Viem, čo je hlad, pretože som raz čakal na steak skoro hodinu. Viem, čo je to aj nemať posteľ, pretože som prespal osem hodín v sedadle počas letu do Los Angeles. Poznám aj to, aké je to byť bez strechy nad hlavou. Vyskúšal som si to raz v jakuzi na terase. A viem figu borovú. V skutočnosti som nezažil ani jednu hraničnú situáciu. Našťastie. Západná Európa žije v mieri vyše sedemdesiat rokov, čo je v historickom meradle už veľmi dlhý až rekordný časový úsek.

Od čias prvého modemu, ktorý sa vypínal, keď zazvonil telefón hovorím, že dnes za všetko zlé môže internet. Ukázal napríklad, že mnohí u nás trpia bipolárnou poruchou. Hlásajú slovanské bratstvo, ale nenávidia Ukrajincov. Kritizujú západ, ale jeho výdobytky používajú denne. Neznášajú Fica, ale milujú ho, lebo podporuje Putina. Hrajú to na národnú hrdosť, ale pravopis neovládajú.

Všade sa chválime, aký sme usilovný a pracovitý národ. Sme usilovní a pracovití? Ja mám pocit, že keď ležíme v posteli veríme, že máme nadprirodzené schopnosti, ktoré nám zhasnú svetlo. Sme takí leniví, že keď nám niečo padne na zem, tak to ani nezdvihneme, napríklad pero alebo sny. Trávime sobotné dopoludnie na trhu, kde dôkladne vyberáme zeleninu a ovocie. Včera nakúpené skončí v smetnom koši.  Alebo si povieme: urobíme to zajtra, lebo budeme starší a preto aj múdrejší. A všade chodíme neskoro. Možno preto, že podaktorí sa len teraz vracajú z rakúsko-uhorských polí.

Málokto si však uvedomuje, že môže byť oveľa horšie. Malý príklad. Počas vojny na Balkáne boli na Slovensku dočasne umiestnené deti z bombardovaných miest. Počas akýchsi osláv sa vydesili ohňostroja, pretože ohňostroj je vec vojny, osvetlenia ostreľovaných cieľov, hrozivé svetlo rakiet. Plakali a schovávali sa, kde sa dalo. Zdalo sa vtedy, že vojna je ďaleko, ale plač detí ju priblížil. Náš veselý ohňostroj pre iných znamenal hrozbu. 

Prišlo to ako blesk z jasného neba. Na výťahu bol nápis: Kvôli oprave dačoho bude váš dom 24 hodín bez elektriny. Len tak. Bývam vysoko, mám psa a malé bábo. Prežiť celý deň a noc potme, v zime, bez teplej vody, bez internetu je niečo strašné. Chladnička vytiekla. Mobil sa nedal nabiť.  Musel som opustiť byt a aj s celou rodinou zísť deväť poschodí a presunúť sa do kaviarne. Keď sa opäť rozsvietilo, odľahlo mi. A to ten blackout trval presne 24 hodín. Vedel som presne, kedy skončí. Na rozdiel od ľudí v Donbase alebo v Sýrii.

Znovu sedím za počítačom a vravím si, aký som rozmaznaný. Spomenul som si na jeden zážitok z mladosti. Prišla ku mne dievčina, všade sviečky. Aká romantika, hovorí. Nepriznal som sa, že mi odpojili elektrinu.

A preto navrhujem, aby parlament schválil zákon, ktorý by nariadil elektrárňam vypnúť aspoň na jeden deň v roku všetky domácnosti. Možno by nám potom docvaklo a vážili by sme si všetko, čoho máme viac.

 

Prečítajte si aj Našťastie, nie som mama