Po pár sekundách povedal, že bol útok v Nice, vyše 80 mŕtvych. Potom sme sa snažili čo najviac zorientovať, čítali sme správy a články na internete.“
Ako informáciu zoberie Slovák ďaleko od tej hrôzy viem, ale ako informáciu o terorizme zoberie človek, ktorý v tej krajine žije a vychováva deti?
„Boli sme na dovolenke a nie v práci, kde denne o takýchto veciach diškurujeme. Nerozoberali sme to s ľuďmi z vonku. Celkovo to ale ľudí už nanešťastie až tak neprekvapí. Ten šok tam je, aj emócie. S manželom to už nemáme ani silu analyzovať. Nie je na to slov, aj bez slov vieme, aký strach denne prežívame, bojíme sa o deti, ich budúcnosť. Deťom sme to museli povedať opatrne, lebo to už vnímajú a veľa o terorizme počujú. Strach je totiž vo Francúzsku všade prítomný. Miestni však už na druhý deň naplnili pláže. Aj naša dovolenka a aktivity pokračovali ako dni predtým, naďalej sme chodili na trh, na pláže, loďou na okolité ostrovy Na nasledujúci deň sa večer vedľa nás na pláži rozložila skupina štyroch párov s deťmi, jedny dokonca s rozkladacou postieľkou. Priniesli si pizzu, nádobu s ľadom, deti behali, dospelí sa rozprávali Cítila som z nich silu chcenia žiť v slobode, ako vo Francúzsku žijeme. Tá vo Francúzoch stále je. Skôr mám pocit, že sa oslabuje iba turizmus z vonku, ale v rámci Francúzska ostáva život ako predtým. Terasy sú stále plné, aj promenády, aj pláže, aj prístavy. To sa nezmenilo. Cítiť to bolo aj v Paríži po útokoch, že aj v bolesti a šoku ľudia mali v sebe hneď silu zaplniť ulice a žiť ďalej a dokázať, že život ide ďalej.“
Sú Slováci, ktorí po útokoch dovolenku v Nice zrušili.
„Úplne to chápem, lebo vidím rozdiel, ako vnímate problém z vonku a ako my zvnútra. Zvonka je strach vždy väčší, lebo si to neviete predstaviť. Keď ste na danom mieste, tak život nepustí, treba ísť ďalej a najlepšie tak, ako predtým. Odmietnuť obmedzenia svojej slobody a životného štýlu. Chápem však ten strach zvonka. Ani ja by som asi nešla na dovolenku na miesto, kde sa odohralo niečo veľmi tragické a smutné, pretože to miesto tou atmosférou hrôzy ešte dýcha. Naozaj treba smútku nechať čas. Nechať to bolieť. A bolí to veľmi.“
Ľudia na bicykloch na bulvári Promenade des Anglais pád dní po útoku v Nice.
Kedy sa po takýchto útokoch dokážu ľudia na terasách zasmiať?
„Francúzi sú veľmi solidárni. Aj v bolesti, tragédiách, či už v Paríži, alebo v Nice má človek pocit, akoby sa to osobne dotklo každého jedného Francúza. Keď sme sa na druhý deň vracali z dovolenky autom, tak po celej diaľnici naprieč Francúzskom boli na všetkých svetelných paneloch, ktoré inak informujú, že má vodič piť alebo každé dve hodiny zastaviť, iba nápisy, že sme solidárni s Nice. Motto Francúzskej republiky Liberté, égalité, fraternité. Sloboda, rovnosť, bratstvo. Po celom Francúzsku. Človek cítil, že každé jedno auto na to myslí. Hlavne mladí odmietajú strach a obmedzenia. Hovoria, ale my musíme žiť! Postupom času sa na ulice vždy vráti aj smiech.“
Priznala si sa mi, že od útokov na vydavateľstvo Charlie Hebdo, si pravidelne poplačeš. Či v Paríži, či Piešťanoch. Asi sa v tých emóciách predsa len u teba niečo zmenilo.
„Nepripisovala by som to atentátom a tomu, čo sa vo svete deje. Skôr, že už som matka, mám tri deti a vekom asi človek prežíva veci inak. Máte viac zodpovednosti a potenciálneho strachu. Aj nebezpečenstvo vnímame inak, ako keď máme dvadsať. Keď sa to stane, všetko si to predstavím, aký dopad by to malo na mňa, na moje deti, rodinu, priateľov. Často si predstavujem tú mamu, ktorá prišla o dieťa alebo rodičov, ktorých deti boli so starou mamou na Promenade des Anglais. Do veľkej miery sa dokážem do toho vcítiť, akú neskutočnú bolesť to prináša.“
Aj vy ste doma po všetkých teroristickým útokoch zmenili to, že už neodchádzate z domu v chvate bez pozdravu?
„Deti to tak našťastie neprežívajú. Majú ešte v sebe bezstarostnosť, aj keď vedia, čo sa deje. Ale áno. Myslím už na to každé ráno, lebo chodia do veľkej školy, kde je veľká koncentrácia žiakov, študentov, pedagógov a pri škole rodičov. Každý deň som v metre skoro dve hodiny, čiže si to riziko už uvedomujem, že v akomkoľvek momente sa môže niečo stať, čo môže byť pre niekoho z nás definitívne.“
Na čo myslíš, keď sa v metre vezieš ? Myslíš na teroristov?
„Neviem, či to je tým, že ráno je ešte človek taký čerstvý, ale ráno mám väčší strach ako večer, a myslím na možný útok. Niekedy intenzívnejšie, niekedy menej. Niekedy sa viac obzerám po ľuďoch, či niekde nevidím väčšiu batožinu. Dokonca, keď vidím veľmi veľký ruksak a vyhlásim si ho sama pre seba za podozrivý, tak aj vystúpim a počkám si na ďalšie metro. Snažím sa s tým bojovať a odpútať sa od toho, ale stáva sa mi to často. Viem, že takto žije veľa Parížanov. Snažím sa v metre čo najviac čítať.“
Zužujú vo Francúzsku obyvatelia problém terorizmu na skupiny moslimov?
„Nemám pocit, že to vo Francúzsku tak globalizujeme ako na Slovensku. Naozaj to u nás berieme veľmi individuálne. Je to o danom človeku, o jeho výchove, o stratených životných cestách , o radikalizácii, o nevyriešených spoločenských problémoch, problematických štvrtiach, ale rozhodne sa na Araba, Alžírčana, či Američana nepozerá tak, že ty si taký, lebo si z tej krajiny, si z toho náboženstva. Žijeme v symbióze v zamestnaní aj školách. Máme silné priateľstvá s veriacimi, aj neveriacimi, s moslimami, aj arabmi a rozumieme si. Aj deti majú kamarátov moslimov a tie kamarátstva sú skutočne veľmi silné a priame. Takže som presvedčená, že je to o výchove, vzdelaní, čo si človek odnesie z rodiny a v akom spoločenskom prostredí vyrastá.“
Premiér Fico verejne prezentuje názor, že moslimov na Slovensku treba sledovať. Sedíme v Piešťanoch, preplnených arabskými turistami s rodinami a nemám pocit, že by sa ich tu obyvatelia báli.
„Je tu veľa Arabov. Miestni hovoria, že ich je čoraz viac. Napriek tomu sa všetci cítia bezpečne. Je to taký paradox, že nikto z Piešťancov nemá pocit, že by sa tu niečo mohlo stať. Spolužitie Arabov a miestnych je úplne bezproblémové. Miestni aj arabskí kúpeľní hostia však žijú pomerne oddelene. Aj podniky akoby sa rozdelili na arabské a miestne. Miestni ich rešpektujú, lebo sem prinášajú značné peniaze, ale nekomunikujú s nimi.“
To je podobné, ako keď Slovák zruší dovolenku vo Francúzsku po Nice a nahradí ho dovolenkou v moslimskej krajine.
„To je naozaj paradox. Vo Francúzsku žijem v strachu a tu ľudia hovoria, že sa cítia bezpečne. Keď som však ja tu na slovenskej železničnej stanici, alebo tam kde je veľa ľudí, tak mám aj na Slovensku rovnaký strach ako v Paríži. Bojím sa už koncentrácie ľudí ako takej. Kdekoľvek. Riziko je už úplne všade v Európe. Aj na Slovensku. Naučil ma to život v Paríži, pretože aj v Paríži sme si ešte pred dvoma rokmi mysleli, že nebezpečenstvo neexistuje.“
Ako vo Francúzsku vysvetľujete deťom „nový životný štýl?“
„Hlavne po Charlie Hebdo a 13. novembri boli v médiách informácie, ako to deťom vysvetliť. Učitelia mali špeciálne inštrukcie ako s nimi komunikovať. Dokonca učiteľky nám poslali email, ako to deťom vysvetľovali a čo presne sa naše deti pýtali. Aby rodičia vedeli, akými slovami im to vysvetlili, aby sme večer pri večery chápali, čo a ako už riešili v škole. O terorizme už hovoríme deťom v škôlkach, ale snažíme sa nenaháňať im strach a nezásobujeme ich informáciami navyše. Na otázky odpovedáme vždy pravdivo, ale keď sa o tom rozprávame s manželom sami, tak sa snažíme, aby to deti zbytočne nepočuli a necítili ten strach, ktorý prežívame my.“
Vyberajú si teraz Francúzi dovolenky podľa toho, kde je vysoká koncentrácia ľudí?
„Za seba môžem povedať, že mám pocit, že Francúza to neovplyvní. On si vyberá dovolenku už historicky podľa toho, ako kvalitne tam varia. Toto je hlavná podmienka ešte pred bývaním a morom. Preto aj tak radi cestujú po Francúzsku. Majú tam istotu dobrej kuchyne, vedia sa porozprávať s čašníkom aj kuchárom, vyjednať cenu na trhu. Naozaj milujú frankofónne krajiny. Toto sa asi nezmení napriek strachu. Sami sebe, svetu a zlu chcú dokázať, že ich životný štýl teroristické hrozby neovplyvnia a budú žiť ďalej ako doteraz.“
Prečítajte si aj Strach a nenávisť
