Bola streda dopoludnia. Stretli sme sa náhodou. Pri výpredajoch, veď ako inak. Marušku, ktorá je skôr kamoškou mojej maminy ako moja, som videla po skutočne dlhom čase, aj som sa potešila, úprimne. No potom som si spomenula. Už po prvej minúte.
Je to ako taká hra, pri ktorej máte pocit, že má fakt vajíčko na stopovanie vo vrecku. Alebo že za rohom stojí ten zajaz z Alice zo stopkami v ruke. Do minúty ti o sebe poviem všetko, aj keď ťa to možno nezaujíma, za minútu chcem o tebe vedieť všetko, lebo ma to nenormálne zaujíma. Vieš čo, operovali mi viečka, chodím teraz veľa športovať, v práci som kráľovná! Deti zdravé, manžel na tenise...
A: A ty sa ešte nevydávaš? Veď už ste spolu dlho...
B: A vieš, že ani nie?
A: Uf, nechce sa mu pod chomút, čo?
B: Hm, skôr by som povedala, že som sa teraz vydala za prácu a zvyšok budeme riešiť neskôr..
A: Pche! Čudujem sa ti... Len aby ti neutiekol!
B: Neviem, ale ak bude chcieť utiecť, papier ho asi nezastaví, že? A ak by, veď dnes už nie sú staré dievky, iba úspešne karieristky, nie?
A: Vieš čo, musím už ísť...
Nechápte to zle, nie je to o tom, že si nevážim vzťahy, lásku a to, čo mám. Len som z tej prazvláštnej generácie dnešných takmer tridsiatničok. Ktoré chcú študovať, pracovať, cestovať, milovať a porodiť. Ideálne všetko v jednom čase ;)
Zdravím súputničky v meste i na dedine a prajem nám nech to klape v jednom a i druhom „manželstve.“
