Deň pred návštevou hospicu Dom pokoja a zmieru u Bernadetky v Nitre lekárka Leona Šóthová vysvetľovala cestu. „Pred pumpou zabočte doprava a už iba rovno. Cesta sa končí u nás v hospici, v brezovom hájiku,“ vysvetľovala do telefónu. Napadlo mi, aké dôstojné miesto na rozlúčku so svetom. Spomenula som si na onkologický ústav. Vždy ma iritoval názov zastávky trolejbusu, pri ktorej stojí. Konečná.
Celou cestou do Nitry som rozmýšľala, aké to bude prostredie, kde ľudia chodia iba bolesť tlmiť, nie liečiť a prevažne sa už z neho domov nevrátia. Očakávala som ponuré prostredie so silným zápachom dezinfekčných prostriedkov. Nič z toho nebola pravda. Na konci cesty brezovým hájikom ma čakal areál plný kvetov a farebnej citlivej architektúry.
„Ľudia by sa nemali báť hospicov, práve naopak, mali by sa tešiť, že takéto zariadenia existujú a že ľudia nemusia trpieť a umierať bez pomoci alebo tam, kde na nich nikto nemá čas. Umierajúci pacienti čas nemajú,“ vysvetľuje rozdiel medzi hospicom a nemocnicou lekárka algeziologickej a paliatívnej starostlivosti Leona Šóthová z hospicu v Nitre.
Veselé študentky
Vstupujem na oddelenie v žlto-oranžových farbách. Oproti nám idú po chodbe štyri študentky ošetrovateľstva. S rúškami idú rovno od umierajúcich pacientov. Keď si ich stiahnu, každá má úsmev na tvári. Pomyslím si, čo je na smrti úsmevné?!
„Tu je radosť pracovať. Pacienti našu prácu veľmi oceňujú a naopak oni nás učia pokore,“ vysvetľujú jedna cez druhú. „V ambulancii nie je toľko času na pacientov ako tu. V hospici s nimi naozaj trávime veľa času, ktorý si zaslúžia. A tak to má byť. Nie ako v nemocnici,“ vysvetľuje úsmevy Diana Levanová, študentka Katedry ošetrovateľstva na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Na ľavej strane chodby sú v dokonalej sterilite hygienické miestnosti so špeciálnym vybavením a recepcia sestier. Všetko má presne určené miesto. Nikde nič neleží náhodou. Narcisy, znak boja s rakovinou, nemôžu chýbať. V lekárskej izbe sa zoznamujem s mladou lekárkou z Česka. Leona Šóthová sa zasmeje, že kým zo Slovenska zdravotníci utekajú do Česka, oni majú v hospici český import.
„Mám naozaj radosť, že v porovnaní s nemocnicou sa tu pacientom môžeme venovať naplno. Chodia k nám zničení a vyčerpaní chorobou a celou situáciou okolo. Keď u nás rozkvitnú v rámci možností svojho ochorenia, tak mi to dáva obrovský optimizmus do práce. V nemocniciach zomierajú pacienti oproti nám dramaticky. V hospici pacienta môžem pri umieraní držať za ruku v tichosti a pohladkať si ho. V nemocnici na to nemáte čas. Teším sa, keď niekto dôstojne odíde a ešte ho môžem aj posielať ako rehoľná sestra do neba,“ vysvetľuje MUDr. Lenka Františka Vaverová.
„Osobne som ešte umierajúceho neveriaceho človeka nezažila. Mali sme tu 50-ročného umelca, ktorý bol uzavretý a v Boha neveril. Tak som mu dala obrázok Ježiša Krista, že keď chce, všetko, čo ho trápi, mu môže povedať. Papierik bol zo dňa na deň pokrčenejší. Po jeho smrti nám manželka priniesla obraz, ktorý našla. Nakreslil svoj autoportrét s tŕňom na hlave, ako má Ježiš. Keď som ho uvidela, zalial má totálny pocit blaha,“ spomína so slzami v očiach mladá lekárka.
Kniha mŕtvych
Aj keď si prácu personál hospicu nesmie nosiť domov, každý má svojho pacienta, na ktorého spomína so slzami v očiach. Aj hlavná lekárka.
„Kto by to ľudsky aj profesne tu mal pod kontrolou,“ vzdychne si Leona Šóthová a spomenie si na svojho najmladšieho pacienta.
„V hospici sme oslávili jeho 25. narodeniny. O niekoľko dní zomrel. Viete, máme tu stavy, že niekedy musíme držať jeden druhého nad vodou. Syndróm vyhorenia zdravotníckych pracovníkov hospicoch je obrovský problém, na ktorý ešte neexistuje recept. Už aj na Slovensku sme mali závažný prípad syndrómu vyhorenia. „
Ukazuje mi zariadenie, ktoré nijak nepripomína to, na čo je určené. Na smrť. Všade množstvo farieb, kvetín, narcisov a darovaných obrazov od riaditeľa diecéznej charity, či žiakov susediacej školy. Aj kniha návštev je zo skla a kovu. Zalistovala som v nej, ale vôbec som knihe návštev nerozumela. Ani papieriku na strane s dátumom 4. apríla s upozornením: „Prosíme, aby ste nepísali do knihy. Ďakujeme.!“ A nad ním tri mená. Muži aj ženy. Lekárka si moje prekvapenie všimla.
„To je kniha mŕtvych. Od kedy sme ju založili, píšeme do nej mená pacientov s dátumom, kedy zomreli. Rok nie je dôležitý, píšeme len deň a mesiac. Kniha mŕtvych nemá stanovene pravidlá, tak máme vlastné. Na dnešný dátum pripadajú 3 mená. Za mesiac nám umrie aj trinásť pacientov,“ vysvetlila mi, keď prechádzame spoločenskou miestnosťou s krásnym krbom od Ing. Arch. Edity Gérovej, ktorá navrhla celý areál.
Všetci sú si rovní
Na pravej strany chodby sú pozatvárané izby. V každej leží jeden ľudský osud. Bez rozdielu veku, pohlavia a vzdelania. Všetci sú si tu rovní. Neviem, či nájdem odvahu a budem sa vedieť porozprávať aspoň s jedným.
Lekárka však dostala súhlas od 63-ročnej pacientky, ktorá má rada návštevy. Otvorím dvere izby. Prekvapí ma jej útulnosť, ale aj vôňa. Nič nemocničné, nič čo by naznačovalo, že v tejto izbe niekto bojuje o život. Cez veľké francúzske okná, cez ktoré sa ležiaci dostane do parku aj s posteľou, prenikajú do izby teplé jarné slnečné lúče. Pacientke svietia rovno do očí. Neprekáža jej to. Slnko si užíva a televíziu v kúte vôbec nevníma.
„Ďakujem vám veľmi pekne, že vám môžem položiť pár otázok,“ poďakovala som pacientke a podala jej ruku. Stisk mala pevný. Keby som nevidela jej hlavu s veľkou ranou po operácii a množstvo hadičiek, ktoré jej končili v žilách, nikdy by som nepovedala, že svoj boj prehráva.
„Ďakujem, že ste prišli vy, rada Vás spoznávam,“ povie unaveným hlasom a slzy jej zalejú oči. „Mám rada návštevy, dobre mi to padne,“ ticho dodáva.
Položila som jej pár otázok, ale pri každej som mala pocit, že je najhlúpejšia, akú som kedy ako novinárka položila. V izbe zneli tak nepodstatne, že aj podstatné odpovede, si nechám pre seba. Pochopila som, že ani tak nemala chuť na rozhovor, ale len na návštevu. Len tak mi držala ruku. Diktafón mi pri jej lôžku prišiel až nedôstojne vulgárny. Ruku mala teplú a silnú. Nikdy na ňu nezabudnem. Verím, že jej osud ešte dopraje, aby mohla, aj keď na posteli, vyjsť ešte do záhrady plnej oleandrov. Tie však kvitnú až v lete. Až v lete.
Lekárka Leona Šóthová.
Zázraky sa nedejú
„Niektorí majú veľmi radi návštevy. Často im spoločnosť robia aj dobrovoľníci. Sú aj takí, že vedia, že majú onkologické ochorenie vo vysokom štádiu, ale nepripustia si, že zomierajú. Vtedy nemôžeme ísť do detailov. A potom máme takých, že o ochorení hovoria až tak, že ústa otvárame. Máme 15 lôžok a stále je to málo. Dnes sme jednu pacientku prepustili, ale zajtra príde ďalšia. Tohto roku musíme z lekárskej izby urobiť pacientsku izbu a zo skladu lekársku. Aspoň niečo, “ upresňuje plány lekárka Šóthová.
Zakladajúci kameň hospicu posvätil ešte pápež Ján Pavol II. v roku 2003. Napriek tomu sa v hospici zázraky nedejú. „V poslednom čase sa nám pár onkologických pacientov podarilo tak zastabilizovať, že ich môžeme pustiť domov. Máme aj mobilný hospic. Vrátiť sa môžu vždy a aj sa vrátia. Ale ešte ťažšie to je s paliatívnymi pacientmi pri neonkologických diagnózach. Priebeh ochorenia je často menej čitateľný ako u onkologických. Ochorenie má sínusoidný priebeh a nikdy neviete, či sa im podarí odraziť sa od dna,“ hovorí lekárka s tým, že sama si nevie vysvetliť, že príjmu pacienta, pre ktorého už lekári nevedia nič urobiť. Ochorenie si ide svojou cestou, napriek tomu sa jeho stav u nich zlepší.
„My ho tu neliečime, ale posledné dni života môže u nás stráviť bez bolesti, utrpenia, dôstojne a pri vedomí. Znie to škaredo, ale umierajúci pacienti sú fantastická skupina . Oni sú vďační úplne za všetko. A je jedno aké majú vzdelanie,“ vysvetľuje lekárka paliantívnej starostlivosti, ktorá iba raz do roka zažije pacienta, ktorý nie je so svojim stavom vysporiadaný a svoj hnev si ventiluje na personále. „Jednoducho nemajú pre koho zomrieť. Alebo majú veľkú rodinu a nikto za nimi nepríde.“
Prekvapene sa pozerám na lekárku. „Čo to znamená pre niekoho zomrieť?,“ pýtam sa. „Je to úplne normálne, že tomu nerozumiete. Pacient, ktorý zomiera, bilancuje svoj život. V hospici vyplávajú také veci, ktoré sú v rodine uložené aj 20 rokov na samom dne a u nás vyplávajú na povrch. Ten pacient má úplne iný pohľad na život a na smrť. Niekto sa so všetkým zmieri a odíde spokojný. Sú však aj takí, ktorí si ten konflikt prinesú až k nám a nesú si ho až do posledných dní života,“ vysvetľuje.
S úsmevom spomína na príbuzných, ktorí k nim priletia z celého sveta. „To normálne vidíte na tých pacientoch, že oni počkajú na nich, rozlúčia sa a vydýchnu,“ hovorí. Zamyslím sa, či sa táto lekárka ešte vôbec bojí smrti, keďže ju stretáva takmer denne.
Nie smrť desí, ale zomieranie
„Ako takej sa nebojím, ale bojím sa zomierania. Preto robím všetko preto, aby sme takéto zariadenia udržali, pretože proces umierania je sprevádzaný veľmi veľkým utrpením. Smrť na diaľnici je tragédia. Na onkologické, či neurodegeneratívne ochorenie je utrpenie. Utrpenie na dni, týždne, mesiace, aj roky. Ja poznám iba smrť, ktorú sprevádza utrpenie. A naozaj som zažila chvíle, keď v danej situácii smrť vôbec nie je to najhoršie riešenie.“
Je takmer obed a lekárka ešte nedopila rannú kávu. Na 13 pacientov majú 13 členov personálu. Z toho dve sanitárky, dve sestry a vrchnú. Polovica sú študentky. Lekárka dohliada, aby nikto z nich nebol z práce vyčerpaní.
„Unavení áno, ale vyčerpaní nie,“ zasmeje sa. Na rozdiel od iných zariadení, najťažšie služby sú tu cez deň. V noci sa každému pacientovi priťaží. V hospici preto musia cez deň pripraviť všetko tak, aby pacienta na noc stabilizovali a ráno sa s ním mohli opäť pozdraviť.
„To je dobrý pocit, že pacientovi pomôžete, že mu dobre liečite bolesť. To, že zomrie, to nikto nezmení, ale to, ako zomrie, to môžete zmeniť!“ upozorní ma Leona Šóthová.
Keď som odchádzala, lúčila som sa slovami ZBOHOM! Napriek tomu, že hospic ničím nepripomínal miesto, kde ľudia chodia umierať. Už dávno som nebola na tak krásnom mieste, plnom pokory, oázy pokoja, farieb, kvetov a úsmevov. Ale aj prehodnotených priorít a vyriešených vzťahov. Keď som už mala brezový hájik v spätnom zrkadielku a jeho vôňu som ešte stále cítila v aute, napadla mi totálna absurdita. Že aj smrť môže byť krásna.
Taká hlúposť...
POZNÁMKA AUTORKY: Je verejne známe, že hospice na Slovensku napríklad oproti českým kolegom živoria, pretože sú oproti iným zdravotníckym zariadeniam podfinancované. Kým v Česku hospicom za služby platia zdravotné poisťovne ďaleko viac ako u nás, aj tak prežívajú. Na Slovensku opačne. Kým hospic na lôžko a deň dostane od zdravotnej poisťovne v priemere okolo 40 eur, oddelenie dlhodobo chorých dostane od 60 do 80 eur, v závislosti od nemocnice. Pritom pacienta majú toho istého.
Prečítajte si aj Každé 3 sekundy pribudne na svete človek s demenciou
