Boli ona a on, žena a muž. Obaja boli vo veku akurát, obaja už mali čosi za sebou, no dosť času aj pred sebou. Ich spoznanie však bolo rýchle, akoby sa báli, že im čosi ujde. On patril medzi vzácny druh mužov, bol komunikatívny a svoju priazeň jej denne prejavoval. Ona patrila medzi vzácny druh žien, nebola konfliktná a jeho priazeň mu rada denne opätovala. No nie každý deň sú Vianoce, takže aj on a ona museli prežiť zatiaľ svoju prvú skúšku.
Dohodli sa, že budú tráviť večer spolu mimo jeho a jej bydliska. Obaja sa na to tešili. Ona v onen deň potrebovala svoju radosť zhmotniť do písmen, takže on dostal sms-ku o tejto radosti. A vtedy to prišlo. On nemal dobrý deň v práci, tak jej odpísal banálnu hlúposť. Keby tak radšej neodpísal nič.
Ju banálna hlúposť pichla kdesi vo vnútri tela, to pichnutie prinieslo pocit, že sa jej vysmieva a to vysmievanie vyvolalo pocit hnevu. Keď jej zavolal, zabudli na spoločný večer a krátky rozhovor obsahoval slová vysmievaš – nevysmievaš, ubližuješ – neubližuješ. Z komunikatívneho muža sa stal nekomunikatívny a z nekonfliktnej ženy konfliktná. Poznáte to.
Príbeh jedného večera však pokračoval. On pracoval ďalej, smsky od nej nepípali. Ona pracovala ďalej, telefonáty od neho nezvonili. On prišiel na určené miesto mimo bydliska, lebo však sa dohodli. Ona ostala doma, lebo však sa jej celý deň neozval. A bolo....
Ako sa príbeh skončil, neviem, pretože stále trvá. Viem však, že tvrdohlavosť a ticho zabíja pocit šťastia a prináša veľmi ale veľmi zlé myšlienky. Od myšlienky je už len krok k slovu a od slova k činu. Snáď si to tí dvaja nekonfliktne vykomunikujú. Bola by škoda, keby nie.
Prečítajet si aj ďalšie blogy
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
