Dramaturgička, sénaristka a pedagogička Ingrid Mayerová je autorkou námetu dokumentárnej série Môj emigrant, ktorá ukazuje ako emigrácia medzi rokmi 1968 a 1989 ovplyvnila životy ľudí v našej krajine i za jej hranicami. Pracovala aj na projektoch Martin Slivka, muž ktorý sadil stromy, Afgánske ženy za volantom, Zem, ktorá hľadá svoje nebo, Lyrik, Neviditeľná, Odpočítavanie. Podieľala sa i na projektoch ako Prvá, Slovenské kino či Biele vrany a hrdinovia medzi nami.
Filmová dramaturgia patrí medzi "neviditeľné profesie", aká je jej náplň a čím prilákala Vás?
Dramaturgia je takt, povedal nám prof. Bor na prvom analytickom seminári na katedre scenáristiky a dramaturgie FAMU v Prahe. V priebehu rokov praxe som výstižnejšiu definíciu nenašla. Každý autor vkladá do svojho diela najviac, čo v tej chvíli vie. Keď autor príde za dramaturgom, ponúka vo svojej látke veľký kus seba samého. Dramaturg má predovšetkým počúvať, trpezlivo a tolerantne zobrať každú autorovu myšlienku, zaoberať sa ňou. Musí rešpektovať autorove nasadenie a ostať v úzadí. Keď vám autor zavolá počas nedeľného obeda, aby po letmom ospravedlnení išiel svoj monológ, prečo sa rozhodol rozhovor s protagonistom použiť vo filme v inom kontexte, pripadám si ako šachová majsterka, ktorá hrá simultánne niekoľko partií. V priebehu rokov ma dramaturgia viac a viac napĺňa a ľudsky posúva.
Na mnohé profesie nahliadame optikou, či sú ženské alebo mužské. Pričom toto delenie sa začalo nie tak nedávno dosť výrazne meniť. Aký je v tomto zmysle "slovenský svet" slovenského dokumentu?
Druhá polovica 20. storočia bola jednoznačne maskulína. Všade dominovali muži. Ženy boli kuchárky, zdravotné sestry a učiteľky. Spoločnosť síce v duchu ideológie občas vystavovala nejaké ženy - hrdinky socialistickej práce, úderníčky, žeriavníčky, ale vo všeobecnosti jej vyhovovali rodové stereotypy. Tak to bolo aj v dokumentárnom filme. Režisér či kameraman boli mužské filmárske povolania. Zmena prichádzala pomaly po Novembri 89 spolu s celospoločenským posunom postavenia žien. Keď nazerám do budúcnosti, napríklad dnes na príjmacie skúšky na réžiu dokumentárneho filmu častokrát prichádzajú dievčatá, ktoré sú zrelšie ako chlapci. A v súčasnom slovenskom dokumente máme viacero talentovaných, autorsky presvedčivých dokumentaristiek.
Ingrid Mayerová so študentmi. Foto - Lena Kušnieriková
Ako pedagogička na VŠMU máte kontakt s mladou generáciou, môžete vďaka nemu vnímať isté posuny, smerovania, generačné výmeny. Ako by ste charakterizovali postoje a prístupy generácie, ktorá aktuálne študuje na škole?
Mladí ľudia, ktorí sú nedávnymi absolventami Ateliéru réžie dokumentárneho filmu, dnes reprezentujú silnú generáciu s jasným, nekompromisným pohľadom na svet. Podobne, ako v 90. rokoch, aj dnes prichádza silná mladá generácia s novým inovatívnym prístupom k filmovému dokumentu cez prizmu človeka-jednotlivca. Títo mladí autori nazerajú na našu spoločnosť s otvoreným a kritickým pohľadom (Dominik Jursa, Edo Cicha, Jakub Julény, Lena Kušnieriková, Jana Bučka Kovalčíková, Jana Durajová, atď.). Ich sociálne dokumenty sú zásadové, plné trpkej pravdy.
Čím dokáže byť dokumentárny film atraktívny pre mladých ľudí? Akú majú o ňom predstavu?
Filmový dokument je apelatívny druh umenia. Schopnosť odkomunikovať každodenný život okolo nás tak, aby jeho interpretácia bola zrozumiteľná a očistná. To je to, prečo majú diváci radi dokument. Spoznávajú v ňom samých seba, stotožnia vlastné skúsenosti so zobrazovaným javom. Dokumentárny film je uveriteľnejší, realistickejší, pravdivejší. Je to apel-výkričník, ktorého vyznenie môže zasiahnuť do čiernej.
Autorská tvorba v dokumente predstavuje aj možnosti a priestor vyjadriť svoje postoje, občianske i osobné názory. Čo z toho, v akej miere a forme je vôbec zrealizovateľné? Funguje to tak, alebo je to nenaplnená téza?
Autor každého filmu, bez ohľadu na filmový druh a žáner, by mal mať ambíciu priniesť svoj odkaz, posolstvo a reflektovať autorský postoj.
Stojíte a stáli ste pri zrode i realizácii viacerých dokumentárnych sérií s angažovanými témami smerom do spoločnosti, posilňujúce myšlienku integrity a vízie, ale aj kritického pohľadu. Otázka, ktorá nie je originálna, no odpovede na ňu môžu byť konštruktívne smerom k ďalšiemu smerovaniu - Má podľa Vás dokument silu ak aj nie meniť veci, tak aspoň vstúpiť do myslenia ľudí, ukázať im viaceré pohľady na vec, dať priestor na zvažovanie, argumenty pre rozhodovanie?
Jednoznačne. Poslanie dokumentárneho filmu spočíva v schopnosti zobúdzať. Dokument sa nemá snažiť ulahodiť. Nastavuje zrkadlo. Kričí tam, kde je treba. Mlčí vtedy, keď je treba. Pozoruje. Pýta sa. Hľadá. Dáva priestor na názor. Dokumentárny film je druh nepokoja.
Máte/Mali ste pri niektorých sériách prieniky s osobnými príbehmi či skúsenosťami? Ako to vie ovplyvniť Vašu prácu a nasadenie?
Práca na dokumentárnom filme je práca na sebe samom. Úprimne priznávam, že každá téma, každý námet, práca na každom filme ma vnútorne zasiahne. Na konci síce pociťujem radosť, spokojnosť, uvoľnenie, ale som vyčerpaná až na dno.
Pri sérii Môj emigrant sme sa stretli s mnohými pohľadmi, najviac rezonovala sila skutočného príbehu konkrétneho človeka v kontexte dejinných udalostí, v čom vidíte jeho prínos Vy? Ideálne v kontexte pôvodnej dokutvorby u nás i v kontexte spoločenského vývoja a zmien.
Téma je pre diváka prijateľnejšia, keď je rozprávaná cez príbeh konkrétneho človeka, alebo ľudí. Sávajú sa reprezentáciou, zobrazením, konkrétnou reflexiou času a priestoru, v ktorom žijú alebo žili. Identifikovať sa so živým príbehom je pre diváka jednoduchšie, pochopiteľné. Mimochodom, ešte sme našej spoločnosti všeličo dlžní. Mnohé spoločenské témy a traumy súčasné aj z minulosti, nedostali príležitosť na filmovú reflexiu.
Séria Môj emigrant prináša sedem príbehov rôznych ľudí, ktorí odišli v rôznych obdobiach z rozdielnych príčin. Znamenal niektorý z nich pre Vás nový obzor, v zmysle, že by sa Vám trafil do tzv slepej škvrny a Vy ste vďaka nemu objavila nové súvislosti?
Každý jeden zo siedmych príbehov série Môj emigrant je ťažký, boľavý a prináša nové súvislosti. Je v nich veľa krivdy, zatrpknutosti, hľadania odpustenia. Pre mňa bola prekvapujúca úprimnosť, s ako sa jednotliví aktéri príbehov otvárali pred kamerou. Máloktorý z nich si nechal niečo nevypovedané pre seba. Príležitosť, ktorá sa im prostredníctvom filmu naskytla, im ponúkla možnosť, aby sa vyznali, vyrozprávali, otvorili svetu dávne traumy. To je asi to, prečo prinášame sériu plnú silných svedectiev.
Finálnou fázou projektu Môj emigrant má byť vzdelávací rozmer - ísť s filmami, ísť s ich témami priamo do škôl?
Mladí ľudia, stredoškoláci majú, žiaľ, veľké medzery v informáciách a vedomostiach o našich nedávnych dejinách, spoločenských udalostiach a nevedia ich zaradiť do súvislostí. Mohli sme to pozorovať, keď sme s naším filmom Komúna o košickom undergrounde boli v niektorých gymnáziách a tí 17-18 roční mladí ľudia netušili. My nemáme ambíciu suplovať výuku spoločenskovedných disciplín. Ale je nevyhnutné prostredníctvom našich filmov ponúkať mladým ľuďom priestor na premýšľanie a diskusiu.
