|
Išli sme spolu autom. Moja známa, ktorá na Slovensku už dávno nebola, pozerala a komentovala, ako sa to tu všetko zmenilo. Ako vyrástli domy, ako sa stavia v Bratislave a okoli. Keď sme sa blížili k nám domov, poznamenala, koľko vysokých, betónových plotov vzniklo. Ako sa ľudia snažia od seba ohradiť. „To je strašné, ako nechce mať človek s človekom nič spoločné,“ skonštatovala. Dala som jej za pravdu. Ja si už tie zmeny ani nevšímam a aj tie vysoké betónové ploty sa mi už zdajú ako prirodzená súčasť cesty z Bratislavy na vidiek. No v skutočnosti je to strašný psychologický jav našej spoločnosti.
Každý myslí len na seba, chce žiť vo svojom vyhradenom priestore a tváriť sa, že okolie nepotrebuje. A že sa okoliu nebude prispôsobovať.
Tak ako tí, ktorí sa pred dvomi týždňami objavili v jednom malom, ešte neobývanom bungalove vedľa našej záhrady. A zrazu bol ten tichý dom plný ľudí. Prišli na bratislavských autách. Odparkovali, nachystali hostinu, zapli hlasnú hudbu. Žúrovali. Zrejme párty nechceli usporiadať v meste, lebo by im to susedia nedovolili a tak šli na vidiek. Bol pracovný týždeň. Okolo bungalovu niekoľko domov, v ktorých zaspávali ich obyvatelia. Presne povedané: snažili sa zaspať a aspoň trocha si oddýchnuť pred tým, ako ďalší deň nastúpia do práce.
Prečítajte si
Keď na dedine stíchne ruch áut, všetko počuť viac, zvuk sa nesie po okolí. A túto noc sa niesol až do rána. Manžel ich bol napomenúť. Nepomohlo to. Na obed sa zbalili a odišli. Urobili si z nášho sveta, v ktorom žijeme, pracujeme, oddychujeme miesto na zábavu, neberúc na nás ohľad. Ako keby sme tu ani neboli. Veď čo? Veď nás nepoznajú! Nezaujímame ich. Čím to je? Nesprávnou výchovou? Absenciou hodín na škole, kde by sa mohlo venovať správnemu bontónu? Egoizmom, ktorý prevalcuje všetko? Spoločnosťou, ktorá na to nepoukáže, neupozorní, nenapomenie a radšej, ako keby mala zachádzať do konfliktov, sedí ticho?
Minulý týždeň cez štátny sviatok v inej lokalite, tiež neďaleko nášho domu, nabehli robotníci s ťažkými strojmi. Vrčalo to a dym sa unášal nad dedinou. Zrejme stavbyvedúci usúdil, že využije ľudí a stroje aj cez sviatok. Veď prečo by mali stáť, keď je dobré počasie? A že deň pracovného pokoja chcú mať ľudia na okolí? Že by si radi oddýchli vo svojej záhrade? Nadýchali sa čerstvého vzduchu? Že aj pre nich svieti slnko? Ale koho to zaujíma! Ráta sa cieľ. Sebecký.
A keď už tie domy cez pracovné dni, nedeľe, sviatky tými ťažkými strojmi postavia, tak si urobia hlučné žurky. A na záver si postavia vysoké, betónové ploty, aby sa nám nemuseli pozerať do očí. V zvláštnych časoch žijeme. Sebeckých.
