|
GEESTE (Nemecko). „Poď s nami, pozrieš si naše dieťatko,“ povedal Rodin svojej novej nemeckej známej Elisabeth. Spolu so sýrskym párom nesmelo vstúpila do ordinácie, kde vládlo prítmie. Na obrazovke počítača počas ultrazvuku uvidela malého človiečika – dieťa sýrskeho paru, ktoré príde na svet v Nemecku. Manželia boli dojatí, ale ešte viac bola dojatá Elisabeth, ktorá ich už vyše mesiaca sprevádza. Rozhodnutie Elisabeth a jej manžela Klausa prijať pod svoju strechu utečencov, zmenilo ich životy.
Rodin a Lina.
Prenajali byt utečencom
Stretávame sa v jednom z troch bytov, ktoré takmer 50-roční manželia Elisabeth a Klaus prenajímajú robotníkom. Byty sú na ich pozemku, hneď vedľa ich rodinného domu v Geeste – dedine na severozápade Nemecka, neďaleko holandských hraníc. „Keď som si v tlači prečítala, že obec hľadá miesto na ubytovanie utečencov, prihlásila som sa, že môžeme prijať dvoch ľudí,“ hovorí Elisabeth.
V 11-tisícovom Geeste sa starajú o viac ako 50 utečencov, v okolitých dedinách poskytli ubytovanie viac ako 2000 utečencom. V celom Nemecku čakajú do konca roka 800-tisíc.
Pár dní potom, čo sa prihlásila, čakala Elisabeth na vlakovej stanici mladý manželský pár zo Sýrie, ktorý prišiel do dediny z utečeneckého tábora pri Osnabrucku. „To boli emócie, veľmi som to prežívala, no bola som zároveň zvedavá na nových podnájomníkov,“ spomína Elisabeth. Na radnici podpísala doklad o prevzatí 18-ročnej Liny a 21-ročného Rodina. Za ich ubytovanie nemecký pár dostáva peniaze, ale každodenná starostlivosť, ktorú im poskytujú, je na nezaplatenie. Trikrát do týždňa mladí absolvujú jazykový kurz, na ktorý ich Elisabeth vozí. Spolu tiež nakupujú, ale aj navštevujú doktora, lebo Lina je tehotná a v januári sa im narodí dieťa. Počas rozhovoru už vidno, že jej robí problém dlhšie sedieť, ale zvláda to perfektne. Rozpráva sa a priateľsky usmieva. Iba tlmočníčka občas preruší svoju prácu, lebo sa jej do očí tlačia slzy, keď Lina rozpráva svoj príbeh.
Utečenci v Nemecku.
Útek pred bombardovaním
Bývala spolu s rodičmi a tromi súrodencami v desaťposchodovom dome v Aleppo. „Bolo tam už len pár rodín, lebo viacerí sa odsťahovali alebo vojnu neprežili,“ spomína Lina a rozpráva, že posledné týždne pred odchodom zo Sýrie celé dni trávili v pivnici, aby sa schovali pred bombardovaním. Len v noci sa mohli zdržiavať vo svojom byte.
„Chlieb bola rarita, pre ktorú sme chodili niekoľko kilometrov, niektorí sa však z takej cesty už nikdy nevrátili,“ hovorí dievča. Jej život mal vyzerať úplné inak. Učila sa na krajčírku, zamilovala sa do Rodina. Svadbu mali na úrade, ale nie takú, o akej snívajú dievčatá v jej veku: neboli žiadne svadobné šaty, ani svadobná hostina.
Zničené Aleppo.
Najťažších 20 dní v živote
Pol roka po svadbe sa rozhodli pre útek. Na to potrebovali 5 tisíc eur. Rodinovi sa podarilo vycestovať do Turecka a niečo zarobiť, ostatné peniaze získali od rodiny. „Nemali sme na výber, lebo ako sa dá žiť v takých podmienkach?“ pýta sa Lina. Neboli sami. Odišli zo Sýrie s väčšou skupinou. Niektorí sa už dlhšie pripravovali na útek a skúmali mapy, ako budú do Nemecka cestovať. Vedeli, že tu budú v bezpečí a že ich čaká lepší život, Linin otec sem už prišiel skôr. Lina a Rodin cestovali v auguste vyše 20 dní. Na dopravné prostriedky a jedlo minuli všetky úspory. Keď prišli do Nemecka, vo vrecku im zostalo 10 eur. „Bolo to tvrdé, najmä keď sme museli utekať cez les,“ spomína Rodin a dodáva, že občas museli prejsť aj 12 kilometrov, najmä v prihraničných oblastiach, kde nemohli použiť žiadny dopravný prostriedok.
Najťažšie to bolo cez Maďarsko. „Tým, že sme išli buď cez lesy alebo popri ceste, veľmi sme ľudí nestretávali, takže nám nikto nepomáhal,“ spomína. Ale v komunite utečencov si navzájom pomáhali: keď niekto nevládal odniesť veci tak tí, čo mali viac síl, zobrali viac. Podobne bolo s deťmi, ktoré bolo treba niesť. Keď sa plavili z Turecka do Grécka zažili aj predčasný pôrod, tehotná spolucestujúca už nezvládla stres. Našťastie dieťa sa narodilo zdravé. Niektorých známych už ale zrejme nestretnú, nevedia, čo s nimi je.
Sýrski manželia a ich nemeckí hostitelia.
Vysnívaný raj
„Keď sme dorazili do Nemecka, bolo nám úplné jedno, do ktorého mesta nás vydelegujú,“ hovorí Radin. Je šťastný, že dlhú cestu zvládli a že jeho tehotná žena sa dobré cíti. „Celý mesiac som žila v zlých podmienkach, bola to námaha pre organizmus a bála som sa, či je s dieťatkom všetko v poriadku“ hovorí Lina. Vďaka starostlivej Elisabeth dievča je už v odborných rukách. „Mám telefónny kontakt s lekárom a v každej chvíli sa mu môžeme ozvať“ hovorí Nemka a vidno, že si mladých podnajomníkov obľúbila. Elisabeth a Kurt deti nemajú, o to viac sa tešia na narodenie potomka sýrskeho páru. „Som rada, že im pobyt u nás predĺžili do apríla“ prezrádza. Potom, keď všetko dobre pôjde, získajú azyl. Rodin sa o budúcnosť svojej rodiny nebojí, má fach v rukách: je zvárač, vie šiť a hrať na gitaru.
Sníva, ako väčšina chlapov, o synovi, ale hneď potom hovorí, že sa obaja tešia na nového člena rodiny, bez ohľadu na pohlavie. Manželia by chceli, aby aj on uvidel ich vlasť. Dnes o nej nesnívajú, majú priliš málo pozitívnych spomienok, ale po skončení vojny by sa do Sýrie radi vrátili, tvrdia obaja.
Elisabeth tak ďaleko dopredu nemyslí, teraz ju trápi najmä to, že mladí raz odídu a zostane po nich prázdno.
Prečítajte si aj Na viedenskej Westbahnhof majú všetko pripravené, ale utečenci nechodia
