|
Do roku 2011 si kamióny vôbec nevšímala. „Pre mňa vôbec neexistovali, ich prítomnosť na cestách ma nezaujímala,“ priznáva Dagmar Herchlová, ktorá už štyri roky kamión šoféruje. Teraz jej osud šoférov veľkých áut nie je ľahostajný, pretože je jeho súčasťou. Na cestách trávi väčšinu svojho života: dva týždne je kamión jej miestom práce a domovom zároveň. Potom má týždeň na oddych, vypranie veci, dobehnutie rodinných povinností a prípravu na ďalšiu „služobku“.
.jpg)
Po rebríku
„Keď som na parkovisku čakávala manžela, ktorý so šoférovaním kamiónov začal v našej rodine ako prvý, nezbadala som ho v kabíne auta, lebo bol tak vysoko a ďaleko odo mňa,“ spomína Dagmar. Bola zhrozená. „Ani som si nevedela predstaviť, že by som do kamióna mala nastúpiť, veď tam treba liezť po rebríku,“ dodáva. Dnes obaja kamión šoférujú, sú partnermi nielen v živote, ale aj v práci. Boli nimi už dlhé roky, ale v celkom inej profesii.
Partneri v živote, aj v hudbe
Dagmar a Tibor Herchlovci sú manželia 30 rokov. Okrem veľkej lásky ich spája aj hudba. Obaja sú skladatelia, ona je flautistka a speváčka, on saxofonista a klavirista. Istý čas každý z nich pôsobil v rôznych skupinách, ale po nejakom čase dospeli k tomu, že by svoje sily mohli spojiť. „Keď boli deti malé, čas s nimi som trávila ja a Tibor sa hudobne angažoval, ale vždy, keď pre nejakú skupinu urobil aranžmán pesničiek a dal zo seba všetko, tak sa ich spolupráca skončila,“ spomína Dada. Usúdili, že keď ich oboch baví hudba, majú podobný hudobný vkus a navzájom sa nepodrazia, nesklamú, tak si v hudbe vystačia. Lenže zo samotnej hudby je na Slovensku ťažko vyžiť, a tak sa hudbe venovali popri rôznych iných zamestnaniach, Dagmar učila deti na Základnej umeleckej škole hudobnú výchovu.
Nový život na Kanároch
Keď sa otvorila možnosť vycestovať na Kanárske ostrovy a zarábať hraním, využili ju. Zbalili si svoje veci, dve deti, hudobné nástroje a vyrazili. Na Gran Canarii bývali 6 rokov. Tu ich dve deti skončili stredné školy a oni si vybudovali sieť kontaktov, kde ponúkali svoje služby. „Skoro každý večer sme balili aparatúru, nástroje a bavili turistov v rôznych podnikoch,“ spomína Dada. Začínali tým evergreenmi, na ktoré poslucháči čakali vždy najviac. Niekedy však mohli predviesť aj ambicióznejšiu hudbu, ktorú tak milujú. „Keď prišla kríza, zákaziek bolo stále menej a menej,“ vysvetľuje Dada. Vtedy pochopili, že možnosť robiť aj vlastnú hudbu sa tak rýchlo nenaskytne.
Deti začali študovať na vysokej škole v Španielsku na pevnine, a tak sa manželia Herchlovci rozhodli vrátiť sa na Slovensko. Dada sa vrátila do školy ako učiteľka, jej manžel hľadal pre seba novú výzvu. Tou sa stala nová profesia - vodič kamiónu. Obaja začínali život odznova. Mali pred päťdesiatkou.
„Človek môže meniť svoje životné i pracovné prostredie z mnohých dôvodov,“ hovorí pre Ženy v meste psychológ Dr. Zoltán Szabo. Podľa neho to môže byť spojené s neistotami a preto i s prekonávaním vlastného strachu. Do akej miery je človek v tomto zmysle flexibilný, je silne individuálne. Dokonca počas jeho života premenlivé. Podstatné však je, že kamkoľvek ide on, ide s ním aj jeho psychický aparát.
Parkovanie gigantom
„Tibor vo mňa veľmi verí, v moje možnosti, schopnosti, talent,“ priznáva Dagmar. Týka sa to všetkých oblasti života, bežných, ale aj hudobných aktivít. A prehovoril ju, aby aj ona vyskúšala šoférovanie kamióna. „Celkom mi to išlo, vodičské skúšky som urobila hneď na prvýkrát aj napriek tomu, že sa ma skúšajúci pýtal na teóriu počas jazdy, čo sa nerobí, a až enormne si potrpel na to, aby som kamión zaparkovala presne vedľa plota. Zvládla som to,“ spomína.
Dnes jej šoférovanie nerobí problem. Skôr je nervózna z toho, že sa pred cestou musí pobaliť tak, aby jej počas dvoch týždňov v zahraničí nič nechýbalo, počas práce totiž nie je čas na nákupy. Do kamióna musí nastúpiť perfektné pripravená.
Životné minimum
Základ sú nohavice, legíny, trička a kozmetické minimum. Ale, samozrejme, musí reagovať aj na predpovede počasia, ktoré by mala sledovať, kým sa do zahraničia poberie. „Tibor sa vie lepšie pobaliť, minule sa oteplilo a on zrazu ako z čarovného klobúka vybral kraťasy,“ smeje sa Dada. Ona priznáva, že balenie ešte nezvláda tak ako by si to predstavovala. Ale pozoruje na sebe, že sa zmenil jej prístup k životu a vie sa uskromniť, vystačiť si s minimom vecí. „Naučila som sa vyžiť s jednou taškou,“ hovorí hrdá na seba. Málokedy sa na cestách líči, natáčky nepotrebuje, lebo vlasy má kučeravé.
„Človek môže nájsť potešenie v úlohe, v ktorej si seba nikdy predtým nevedel predstaviť,“ vysvetľuje psychológ Szabo. Podľa neho si človek vie „upgradovať“ svoju identitu. Ak tento proces prebehne zdravo, nepoprie, kým bol dovtedy a súčasne vie prijať, kým sa má príležitosť stať. „Môže sa potom vracať k rôznym častiam svojho JA zo svojej osobnej histórie a využívať ich pre svoj život“ dodáva.
Toalety a sprchy z času na čas
Dada sa už na cestách veľa naučila. Kozmetické veci treba mať dobre pobalené, aby mohla pripravená vybehnúť, keď sa zastavia na benzínovej pumpe, na ktorej sú sprchy, „Naučila som sa toaletu a sprchy použivať nie vtedy, keď potrebujem, ale vtedy, keď môžem,“ vysvetľuje. Je to spojené nielen s tým, že nie všade sa také hygienické zariadenia nachádzajú, nie všade sa k ním dá prísť kamiónom, ale veľa závisí od toho, ako stíhajú doručiť náklad. Tu platia presné pravidlá a keďže už nejaký čas pracujú pre letiská v Európe, musia byť s nákladom presní na hodiny. „Raz sme sa nedostali k sprchám tri dni, lebo sme v Miláne na letisku čakali v dlhej šóre kamiónov, až nám náklad vyložia a potom sme hneď cestovali ďalej,“ spomína Dada.
Stolovanie za volantom
K jej povinnostiam patrí aj urobiť nákup potravín pred cestou a príprava jedla počas cesty. Základ tvoria také, ktoré sa dajú ľahko uskladňovať a ľahko pripraviť. Väčšinou sa stravujú počas jazdy. Ona chlebíky pripraví, keď manžel šoferuje, lebo nemôžu zastaviť, kedy chcú a kde chcú. Ich pracovný deň je presne stanovený. Keďže cestujú dvaja a striedajú sa za volantom, ich pracovná doba trvá 30 hodín. Všetko registruje tachograf, ktorý je prísne kontrolovaný nielen zamestnávateľom, ale aj cestnými kontrolami. „Niekedy je ťažké odhadnúť, kedy dorazíme do cieľa. Ťažké je tiež stihnúť to, čo máme naplánované, preto stolovanie v prírode sa podarí málokedy,“ smeje sa Dada. Majú so sebou aj plynovú bombu, vďaka ktorej počas zástavky Dada pripravuje teplé jedlo zo zaváraných pohárov alebo konzerv.
Vzdelávanie počas jazdy
Tým, že cestujú dvaja, striedajú sa za volantom každé 4 a pol hodiny. „Keď jeden šoféruje, druhý si musí ľahnúť, aby si oddýchol a vedel neskôr partnera vystriedať. To nie je zabáva, tu sa nesmie hrať so životmi našimi, ani ostatných užívateľov ciest,“ zdôrazňuje Dagmar. Ona ten čas za volantom využíva naplno. „Spievam si, momentálne si precvičujem novú techniku spevu, ktorú sa učím,“ prezrádza. Vždy si pobalí audiobooky, jazykové kurzy a hudbu. Tú si obaja vyberajú, aby nemuseli počúvať komerčné rozhlasové stanice, ale hudbu, ktorá im hrá v srdciach. „V kamióne má človek kopec času na vzdelávanie a preto sa snažím využiť ho naplno“ hovorí Dada.
Vystúpenie z kamiónu a z pódia
Do istej miery pripomína Dade život za volantom život hudobníčky. „Keď vystúpim z kamiónu, cítim všetky pohľady upreté na mňa, tak ako za čias, keď som vystupovala na pódiu,“ smeje sa. Spomína si, ako urobila veľký dojem na istý holandský manželský pár, ktorý ju pozoroval, keď cúvala dlhým prívesom, aby zaparkovala. „Oni boli zo mňa tak unesení, že mi až zatlieskali, potom mňa aj manžela pozvali na chlebíčky,“ hovorí. Inokedy zase, keď pracovník na vysokozdvižnom vozíku vo Francúzsku, zbadal Dadu vystupovať z kamióna, absolútne jej nedovolil nič robiť okolo auta, všetko si zobral na starosť sám.
Raritou nie je Dada len pre cudzincov. Oficiálne štatistiky síce nesledujú počet vodičov nákladných áut podľa pohlavia, ale šofériek kamiónov na Slovensku nie je veľa. “Vodičky nákladných vozidiel sú stále skôr výnimkou,” hovorí pre Ženy v meste Andrej Fekete, šéfredaktor časopisu Kilometer, ktorý vydáva ČESMAD, Združenie cestných dopravcov SR.
Takmer celá Európa
Nejaký čas manželia Herchlovci pracovali pre špedičné firmy so slovenskou obsluhou, ale dosť často sa im stávalo, že tie služby od Slovákov neboli také ako čakali. Teraz pracujú pre rakúsku firmu, do práce, čiže na miesto odkiaľ vyrážajú na kamióne, cestujú okolo 200 kilometrov. Nevadí im to, sú radi, že sa firma o nich dobre postará. „Ovládame cudzie jazyky, nestratíme sa,“ hovorí Tibor. Precestovali už takmer celú Európu, niektoré cesty poznajú naspamäť, ale na turistické aktivity, prehliadky zaujímavých miest, nie je priestor. „Zavisí to od toho, koľko máme času, ale v našej profesii je najdôležitejšie, aby sme boli oddýchnutí a vyspatí, nemôžme teda za cenu oddychu pobehať historické pamiatky,“ vysvetľuje Dada.
Občas je to aj o tom, že do mesta sa nedostanú, lebo parkujú príliš ďaleko a na dlhší čas bez dozoru naložený kamión nenechajú. „Kto v živote nejazdil na kamióne, ani si neuvedomuje, koľko obmedzení sa nás týka, aj vjazdy a státia – my môžeme len na tom našom vyhradenom piesočku,“ smeje sa Dadka a Tibor dodáva: „To je dosť diskriminujúce, že kamionisti sú v dopravnej štruktúre úplne poslední“.
Nielen to je dôvod, že počet kamionistov na Slovensku klesá. Podľa aktuálnych čísel je vydaných 84 500 kvalifikačných kriet, ktoré potrebuje každý vodič nákladného auta. “Žiaľ, musíme konštatovať, že počet vodičov nákladných vozidiel sa rýchlo znižuje. Generácie, ktoré odchádzajú do dôchodku nemajú za seba náhradu, a tak sa z vodičov stáva „nedostatkový tovar“. To je spôsobené nižším záujmom mladých o toto povolanie, jednak pre legislatívnu náročnosť pri získaní všetkých potrebných dokumentov a povolení, ale aj pre fyzickú a časovú náročnosť tohto povolania,” dodáva šéfredaktor Fekete.
Solidarita na cestách
Na cestách sa kamionisti z tej istej firmy zdravia blikaním svetiel. Ale aj na parkoviskách funguje solidarita, lebo na pomoc iných sú dosť často odkázaní, keď sa im niečo pokazí. „Keby sa táto solidarita rozšírila aj na iné povolania, to by bolo super,“ konštatuje Dada. Niekedy šoféri musia bojovať s vážnymi problémami ako napríklad ustrážiť náklad, aby im ho nikto neukradol alebo sa vyhnúť utečencom, ktorí naskakujú do auta, najmä pred príchodom do Anglicka. Sem sa chcú dostať viacerí kvôli vysokým dávkam. „Nezastavujeme minimálne 150 kilometrov pred Anglickom,“ hovorí Dada. Vie, že by sa utečenci pokúšali nastúpiť. „Minule som na ceste zbadala malé dievčatko s kufrom, potom som pochopila, že ono malo byť len návnadou, aby zastavil kamión,“ vysvetľuje.
Chcú robiť hudbu
„Koľkokrát po prebudení rozmýšlam, kde to som,“ prezrádza Dada. Niekedy za jeden deň vystriedajú niekoľko rečí, keď cestujú z krajiny do krajiny. Dada neskrýva, že je to náročná práca, vie však, že je dočasná. Obaja s mužom majú spoločný cieľ: finančnú nezávislosť, aby mohli robiť hudbu, ktorá je ich srdcovou záležitosťou.
„Plánovanie je prejavom zdravého rozumu. Mnoho ľudí si však neuvedomuje, že žije väčšinu svojho života len v očakávaní zajtrajška,“ upozorňuje psychológ Szabo. Podľa neho medzi snom a jeho naplnením môže byť len jediný krok. Pokiaľ ho človek nespraví, nedosiahne svoj vysnívaný cieľ.
Prečítajte si ja Z banky odišla po 16 rokoch. Živí ju hobby a má veľa plánov
