BRATISLAVA. Prácu v banke mala rada, lebo ako sama hodnotí, spĺňala jej štyri životné kritéria. Mala priamy kontakt s ľuďmi. Tým, že im ponúkala hypotéky, pomáhala im vyriešiť problém s bývaním. Rada predávala, bola v tom úspešná a zarábala. A nakoniec: pracovala v dobrom kolektíve.

„Keď sa jeden z tých pilierov zrútil, všetko sa zmenilo“ hovorí Pavlína Počajová a vysvetľuje, že za tým bol nástup nového šéfa, ktorý pokazil atmosféru, aká predtým v práci vládla.

„Absolútne sme si nesadli a nebola som v tom jediná, ale len ja som sa odvážila mu povedať, že rozbil celý kolektív,“ spomína. Otvorená kritika sa šéfovi nepáčila a za trest ju presunul z pobočky v centre Bratislavy do obchodného centra, kde musela pracovať 12 – 13 hodín denne. Stres, ktorý zažívala v práci, spôsobil zdravotné problémy s krčnou chrbticou a žalúdkom.

„Bola som vnútorne pripravená, že budem musieť z banky odísť, lebo to nevydržím a nevydrží to ani moje telo, a mňa to zničí,“ spomína Pavlína, ktorú všetci volajú Paja.. Vôbec to nebolo ľahké, pretože bojovala s myšlienkou: čo potom? Myšlienka ju desila o to viac, že už pred niekoľkými rokmi z banky odišla. Vtedy sa pustila do poisťovania, ale to nebolo to, čo by ju bavilo a tak sa do práce v banke vrátila.

 

Voľné ruky

Pajin prípad nie je ojedinelý. Peter Krško pracoval desať rokov ako manažér v nábytkárskej firme Ikea. "Cítil som, že to, čo robím ma nenapĺňa, vlastne nanucujem ľuďom niečo, čo ani nepotrebujú. Uvedomil som si, že pomaly v tom obchodnom dome aj žijem," hovorí, prečo dal výpoveď. Chvíľu cestoval a trvalo mu mesiace než našiel sám seba. Neskôr sa začal venovať duchovnej stránke jedla a dnes varí podľa čínskeho systému piatich elementov sebe i klientom. 

„Je to veľmi aktuálna a častá téma. Rieši ju veľa ľudí, ktorí sa v zhode so všeobecne uznávaným ideálom vydávajú na cestu materiálneho úspechu. Majú vzdelanie, peniaze, pracovné postavenie... ale zároveň vnútorné napätie, ktorému nerozumejú. Istá časť z týchto ľudí vyhľadá psychoterapeuta s otázkou, čo im je? Lebo média, kolegovia, kamaráti nevedia, čo by im mohlo byť, aj keď mnohí prisvedčia, že aj oni to poznajú, zažívajú," vraví pre Ženy v meste psychologička Helga Menkeová.

"V psychoterapii si po určitom čase začnú uvedomovať, že majú podvýživenú duchovnú čas svojho bytia, ktorá v nevedomí bombarduje človeka s otázkou - Aký zmysel má tvoja existencia? A oni nevedia odpovedať,“ hovorí.  

Paja pred vyše rokom výpoveď dala a neľutuje. Prvé dni po skončení práce si to užívala doma, v spoločnosti, konečne mala čas dobehnúť to, na čo nebol čas predtým. Vedela, že nechce iba vymeniť banku, lebo tie vystriedala vo svojej profesijnej kariére tri a všade to bolo rovnaké. Bola si vedomá, že každý dostal nejaký talent, schopnosti a tie sa snažila v sebe nájsť.

 

 

„Uverila som tomu, že prídem na to, čo je vo mne. Pustila som z rúk prácu s hypotékami, takže som mala ruky voľné a otvorené,“ spomína a ukazuje mi, ako si obrazne otvárala ruky, ktoré si oslobodila odchodom z banky.

Začala žiť ináč, mala čas vyspať sa, upratať doma, navariť a venovala sa kreatívnej práci, na ktorú predtým bolo málo času. Nezostala úplne bez prostriedkov, bola totiž registrovaná na úrade práce. Odtiaľto žiadnu ponuku nedostala, o ponukách známych, ktorí ju volali do iných bánk neuvažovala. Lákala ju kreatívna práca.

 

Dobré na nervy

Ešte za mlada sa naučila šiť a šila šaty pre seba. Neskôr pre svoje štyri deti. Potom sa venovala inej kreatívnej práci - začala vyrábať náušnice. „Stratila som jednu náušnicu a povedala som si, že si skúsim z jednej urobiť dve. Zistila som, že ma to veľmi baví,“ popisuje Paja.

Investovala do náradia, kupovala materiál a pre zábavu, vo voľnom čase, aby si upokojila nervy, vyrábala náušnice. „Ja proste potrebujem niečo vytvárať, niečo hmatateľné, niečo pekné,“ rozpráva. Neskôr prišli na rad zdravotné vankúšiky. „Jeden taký som dostala od dcéry, aby ma nebolel žalúdok a krčná chrbtica, ale tak často som ho nahrievala, že som ho spálila a vtedy som si povedala, že si musím taký ušiť.“

 

 

Ušila. Pre seba, neskôr ich šila aj pre známych. Potom prišla na to, že ich môže predávať aj iným. Vankúšiky už šije štyri roky a stále má odberateľov. Svoj produkt vylepšuje, napríklad doň pridáva levanduľu, ktorú sama pestuje.

 

Dobrovoľníčka

Ešte keď pracovala v banke, zúčastňovala sa akcie Dobrý trh, predávala na burze. „Organizátori Dobrého trhu vedeli, že som zostala bez práce, ja som sa ponúkla, že im môžem pomáhať ako dobrovoľník,“ rozpráva Paja, ktorú myšlienka oživiť Staré mesto a trhy nadchla. Zapojila sa do práce v recyklačnom centre, ktoré sa volá Paráda. Sem ľudia nosia svoje parádne veci, ktoré už nepotrebujú, ale nechcú ich vyhodiť a Paja ich tam predáva. Zisky z predaja idú na opravu strechy starej tržnice.

 

 

Už nejaký čas sa venuje aj inej dobrovoľníckej práce: v útulku pre týrané ženy spoluorganizuje tvorivé workshopy a venuje sa deťom. „To mi dáva zmysel. Moje deti sú veľké, vnúčatá mám ďaleko, tak aspoň môžem byť s deťmi, ktoré rodinu nemajú, alebo ju majú problematickú“ hovorí Paja.

Nie každý vie nájsť tak rýchlo odpoveď na to ako zmeniť svoj život. „Keď ľudia rozmýšľajú nad zmyslom života, tak mať veľa peňazí je odpoveď, ktorá uspokojuje len jednu časť bytia človeka. Nie je to odpoveď na všetko. Prichádza kríza identity a človek si nanovo definuje kto je, čo potrebuje v živote, čo má robiť, aby nastalo v duši upokojenie,“ vysvetľuje psychologička Menkeová.

Kríza identity môže mať podľa nej až somatickú podobu (chorobu), ktorá núti spomaliť, prípadne duševné spomalenie, depresiu, burn out. Vždy je jej typickým prejavom spomalenie. „Vtedy sa človek môže konečne pozrieť sám sebe do tváre, skúmať sa a odpovedať duchovnej časti, ktorú doteraz bagatelizoval a vysmieval sa jej, aký zmysel má mať jeho život, aký epitaf by si chcel dať vytesať na svoj náhrobný kameň, ako si ho má pamätať večnosť,“ dodáva Menkeová.

 

 

 

Ideálna kombinácia

Paja takéto otázky riešiť nemusela. Začala robiť, čo ju baví a napĺňa a dnes ju dokonca jej výrobky živia. „Keďže som dobrovoľník v Paráde, dostala som možnosť predávať tam moje výrobky,“ vysvetľuje. Robí to, čo ju baví: tvorivú, kreatívnu prácu, má kontakt s ľuďmi. A zase im pomáha. Navštevuje aj domy pre seniorov, kde sa na ňu a jej výrobky tešia. „Pre mňa je to ideálna kombinácia, lebo doma tvorím, potom cez víkend idem medzi ľudí. Keby som mala len šiť a niekto by moje výrobky predával, nebavilo by ma to,“ vysvetľuje.

Pred rokom, keď odišla z práce, rozmýšľala ako má žiť ďalej, čo bude robiť. „Veď s čím novým začínať, keď máte 45 rokov?,“ smeje sa dnes, lebo odpoveď bola jednoduchá. Tým, čo robí už roky. Vtedy ale nevedela, že ju to môže aj živiť. V priebehu posledného roka svoju ponuku rozšírila.

Začala s recykláciou starých svetrov, z ktorých šije deky. Jej posledné diela sú pončá, kabáty, či sukne zo starých veci. Baví ju tvoriť niečo nové s použitím niečoho, čo je na vyhodenie, čo má aj ekologický rozmer.

 

 

 

Čas aj pre seba

„Áno, v banke som zarobila viac peňazí, ale aj som viac minula. Teraz nerozhadzujem, nekompenzujem si frustrácie nákupmi,“ vysvetľuje.

To na tejto téme považuje Menkeová za veľmi optimistické. „Ľudia nájdu svoju duchovnú potrebu a pridajú ju k svojim materiálnym potrebám. Europán nebude žiť uspokojivý život z misky ryže, v jedných sandáloch a kuse látky uspokojivý život. Potrebuje určitý finančný príjem, avšak, ak nájde zdroj radosti a spokojnosti aj v duchovnej stránke - to môžu byť rôzne formy tvorby, zážitkov, priateľov, pomoc ľuďom, charita, dobrovoľníctvo, šport... je zvyčajne prekvapený, že nájde sumu, ktorá mu stačí, kedy má peňazí dosť na rozdiel od všeobecne zavádzajúceho - peňazí nikdy nie je dosť,“ hovorí psychologička.

Paja Počajová svoj život zmenila a má veľmi veľa plánov: chce sa naučiť poriadne spievať, preto navštevuje hodiny spevu, plánuje sa prihlásiť na kurz tancov, záleží jej na sebavzdelávaní. Cestuje po celom svete za oddychom, priateľmi, ale aj za dcérami: do Spojených štátov a do Česka. „Konečne robím veci aj pre seba, také, ktoré mi dávajú zmysel, mám pocit, že to, o čom som snívala, sa teraz napĺňa – žijem svoj sen.“

Tým, ktorí sa ešte hľadajú, Menkeová odkazuje. „Život človeka sa odohráva na dvoch osiach. Na x môžeme dať kvantitatívny, materiálny úspech, na osi duchovný rast, kvalitatívny rozmer, otázka zmyslu a významu života. Obidve treba rozvíjať.“