|
VIEDEŇ. Vlak z Belehradu prichádza presne. Na nástupište číslo 4 viedenskej železničnej stanice Westbahnhof sa nahrnú desiatky ľudí. Niektorí tlačia veľké nákupné košíky s vodou, jablkami a sladkosťami. Iní bežia s niekoľkými malými fľašami v ruke. Všetkých diriguje mladý muž. „Hlavne ich upokojte a vezmite ich na jednotku, tam sa o nich postaráme,“ kričí, keď pobehuje od skupinky ku skupinke.
Keď vlak vchádza na nástupište, všetci začnú tlieskať a kričať od radosti. V arabčine sa objaví plagát: Utečenci sú vítaní! Lenže z vlaku vystúpi len niekoľko turistov. Desiatky dobrovoľníkov z humanitárnych organizácií sa nemajú o koho postarať.
.jpg)
Deti s babičkou
Maria Lapidi je nešťastná. „Ako to, že nikto? Včera ich prišli stovky a dnes je to ďalší prázdny vlak,“ hovorí unavená a sklamaná. Na tričku má z papiera urobenú ceduľu a na nej napísané: arabsky, anglicky, nemecky, španielsky. Každý deň prichádza na Westbahnhof, pomáha a tlmočí.
Na viedenskú stanicu prichádzajú vlaky s utečencami každé dve hodiny. Z Belehradu, ale hlavne z Budapešti. Maria nedokáže pochopiť, čo sa deje. V pondelok, deň predtým, vystúpili z vlakov stovky utečencov. Vyčerpaní muži a ženy, ktorí prišli v preplnených vlakoch po niekoľkých dňoch na cestách. Špinavé a vystrašené deti. Ako 5-ročný Hamed a 3-ročný Amran. Do Viedne prišli len s babičkou, rodičia ostali v Sýrii. „Mnohí sú tak vyčerpaní, že ich musíme nútiť, aby pili vodu. Ani nevedia rozmýšľať,“ hovorí Maria.
Všetko majú, len utečencov nie
Ako pre agentúru APA potvrdzuje hovorca polície Patrick Maierhofer v pondelok prišlo do Viedne 3650 utečencov, a to len medzi piatou hodinou podvečer a polnocou. V utorok podvečer nedorazil na Westbahnhof takmer nikto. Maďarské úrady v utorok doobeda utečencom nedovolili nastúpiť do vlaku, ak nemali platné európske víza.
Na železničnej stanici je pritom dostatok všetkého, čo utečenci potrebujú. „Ľudia i firmy nám veľmi pomáhajú, tak veľmi, že sme museli pozastaviť zbierky. Máme vodu, potraviny, plienky a hračky pre deti, oblečenie, všetko,“ hovorí Marie. V ten deň im chýbajú len utečenci.
Maria a jej kolegyňa Dilek tak majú čas postarať sa o mladú sýrsku rodinu z Allepa, ktorá prišla pred pár dňami. Maria drží na rukách ich trojmesačné bábätko, kým si mama s otcom vybavia potrebné dokumenty. O druhé najväčšie mesto v Sýrii sa bojuje od roku 2012 a pred občianskou vojnou zo zničeného mesta ušli tisíce obyvateľov. Rodine sa nechce hovoriť o tom, čo majú za sebou. „Pôvodne prišli s tým, že chcú do Nemecka, ale presvedčili sme ich, že Rakúsko je pre nich dobrá krajina,“ vysvetľuje Maria. Ostali a než sa rozprávame, presúvame sa k vlaku do rakúskeho Wels, kde je tábor pre utečencov. Drobné dievčatko sa po čase na svoju rakúsku opatrovateľku usmeje, a ústočkami hľadá prsník, je hladné. Na dojčenie zatiaľ nie je čas, keď konečne príde mama, dobrovoľníci jej pomáhajú s bábätkom i kočíkom do vlaku. Na konci sa ešte objímu. Mladá rodina s rukou na srdci z odchádzajúceho vlaku ďakuje.
Chaos v Traiskirchene
Maria a Dilek sa idú pripraviť. O hodinu je tu ďalší vlak a v ňom možno už utečenci budú. Dilek nechodí pomáhať len na Westbahnhof. Posledné týždne navštívila vysokoškoláčka, ktorá študuje pedagogiku, mnoho miest, kam prichádzajú utečenci. Najhoršie to bolo v najväčšom utečeneckom tábore v Traiskirchene.
„Tam vládol naozaj chaos, ľudia sa nevedia dohovoriť, mnohí utečenci netušia, ani kde si majú vyzdvihnúť vodu, je ich tam naozaj veľa,“ hovorí rodená Viedenčanka, ktorá nosí šatku. Ona sa narodila v Rakúsku, kde jej rodičia žijú 40 rokov. Pochádzajú však z Turecka.
Len jedna rodina
Večerný vlak z Budapešti mešká 41 minút. Keď v utorok o deviatej večer prichádza na nástupište číslo šesť Westbahnhof, všetko sa opakuje. Desiatky dobrovoľníkov, tlmočníkov, ale aj rodiny s deťmi čakajú. Každý má v rukách niečo, čo by mohli vyčerpaní ľudia potrebovať. Opäť počuť potlesk a výkriky, že utečenci sú vítaní. Keď vlak zastaví, najprv sa nedeje nič.
Po pár minútach vystúpi z vlaku rodina. Jediní utečenci. Radosť je obrovská. Vyčerpaná žena sa najprv davu zľakne, príjemné privítanie ju prekvapí, ale upokojí. Manžel pochopí hneď. Keď vystupuje z vlaku, dvíha do výšku svoju malú dcéru. Podarilo sa, sú v bezpečí, v Rakúsku. V okamihu dostávajú všetko, jedlo, oblečenie, pokyny, ako požiadať o azyl a miesto, kde prespia a budú mať čas rozhodnúť sa, či ostanú alebo, tak ako väčšinu, chcú ďalej do Nemecka.
Kardinál ďakuje
O chvíľu počuť potlesk na Westbahnhof opäť. Nie je to vlak s utečencami, medzi desiatky unavených dobrovoľníkov prišiel kardinál Christoph Schönborn. Hovorí s nimi, ďakuje im a sľubuje väčšiu pomoc cirkvi. "Je čas, prebudiť sa z necitlivosti a postaviť sa najväčšej humanitárnej výzve v Európe za posledné desaťročia," povedal Schönborn vo svojej kázni v pondelok večer. Bola na pamiatku 71 utečencov, vrátane štyroch detí, ktorí sa zrejme udusili v chladiacom voze naďaleko Parndorfu.
V ten istý deň, v pondelok, protestovalo vo Viedni 20-tisíc Rakúšanov. Žiadali viac ľudskosti pre utečencov. „Posledné dni mám nádej, že ľudskosť stále žije. Rakúšania ukazujú ochotu pomôcť. Spontánne chodia a prinášajú veci, pomáhajú postarať sa o utečencov, ktorí prichádzajú. Mám teraz pocit, že ľudskosť ešte nevymrela, že ľudia si pomáhajú bez toho, aby sa pýtali, kto je akej národnosti, ako vyzerá. To je pre mňa motivácia, aby som zajtra opäť vstala a pomáhala,“ hovorí Dilek.
Nielen ona priznáva, že v krajine, ktorá zažila niekoľko veľkých vĺn utečencov a prisťahovalcov, neboli ľudia nadšení, že prichádzajú ďalší cudzinci. Za posledných desať rokov narástol počet ľudí, ktorí nie sú rodení Rakúšania, o 32 percent. Každý piaty človek v Rakúsku sa narodil v cudzine, alebo sa v cudzine narodili jeho rodičia. To vyvoláva v krajine mnoho problémov s integráciou, darí sa aj krajne pravicovým stranám, ktoré strach z cudzincov využívajú.
S každým príbehom ľudí, ktorí utekajú, aby si zachránili život, sa však ochota pomôcť mení.
Červené nosy v Traiskirchene
A Rakúšania pomáhajú. Každý po svojom. Monica Culen odišla do Traiskirchenu so svojim klaunmi z organizácie Červená nosy, ktorú založila v roku 1994. Rozpráva, ako sa im podarilo rozosmiať deti, ktoré posledné týždne a mesiace prežívajú len negatívne emócie ako strach, pomsta, nenávisť. V Traiskirchene stretli zamračeného muža v stredných rokoch s troma deťmi. Keď muž videl, ako sa jeho deti smejú a spievajú s klaunmi pesničky, prišiel za Monikou a lámanou angličtinou jej poďakoval. „Boli doteraz veľmi smutné, už dávno som ich nevidel smiať sa.“
Monika a jej organizácia sa už 25 rokov snažia dopriať ľuďom pocit šťastia a rozveseliť ich. „Myslím si, že je veľmi dôležité predovšetkým v ťažkých a nevyspytateľných situáciách brať druhých ako ľudí. Bola som v Kosove, počas balkánskej vojny, vo veľkom tábore, kde za tri týždne prišlo 40-tisíc utečencov, vládol tam veľký chaos. Prišli sme tam s klaunmi, malo to veľký úspech. Mnohí nám ďakovali, že po dlhých mesiacoch zažili niečo pekné,“ hovorí Monika.
Tí, s ktorými sa rozprávame, nerozumejú, prečo jedna krajina pomáha a iná nie. „Emocionálne to neviem pochopiť, racionálne sa snažím predstaviť, čo je to za strach, ktorý ľudia majú. Je jasné, že v spoločnosti sa veľa mení, keď nastane takáto katastrofálna situácia a ľudia si s tým nevedia poradiť. Snažia sa zachrániť si svoj malý priestor a nedeliť sa o neho,“ hovorí Monika, ktorá sa teší, že s takými ľuďmi nepracuje.
Slováci nepomáhajú
Dilek je konkrétnejšia, „Nerozumiem Maďarom, Čechom alebo Slovákom. Hoci majú vlastnú skúsenosť a sami to zažili, keď utekali pred komunizmom, nechcú pomáhať iným. Je to znak, že zabudli na vlastnú históriu. Poznám ľudí zo Slovenska a Česka a stále tam cítiť stopy komunizmu,“ hovorí Dilek. Maria však dodáva, že o Slovákoch, ktorí v Rakúsku žijú, to neplatí. Včera tu bola Slovenka s dvoma veľkými taškami s oblečením, ktoré nám darovala.
Viedenská železničná stanica Westbahnhof sa vyprázdnila. Utečenci neprišli, maďarské úrady ich stále držia v Budapešti. A dobrovoľníci odchádzajú tam, kde ich budú potrebovať. Preč ide aj Dilek. „Politika a inštitúcie opäť zlyhali, ale verím, že ľudia budú vďaka tomu o niečo lepšími a zvládneme túto ťažkú situáciu,“ lúči sa. Nielen ona sa bojí, čo bude, keď horúčavy vystrieda zima.
Prečítajte si aj V chladiacom aute blízko slovenských hraníc sa zrejme udusilo 71 utečencov
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
