|
Je skoro ráno a ja sedím v čakárni u gynekologičky. Predo mnou už nikto nie je, len pani okolo päťdesiatky práve vošla do ordinácie. Nikde nikoho, až sa tak zadivím. Väčšinou tu býva rušno. Dnes je však „sono“ deň.
Doktorku poznám už päť rokov, čo chodím na ultrazvuk prsníkov. Mám ju rada. Z jej veľkých modrých oči srší pokoj, láskavosť a pokora.
Ako sa vyzliekam, nestíham zakryť zívnutie. Lekárka sa zasmeje, o to viac, keď môj akt povzbudí aj sestričku k zívnutiu. No, keď už ležím s nahou hruďou na lôžku, neprebudenosť a ostych hneď zmiznú. Mám strach.
Bojím sa, že niečo nebude v poriadku. Že niečo nájde. Miestami neracionálny strach zapríčinila asi rakovina, ktorá sa vyskytla v našej rodine. Už počas cesty na polikliniku, som mala nedobrý pocit v žalúdku. Vždy, keď som neistá, veľa sa vypytujem. Tak to bolo aj teraz. Doktorka, akoby vycítila obavy. Na moje otázky odpovedá bez problémov.
„Prácu mám rada, rada sa stretávam so ženami. Len je to niekedy ťažké. Najmä, keď musím oznámiť zlé správy," hovorí bez toho, aby uhla pohľadom z monitora. „Neviem, čo sa deje, ale od leta som sa nezastavila. Každý týždeň aspoň tri. Tento týždeň som už siedmim ženám posielala vzorky na histológiu. Ešteže je už piatok.“
Prečítajte si
Znervózniem a pýtam sa ďalej. Hovorí, že najhoršie je to po dušičkách a pred Vianocami. Vraj vtedy je toho najviac. „Niektoré sa na hroboch rozcítia. Iné, podvedomia cítia, že niečo nie je v poriadku. Chcú tie zlé správy počuť teraz a nový rok brať ako nový začiatok, nádej. Preto prídu. “
Pýtam sa jej, ako to oznamuje. Ako zvoliť slová. Príde mi to nepredstaviteľné. Občas mám problém oznámiť starým rodičom, že som neurobila skúšku. Ale ako povedať žene, že má rakovinu? Zostane ticho. Ďalej však vyšetruje a hľadí na ultrazvuk. „Je to hrozné. Je to najhoršia časť mojej práce. Ja vidím, že to je rakovina. Ale nemôžem to žene len tak, hneď povedať. Väčšinou si ju zavolám vedľa. Opatrne oznámim, že sa mi niečo nezdá. Snažím sa ju nevydesiť. Hovorím, že počkáme na výsledky a budeme okamžite jednať. Odoberiem vzorku a posielam na testy.“ Musí to mať na papieri. Musí si byť na 100 percent istá. Často rieši dilemu. Povedať to z fleku či počkať a dopriať žene pohodové sviatky?
U mňa je všetko v poriadku. Našťastie, nič sa na ultrazvuku neukázalo. „Ale myslite aj na samovyšetrenia po menštruácii a sledujte hocijaké zmeny. Keby niečo, príďte.“
Mám chuť ju objať. Nielen pre to, že sú moje prsia zdravé. Obdivujem ju.
Oznamovať ľuďom zlé správy nie je jednoduché. O to viac si vážim, keď doktori nepodľahnú cynizmu. Keď svoje povolanie robia priateľsky a s pokorou.
