|
Minulého roku v zime som išla autom naprieč Slovenskom cez najväčšiu snehovú kalamitu. Bolo to veľmi dramatické. Strávila som v aute desať hodín a sledujúc autá v priekope a dezorientované snežné pluhy som si hovorila, že toto dnes môže byť aj môj koniec. A vtedy mi napadlo (a nestalo sa to prvýkrát): "Mám ja dobre oholené nohy?"
Veru takto to je. Keď som bola mladšia, mali sme na telesnú výchovu také desivé modré trenírky, pamätáte si? No a tie trenírky som ako staršia školáčka raz za čas mala pod nohavicami. Aby mi neodmrzol zadok, hovorievala mamka.
Cítila som sa hrozne. Ale povedala som si, že pokiaľ v tento deň neumriem, tak tú potupu budem znášať utajene. A tak som si dávala veľký pozor, aby ma náhodou v ten deň neprešlo auto. Tam niekde sa datuje počiatok môjho krízového módneho myslenia.
Okrem toho, že som nikdy nechcela, aby na dom spadla bomba, keď práve sedím na záchode, tak som často uvažovala, že je veľmi dôležité čo má človek na sebe, aj keď ostatní niektoré časti nevidia. Lebo ich môže napríklad uvidieť fešný patológ.
Ale dnes som pochopila, že podstata je oveľa hlbšie, ako som si myslela. Nejde o trápnu chvíľku, ktorá mi už vlastne môže byť ukradnutá. Ide o celú budúcnosť.
Moja neter si dala na facebook fotografiu, kde bola naozaj vkusne oblečená. A k nej napísala tento text: "Everytime you get dressed remember that, if you die, that’s going to be your ghost outfit forever."
Takže takto to je! Vždy, keď sa obliekame, máme myslieť na to, že ak náhodou zomrieme, tak to, čo sme si obliekli, bude už navždy outfit nášho ducha."
Verím, že mám ešte dosť času. Ale pre istotu sa budem sa snažiť, aby môj duch na mňa nikdy nemusel mať ťažké srdce.
Prečítajte s aj Evolučne o skúšobných kabínkach
