|
Minulý týždeň som v televíznych správach videla zberačov drobného ovocia. Zberačov čučoriedok, brusníc... Ďalekohľadom nám ich ukázali ochranári snažiaci sa horu chrániť. Zberači sú vraj každým rokom agresívnejší, teraz už vyšliapu až hore, do chránených pásiem, a zvieratám pooberajú všetko ovocie. To, ktoré ich má držať pri živote celú jeseň, celú zimu a napokon i celú jar. Do najbližšej úrody. Najlepšie sa zbiera neskoro v noci, veď terén poznajú a neprekvapia ich nijakí ochranári. Tí sa posťažovali, že na celú, zákonom chránenú oblasť, je ich iba päť. Nuž a s takým počtom na obrovskej rozlohe neuchránia nič. Zberačov je nekonečný počet, sú teda takmer celkom bezradní.
Ak sú ochranári bezradní, ak ovocie, teda jedinú potravu, zvieratám neuchránia, môže sa stať, že zostaneme aj bez zverstva.
Cestou z Tatier stretávame popri cestách predajcov čučoriedok, brusníc... Na vlastné oči vidíme zberačov, teda často aj rovno zlodejov. Tých, ktorí sa vysmievajú ochranárom, strážcom lesa a ufrnknú im popred nos, kedy potrebujú. Pokradli lesu všetko, čo ponúkal svojim obyvateľom, pokradli kamzíkom, líškam, srnkám, jeleňom, medveďom a vtáctvu obživu. A pokojne to všetko predávajú ľuďom prechádzajúcim okolo. Akoby ovocie dopestovali, akoby ho nazbierali vo svojej záhrade, akoby patrilo im. A ľudia z mesta, nakladajúc do áut plné košíky sa tešia, aké budú mať zdravé džemy, kompóty. Ani im pritom nezíde na rozum, že čím bude v zime ich stôl obložený plodmi lesa bohatší, tým väčšiu biedu a hlad bude trieť lesná zver.
Rozumiem, že päť chlapov nemôže pochytať desiatky grázlov strhávajúcich z kríkov ovocie! Nechápem však, prečo to neurobí polícia na cestách! Ako je možné, že za bieleho dňa si potom vyložia plné koše ukradnutého „tovaru“ a pokojne predávajú. Bez kasy, bez povolenia... len tak. Akože aha, tu som!
Pocit, že doma máme kúsok lesa, kúsok prírody, milujeme všetci. Že sme navarili lekvár z kvalitného ovocia nazbieraného rovno v lese... Avšak, práve také u zberačov a predavačov popri cestách nenájdeme. Ich ovocie je nedozreté, trpké, nedokončené... A nechcem si predstaviť to množstvo cukru, ktorým ho potom musíme obsypať. A nechcem si predstaviť ako budú vyzerať naše telá!
Nikdy si nekúpim nič popri ceste! Nikdy si nekúpim ani gram čučoriedok, húb... Nedokázala by som mať z nich radosť. Predstava, že sa napchávam potravou iného, možno i hladného tvora, by menila obsah prinesených košíkov na blen.
Zaváranie sa stalo módou a zavárajú takmer všetci. Bez ohľadu na to, či vyrastali v rodine, kde mamy zavárali alebo nie. Má to logiku. Pripravíte si recept aký vám chutí a nemusíte do seba strkať potraviny, presladené bielou, rafinovanou, sladkou drogou. Aj ja zaváram! Každý rok a pekne podľa sezóny. Normálne si nakúpim zrelé čučoriedky vo farmárskom obchode, huby, a to akékoľvek, v dobrom obchode s ovocím, zeleninou a som si istá, že sa k lesným zvieratám správam korektne. Že sa neživým produktmi, ktoré patria im. Pretože nakupujem od pestovateľov. Nie zlodejov.
Čo som to ešte chcela... Aha! A stále sa čudujete, že medvede a líšky a diviaky schádzajú z lesov medzi ľudí a hľadajú obživu? Možno, keďže im všetko vyzbierame a v bruchách im vyhráva hlad, dostali chuť na naše chladničky. Lenže... my ľudia sa nedáme! Máme poľovníkov a poľovníci na neposlušnú zver čakajú s nabitými puškami!
Prečítajte si aj Pri deťoch fajčiť možno
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
