Išla som s takmer 23-ročnou dcérou len tak na kávu so šľahačkou. S dcérou, ktorá bude celý život jednoducho pre mňa malinká. Taká tá klasická matka, pre ktorú jej dieťa nikdy nebude natoľko dospelé, aby svet zvládlo samé. „Veď ona predsa mnoho vecí, ešte nemôže chápať!“
Keď sme vstupovali do mekáča, sedela pred ním bezdomovkyňa s malým psíkom a predávala časopis Nota Bene. Pôsobila veľmi milo, ako taká milá bratislavská dáma z osemdesiatych rokov. Psík poslušne sedel vedľa nej na papierovej škatuli, aby neprechladol a blažene na ňu pozeral. Vyzeral naozaj šťastne. Taký milovaný psík. Dcéra prešla okolo nich a mala som pocit, že si ju vôbec nevšimla. „Veď čo tá ešte môže o živote vedieť!“, prešlo mi hlavou.
Keď sme po viac ako hodinke vyšli von, pani stále predávala časopis a psík na ňu blažene pozeral. Postáli sme pri aute a periférne som snímala tri dievčatá vo veku mojej dcéry, ktoré si poťahovali z cigaretky. Na prvý pohľad také tie klasické deti, ktoré nemajú žiadny problém, lebo ich rodičia pre nich urobia maximum a asi jediné, čo ich zaujíma je móda a spôsob ako minúť peniaze svojich rodičov.
Keď dofajčili, pristúpili k bezdomovkyni a dali jej nejaké euro. Dievčatá, ktoré som dopredu „odsúdila“ ako stratenú generáciu, zahanbili mňa. Zamestnanú matku a ženu, ktorá okolo bezdomovkyne iba prešla. S výčitkami svedomia som vybrala peňaženku a povedala dcére, nech ide kúpiť časopis aj ona, ale nech jej nenecháva iba peniaze.
„Mami ja viem, že to nie je pre nich dobré, že si za to kúpia alkohol. Ja ten časopis kúpim zo svojich, nechaj tak,“ a odišla. Sledovala som ju v nemom úžase ako prichádza po dievčatách aj ona k bezdomovkyni. Kúpila si časopis a prehodila s ňou pár slov. Potom odišla späť do mekáča. Dobehla som za ňou, že či berie niečo domov. „Nie, ja som sa len opýtala tety, či nie je hladná, že by som jej niečo kúpila,“ vysvetľovala počas toho, ako vyberala peniaze zo svojej študentskej peňaženky. „Ja to tak robím aj v Amerike.“ ( študuje v USA). „Veď tam pizza stojí iba päť dolárov a karma je zdarma.“ Milo sa zasmiala pri pokladni.
Najväčšie možné menu som, samozrejme, zaplatila ja. Keď sme ho bezdomovkyni dávali, ďakovala tak, až som sa hanbila. Poďakovať som jej totiž mala ja. Vďaka nej som totiž pochopila, že moja dcéra, aj keď je ešte „malinká“, že je už dospelá a asi aj dobre vychovaná a že takýchto detí je na Slovensku oveľa viac. Som vďačná za zistenie, že u nás, podľa všeobecného názoru, nevyrastá len stratená generácia detí bez hodnôt. A že sa o mnohé naše deti my dospeláci nemusíme báť. O ich budúcnosť. A tak vlastne ani o svoju. Že aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, stále v tejto krajine vyrastajú deti s hodnotami, ktoré jasne vedia, čo je dobré a čo zlé. Bola to zatiaľ pre mňa najkrajšia káva v živote!
Prečítajte si aj Arogancia a súkromný pozemok
