Deťom pomáhajú zvládnuť smútok zo smrti rozprávkou

Rozprávkový príbeh o putovaní 6-ročnej Ajky a jej psa Grofa cez krajinu sopiek jemne, v náznakoch a symboloch, ponúka odpovede na otázky, ktoré trápia dievčatko po smrti mamy.

V 20. týždni tehotenstva sono potvrdilo, že malý Maxim má vážne problémy. Aj obličky mal nebezpečne menšie. Mamina po prvý raz pocítila neopísateľný strach o synčeka. "Nikdy som sa tak nebála a nepociťovala také zúfalstvo. Mali sme sa po pôrode pripraviť na najhoršie. Maximkovi dávali lekári na život hodinu,” opisuje mamina Lívia.

Rodičia však neprestávali veriť a 30. júna 2015 rozposlali šťastní, aj keď vystrašení, správu. “Volám sa Maxim, narodil som sa dnes ráno o 9.25 sekciou, mám 2150 g a 45 cm, som v inkubátore a bojujem. Mamina s tatinkom veria , že to zvládnem :-)!”

Maxim sa narodil s renálnou hypopláziou obličiek, šelestom na srdiečku a s mikrocephaliou.

“Nikdy nezabudnem na to šťastie, keď nám pani doktorka oznámila, že náš syn bude žiť. Keď sme ho prvýkrát pohladili, popestovali a zaspievali mu,” spomína mama na šťastné chvíle.

Zomrieť doma so svojimi

Radosť však netrvala dlho. “Na štvrtý deň začal Maxík svoj boj prehrávať. Zlyhávali mu obličky. Pocit zúfalstva a bezmocnosti bol neopísateľný. Nebolo žiadne lekárske riešenie a na transplantáciu obličiek bol príliš malinký. Nevedeli sme si vôbec predstaviť ako budeme ďalej žiť. Ale máme školáčku Emmku a pre ňu musíme žiť ďalej. Museli sme prijať to, že dušičku nášho Macíka budeme musieť pustiť. Je to ťažké rozlúčiť sa s vlastným dieťaťom. Boli sme zronení, a bezradní, ” opisuje spomienky Lívia.

Nikto z lekárov neveril, že sa Maxim dožije týždňa.

“Mali sme to obrovské šťastie, že po 3 týždňoch sme si ho mohli z nemocnice zobrať domov pod dohľadom lekárov z neziskovej organizácie Plamienok. Boli úžasní. Splnili mi sen. Aspoň týždeň prežiť doma s milovaným synom. Spali sme stále spolu, nosili ho na rukách a obsypávali ho bozkami. Bol to ťažký týždeň, no plný lásky. Maxík doma žil spolu s nami 8 dní. Lekári ho vyhlásili za zázrak medicíny. Žiadne dieťa na svete nežije s touto chorobou skoro mesiac.”

Dňa 29. júla 2015 o 12.45 Maxík rodičov a sestričku opustil.

“Manžel išiel dať Maximkovi papať, keď na mňa zakričal, že je zle. Rýchlo som volala lekára Ondreja, sestričku Emmku som odniesla susedke a ja som si vzala Maxíka na ruky. Vedela som, že to prišlo. Že odchádza do neba, odkiaľ už nie je návratu. Dýchal trhane ...a po chvíli srdiečko prestalo biť. Moje horúce slzy padali na jeho pomaly chladnúce telíčko. Lekár mu dal dole sondičku a kyslíkové okuliare a nechal ma s mojim milovaným synom samú. Vybozkávala som si ho, plakala, bola v tranze, tancovala som s ním, spievala mu cez slzy uspávanku a prosila Boha, nech ho prijme a nech na mňa dáva pozor zhora. Som vďačná, že som sa s vlastným synom mohla rozlúčiť doma!”

Prežili to s Plamienkom

Nevie si dnes už predstaviť, akoby to bez tímu z Plamienka zvládli.„Ďakujeme im, že robili čo mohli a splnili mi sen. Nikdy neviete kedy sa váš život otočí zlým smerom. Ale rozlúčiť sa doma s milovaným umierajúcim dieťaťom je napriek hroznej situácii, obrovským šťastím,” vďačne sa o špecializovanom tíme z Plamienka vyjadruje mama Lívia.

„Smútenie je proces, ktorý zväčša prebieha prirodzene. Môže sa však stať komplikovaným najmä pri nedostatku podpory,“ upozorňuje Katarína Maťová, z organizácie Plamienok, ktorá sa venuje deťom a rodinám pri strate blízkeho.

Reakcie a vyjadrenie smútku sú podľa nej v takýchto rodinách rozličné aj u každého dieťaťa. Závisí od jeho veku a súvisí s vnímaním smrti, temperamentu, predchádzajúcich skúseností a reakcií okolia.

„Strata ovplyvňuje celú bytosť, jej myslenie, cítenie aj správanie sa dieťaťa,“ upozornila.

„Veríme v silu domova a blízkosti,“ dopĺňa ju riaditeľka Mária Jasenková, ktorá bezplatne so svojim tímom pomáha pri domácej liečbe. „Aj keď je to pre niekoho nepredstaviteľné, snažíme sa aj v najťažších chvíľach navodiť momenty radosti, blízkosti a života, aby sme sa vedeli radovať a smútiť zároveň. Práve to je tá viera v silu domova a blízkosti,“ spresnila lekárka Jasenková.

Rodinám, kde umierajú nevyliečiteľne choré deti sú k dispozícii 24 hodín 365 dní v roku. Plamienok začal fungovať v roku 2002. Doteraz doma navštívili 199 detí, z toho 115 detí s onkologickým ochorením. Na druhý svet odprevadili 148 anielov.

Proti smútku rozprávkou

Svoju pozornosť zamerali aj na terapiu najmenších, na ktorých platí ešte svet rozprávky. „Stratu blízkeho človeka prežívajú deti podobne ako dospelí. Zvyčajne takáto udalosť zasiahne celú osobnosť dieťaťa, jeho myslenie, cítenie i správanie,“ vysvetľuje Jasenková.

Aj preto vznikla kniha, rozprávkový príbeh 6-ročnej Ajky a jej psa Grofa s názvom Dobrodružstvá v krajine sopiek, ktorý pre smutné deti vytvoril španielsky psychoterapeut Iván Gómez García.

Rozprávkový príbeh o putovaní 6-ročnej Ajky a jej psa Grofa cez krajinu sopiek jemne, v náznakoch a symboloch, ponúka odpovede na otázky, ktoré trápia dievčatko po smrti mamy

"Deti, ktoré stratili blízku osobu, budú mať možnosť vnímať príbeh, ktorý je blízky ich životnému príbehu a pocítiť, že nie sú na svete sami. Bolo by však znepokojujúce, ak by dieťa v tomto období vôbec nevyjadrilo smútok nad významnou stratou akou je smrť rodiča či súrodenca.," hovorí španielsky psychoterapeut Iván Gómez García.

Podľa zástupkyne riaditeľky neziskovej organizácie Plamienok, psychoterapeutky Mgr. Kataríny Maťovej, pocity detí a dospelých po strate bývajú podobné. "Na začiatku sa najčastejšie objavuje šok, najmä v prípadoch náhlej smrti. Deti môžu popierať čo sa stalo, byť zmätené, mať ťažkosti s koncentráciou či mať nočné mory. Môže dôjsť aj k regresnému správaniu či vyhýbaniu sa ľuďom.."

Psychické ťažkosti pri smútení

Šok

Najmä bezprostredne po úmrtí blízkeho sa môžeme cítiť dezorientovaní a paralyzovaní. Ak trvajú dlho alebo sú pre nás neznesiteľné, vyhľadajme pomoc.

Úzkosť, nervozita a nepokoj

Sú to pocity, ktoré prinášajú veľa nepohody. Bolesť sa často vracia ešte vo väčšej intenzite.

Strach

Je normálnou súčasťou smútenia. Časom tieto pocity zoslabnú až takmer vymiznú.

Osamelosť

Stiahnuť sa do seba, necítiť blízkosť, prežívať

opustenie a osamelosť. A to aj vtedy, ak nie sme sami.

Vina

Často sa obviňujeme z toho, čo nemáme pod kontrolou, za čo nenesieme zodpovednosť. Ak sa o ne dokážeme podeliť s tými, ktorí nám rozumejú, môže nám to priniesť aspoň trochu úľavy.

Hnev

Hneváme sa na všetkých, na lekárov, príbuzných. Dávajme si pozor, aby sme naším hnevom nesťažovali smútenie druhým. Ak sa nám to nepodarí, povedzme im: „Prepáč.“

Hanba

Smrť blízkeho môžu sprevádzať aj rozpaky a pocit hanby, že nedokážeme skryť a potlačiť bolesť zo straty. Nehanbime sa za to, že prežívame pocity zahanbenia.

Ovplyvniteľnosť, nekritickosť

V období veľkej bolesti v snahe, aby sa nám uľavilo, sme schopní urobiť rozhodnutie, ktoré by sme za iných okolností nikdy neurobiliVyvarujme sa radikálnych zmien, situáciu komplikujú a sťažujú vyrovnávanie sa s úmrtím.

Poruchy pamäti a problémy s udržaním pozornosti

Sú prirodzenou súčasťou smútenia. Pomaly ustúpia a budeme schopní vrátiť sa do bežného života.

Sny, nočné mory, denné snenie

Niekedy si aj cez deň predstavujeme, že náš blízky je vedľa nás, pozoruje nás, ako pracujeme, v duchu sa s ním rozprávame ... Nebráňme sa takémuto sneniu. Je uzdravujúce.

Halucinácie

Ľudia, ktorí majú halucinácie v období smútenia, nie sú psychicky chorí. Môžu počuť hlas a kroky svojho blízkeho, či cítiť jeho prítomnosť. Môžu sa objaviť aj niekoľko rokov po úmrtí.

Panické ataky

Prejavujú sa návalom akútnej neznesiteľnej úzkosti. Často zrýchlene dýchame, potíme sa, trasieme sa, môžeme kričať, ničiť veci okolo seba, môžeme mať strach, že si ublížime. Najmä u žien sa znižuje túžba po sexuálnom zblížení. Počas smútenia sa môžu objaviť alebo zhoršiť príznaky vážnej choroby. Napr. astmatici môžu mať častejšie astmatické záchvaty, zvýraznia sa prejavy kožnej choroby, reumy a podobne. Zvyšuje sa riziko vzniku a prejavu nádorovej choroby.

TELESNÉ ŤAŽKOSTI