Preberali sme to miliónkrát... Keď sme boli mladé, staršie, keď sme hejtovali rovesníčky s deťmi, kam sa ponáhľajú, že už s bruchami ako svet fučia do kopca. Aj keď sme sedeli na hojdačke, moja sestra s bruchom, ktorému by ste nepredpokladali ôsmy mesiac. Keď začneš mykať, strelím ti. Dobre, dohoda.
Teraz si dajte strih. Taký ten rýchly, filmový, s dobrou hudbou v hlave. Bábätko sa narodilo o 3 týždne skôr, v noci, ale všetko je v poriadku, je to zlatíčko, je to dievča. Prešlo pár dní, boli sme konečne doma. Pár dní! Odchádzala som z detskej izby a podvedome si v hlave hovorila, teraz sa napapkáme, potom umyjeme riad a nakoniec pôjdeme dokončiť ten článok. Vôbec mi to nedošlo. A bolo to pár dní. Pár dní zvládnem? Či ako?
Dnes si všímam, že tomu prepadnú takmer všetci. A to asi ani nie je hanba. Všetci ráno nevieme, ako sa zobudíme, či budeme mať náladu na návštevy, či napečieme koláč, či dnes pôjdeme do mesta. Už sme teda my...Len sa začínam obávať, či to tak nefunguje pri všetkom. Lebo potom máme prúser.
So sestrou sa smejeme na šuštiakových pároch, také tie viete, čo sa začnú obliekať rovnako. Alebo sme mali stres, že sa moja sestra opustí na tej materskej. Takže jej s láskou babysittujem, kým ona sedí na káve s kolegyňami a doteraz nevynechala ani jeden teambuilding. Krkavčia matka? Kdeže, moderná matka, bejby je najedené a spokojné, stihnúť to zatiaľ musíme do troch hodín. Ale určite sa bude limit posúvať.
Na wellness pobyt sme sa vybrali ako štyri veľké ženy už tri mesiace po jej narodení. Babka sa k nám pridala a bola to babská jazda ako sa patrí. Plavky malá každá. Jedna s Minnie, druhá s riadnymi vypchávkami, nech všetko drží ako má a ďalšia pre istotu celé. Štvrtá iba fotila. Krásny víkend to bol.
Rodina je to najdôležitejšie. A užívať by sme si mali všetky spoločne chvíle. Aj keď papkáme, sedkáme a dnes sme dobre spali...
