Bolo krátko po obede. Sedela som v slnkom zaliatej izbe, dojčila svoju dcéru a ponad jej plece sa snažila čítať nový historický krimi-prípad od Ďura Červenáka. Zrazu sa ohlušujúco rozkvílil poplašný zvonec, oznamujúci požiar v našom bytovom dome. V Aucklande hasiči denne zaznamenávajú desiatky výjazdov do terénu. V denníku NZ Herald čítam nepretržite o rodinách bez domova potom, čo im do tla vyhoreli rodinné domy, ktoré sa tu stavajú takmer výlučne z dreva.
Všetko sa odohralo v pár sekundách. Prehodila som si moju pármesačnú Tove Tui cez plece, do kočiara som hodila „záchranný balíček“ (vždy pripravený v prípade núdze tak, ako si to pamätám zo svojich tréningov efektívnej rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci), tiež fľašu vody, naše pasy, oba macbooky a utekala som von z budovy. Hasičské auto už bolo pristavené, muži v uniformách pobehovali okolo.
Stála som v bezpečnej vzdialenosti od budovy a premýšľala, ako vážna je situácia. Plus som v hlave zvažovala, čo iné, dôležitejšie som mohla vziať ešte so sebou. Mužov analógový foťák, ktorý má (pre neho) obrovskú cenu? Môj denník, kam som zapisovala postrehy počas tehotenstva a prvých týždňov materstva? Materiálne veci. Pripadala som si ako v tom kvíze: „Čo si zbaliť na opustený ostrov?“. S čím asi vyrážajú na dlhú cestu ľudia, utekajúci pred občianskou vojnou, živelnou pohromou, prenasledovaním? Čo sa teraz odohráva v hlavách matiek, ktoré práve z Barmy utekajú do Bangladéša? Majú so sebou aspoň rodinné foto, rodné listy blízkych, obľúbenú hračku svojho dieťaťa, vhodnú obuv???
Šokovane som z chodníka pozorovala suseda – chlapíka na druhom poschodí, ktorý po kontakte s mojím pohľadom zastrel záclonku a poodišiel od okna. Ako to, že niektorí ľudia ostali aj napriek alarmu doma? Rozhodli sa zadusiť dymom? Spomenula som si, ako som ešte v Bratislave (vždy na škole či v novom zamestnaní) odflákla školenie o Bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a požiarnej ochrane. No tu sa to berie veľmi vážne a žiadne podujatie sa nezačne bez úvodného oznámenia o únikových východoch a stratégii v prípade požiaru.
Nakoniec to však nebol požiar, čo nás vyhnal z domu, ale len spustenie vody z hydrantu v dôsledku nárazu auta v garáži. Manželovi som rýchlo v esemeske opísala situáciu s tým, že to mala na svedomí nejaká mladá Číňanka. Vzápätí som si uvedomila, že ako novinárka som sa zachovala úplne neprofesionálne tým, že som pôvodkyňu poplachu označila, resp. označkovala vekom, rodom aj príslušnosťou k národnosti. Presne to, čo nemám rada na kolegoch a kolegyniach v súvislosti s písaním o priestupkoch či trestných činoch, spáchaných príslušníkmi nejakej menšiny či etnickej skupiny. Lebo tým len nahrávajú hejterom. V duchu som si vynadala, upokojila sa a šla ďalej dojčiť uplakanú dcéru. Na jeden deň mala vzruchov až-až.