|
Kráčam neznámym parkom vo Varšave. Iba sa tak túlam. Sama. Premýšľam, či som sa s túlavými topánkami už narodila. Kedy ma pochytila vášeň k cestovaniu. A odkedy ceny nových televízorov v hlave prepočítavam na letenky.
Keď som dva mesiace nikde necestovala, moja babina sa divila. Pýtala sa, či ma nesvrbí riťka, že som tak dlho doma.
Rodina a blízki si jednoducho zvykli. Kamoši mi píšu: Si na Slovensku alebo zase niekde lietaš? Na rodinných oslavách sa ma namiesto toho, či mám frajera, pýtajú, kam najbližšie cestujem. Už ich ani neprekvapí, keď im poviem, že som zohnala letenku za deväť euro do Rumunska. Alebo, že 5-dňový výlet vo Varšave ma s letenkami a ubytovaním vyšiel ani nie na sto eur.
Pýtajú sa ma, či sa nebojím. Či nemám strach. Nerozumela som, až neskôr som si uvedomila, ako to vyzerá. Mladá baba ide na vlastnú päsť cestovať naprieč Portugalskom. Sama. Viacerí ma odhovárali. Hovorili, nech si vezmem voľajakého chalana alebo aspoň kamošku. Avšak ja som sa postavila na hlavu a išla som. Keď som sa vrátila, sestra babiny, Valika, si ma odchytila a hovorí: „Veľmi ti fandím. My sme nemohli cestovať. Ja by som sa bála. Obdivujem tvoju odvahu.“ Práve tá odvaha z úst 75-ročnej láskavej ženy vo mne zarezonovala. Nejako som sa za odvážnu nikdy nepovažovala.
Spomenula som si vtedy na myšlienku spisovateľa Paula Coelha, že cestovanie nie je otázkou peňazí, ale odvahy. A je pravda, že to chce smelosť odísť z pohodlia gauča a mäkkej deky. Byť ochotná konfrontovať sa so slabými stránkami. Dať na inštinkt a počúvať pocity. Nebáť sa osloviť domácich. Byť v cudzej krajine sama za seba. Na nikoho sa nespoliehať. Nemať strach byť iba so svojimi myšlienkami. Ešte si to aj užívať. To chce asi guráž.
Peniaze sa dajú našetriť. Otázkou zostáva, máte odvahu?
